Druhý deň trojdňového festivalu jazzovej hudby sľuboval veľa hviezdnych zoskupení. V sobotu 20. októbra fanúšikovia tohto žánru dostali nádielku veľmi kvalitných kapiel, ktoré sa koncepčne a štýlovo líšili. Práve vďaka tomu išlo o dramaturgicky pestrý večer. Nechýbal mainstreamový jazz, latin, pop, ale aj etno, world music a groove.
Úvod večera odštartoval vo veľkom štýle. Pódium totiž patrilo nášmu špičkovému saxofonistovi a pedagógovi Radovanovi Tariškovi, ktorý vystúpil so svojím jedenásťčlenným Radio Bandom. Okrem Tarišku na alt saxofóne to bol Klaudius Kováč na klavíri, Dávid Hodek za bicími nástrojmi, Aaron Hodek – basgitara. Dychovú sekciu tvorili skúsení jazzmeni, ale aj mladá generácia saxofonistov, Tariškových najlepších žiakov. Tariška si počas svojho dlhoročného pôsobenia na jazzovej scéne vybudoval vysoké renomé, ktoré každým vystúpením potvrdzuje. Nebolo tomu inak ani v tomto prípade. Jeho kapela odštartovala nesmierne energicky – odzneli autorské latin-jazzové témy lídra v štýle calypsa a salsy, ale aj jazz-funkové „klasiky“ od Macea Parkera, či zaranžované „Zvonky zvoňte" nedávno zosnulého majstra Mariána Vargu. Tariška vytvoril výbornú dramaturgiu, ktorá bola kvalitne interpretovaná. Ako sólista exceloval nielen líder, ale priestor dostal takmer každý z jeho kapely. Klaudius Kováč striedal zvuk klavírneho krídla s fender rhodes pianom podľa štýlu skladieb. Jednotlivé improvizácie boli u všetkých hráčov krásne vystavané, nechýbali „striedačky“ dvoch excelentných trubkárov – Miroslava Hloucala a Petra Harmáčeka. Líder vynikajúco dirigoval dychovú sekciu, ale aj rytmiku. Okrem toho ešte stíhal hrať témy, excelentne improvizovať, komunikovať s publikom a zapojiť ho do muzicírovania. Tariška sa opäť predstavil nielen ako umelec európskeho formátu, ale aj ako vtipný a charizmatický „entertainer“ a spevák. Spieval a rapoval aj Dávid Hodek a musím povedať, že mu táto poloha veľmi dobre sedí. O Aaronovi Hodekovi by som mohol písať samostatný článok. Je neuveriteľné ako rýchlo napreduje. Odohral celý koncert ťažkých skladieb, ktoré fantasticky vygradoval. Okrem toho s nadhľadom a s úsmevom improvizoval na profesionálnej úrovni. Publikum si koncert právom naplno užívalo.
Pokračovalo sa na B pódiu kde vystúpila martinská kapela Darkness Positive. Kapela hrala svoju autorskú hudbu, ktorá sa jednoznačne nedá škatuľkovať. Ide o eklektický prístup k tvorbe a k interpretácii. Hudba je ovplyvnená asi všetkými možnými štýlmi a žánrami – štipkou jazzu, cez rock, pop, reggae či world music, drum and bass a balkánsku hudbu. Nemôžem žiaľ napísať, že by ma ich hudba oslovila. Určite tomu dopomohol aj skutočne zlý zvuk v sále, mal som pocit, že som sa zrazu ocitol v garáži na punkovej párty. Samotná hudba však nemala veľkú interpretačnú ani umeleckú úroveň. Hudobne aj spevne ide pre mňa o neúspešný zlepenec, ktorý na takýto typ pódia nepatrí. Slovenské texty boli síce nápadité a zaujímavé, ale iba minimálne sa približujú k nejakému posolstvu, ktoré by jazz a príbuzné žánre mali v sebe mať. Kapela ide proti prúdu, veľmi trendovo, hipstersky, ale na úkor remeselnej, umeleckej a interpretačnej kvality.
Na hlavnom pódiu sa pokračovalo poľskou kapelou Krzysztof Kobylinski KK Pearls. Lídrom kapely je klavirista, skladateľ a aranžér Krzysztof Kobyliński. Kapela bola zložená z klasického jazzového kvarteta spolu so speváčkou. Koncert sa vydaril na výbornú. Koncept tejto hudby bol veľmi zaujímavým mixom bopu, west coastu, etna, world music a latinovej hudby. Kapela hrala veľmi citlivo, jemne a hlboko. Duše publika boli pohladené zvukom. Nechýbali ani výborne vygradované sóla všetkých hráčov. Zaujala ma kapela ako celok, ktorá hrala úplne organicky, vyrovnane, akoby to bol jeden človek. Na druhej strane sa v tomto projekte zišli nevídané umelecké osobnosti, ktoré svojou hrou dokazovali vysokú remeselnú úroveň, excelentne zvládnutý bopový language s prvkami klasickej hudby. Išlo veľmi inteligentný hudobný proces, ktorému však nechýbalo srdce a spontánnosť.
Na pódiu mladých talentov nás už čakal saxofonista Nikola Bankov a jeho band. Bankov si vybudoval originálny zvuk a koncept hudby, ktorý krásne odprezentoval. Zoskupenie hralo v kvintetovom obsadení – klávesy, gitara, bicie nástroje, basgitara a alt saxofón. Na prvý dojem sa zdalo, že pôjde o klasický groovujúci štýl hudby, nebolo tomu však tak. Bankov okrem samotného saxofónu pracoval so zvukovým pedalboardom, cez ktorý si nastavoval a prifarboval zvuk svojej „altky“ do nevídaných polôh. Klávesy spolu s gitarou a basgitarou dotvárali túto farebnú pestrosť. Nikola je mladý saxofonista, ktorý má výborne zvládnutý svoj nástroj, rytmus a frázovanie. Dostal sa na úroveň, kedy je ľahké hľadať nové zvukové polohy a cesty. Hudba sa niesla v modernom grovovom a drum and bassovom duchu. Jeho štýl najviac pripomína Donnyho McCaslina, ktorý je známy svojim experimentovaním. Bankova kapela hrala výborne. Nejde o technicky zložitú hudbu, ide predovšetkým o prácu so zvukom, rytmom a dynamikou. Okrem vynikajúco vygradovaných sól lídra, ktorým nechýbali nad rozsahové tóny, growlové efekty, alikvóty či moderné doubletimové pasáže v štýle Coltrana či Garretta, sa ako výborní sólisti predstavili aj jeho sidemani.
Dostali sme sa k predposlednému koncertu večera. Išlo o hviezdu svetového formátu, klaviristu Stefana Bollaniho, ktorý je vo svete známy vďaka spolupráci s legendárnym Chick Coreom. Tento virtuózny klavirista sa na BJD predstavil s novým projektom Napoli Trip. Tento odsek môžem s pokojným svedomím začať slovami, že išlo o vrchol sobotňajšieho večera. Po úvodnom Bollaniho sólo piano predstavení prišli na pódium zvyšní členovia jeho kapely. Bollani nás dostal do varu už po prvej skladbe, ktorou bol jazzový štandard od Jobima „Chega De Saudade“. Jeho virtuozita, zmysel pre dynamiku, kontrast a využívanie celého rozsahu klavíra sa spojili do úžasného hudobného celku. Následne sa začala výborná jam session s celou jeho kapelou. Išlo o Bollaniho autorské molové blues. Zaujímavé bolo, že líder hral s klarinetom, tenor saxofónom a bicími nástrojmi, teda bez kontrabasu či basgitary. Hudbe to však absolútne nechýbalo. Práve naopak, Bollaniho virtuózna ľavá ruka bez problémov zvládla zahrať najrôznejšie basové figúry. Okrem klavírneho krídla využíval Bollani aj zvuk rhodes piana. Išlo o hudbu bez hraníc. Bolo v nej počuť klasický bopový jazyk, blues, groovujúce časti, swing, ale aj ragtimeový sprievod klavíra. Sólistické výkony jednotlivých hráčov boli úžasné, Všetci členovia kapely sa počúvali a ihneď na seba reagovali. Vynikajúca súhra a podpora vytvorila opäť dojem úplne organickej kapely. Bollaniho band je nesmierne spontánny, energický, hravý, nápaditý a invenčný v každom hudobnom momente. Z hudby bol cítiť veľký vplyv talianskeho folklóru a tradičnej balkánskej hudby. Po búrlivom potlesku sa kapela vrátila pódium a odznel prídavok, ktorý začal hrať saxofonista na píšťale. Išlo o melódiu z lydickej stupnice, čím si kapela uctila ľudovú hudbu zo slovenského regiónu.
Posledným vystupujúcim na pódiu mladých talentov bola profesionálna kapela patriaca k špičke na českej jazzovej scéne. Gitarista Vilém Spilka so svojím kvartetom hrali zaranžovanú hudbu známeho folkového speváka a gitaristu Jana Nedvěda. Išlo v podstate o jediný skutočne mainstreamový jazz tohto večera. Koncepčne pripomínali aranžmány zvuk Pata Methenyho. Išlo o krásny hudobný zážitok, ktorý však žiaľ neoslovil veľa poslucháčov. Kapela hrala v baladických, swingových aj groovujúcich rytmoch s harmonickými prvkami východných kultúr. Sólisticky išlo o perfektné improvizácie plné priestoru, zvukovosti, ale aj vzrušujúce doubletimové linky. O aranžmány sa postaral líder, gitarista Vilém Spilka. Okrem samotného Viléma ma zaujal aj alt a soprán saxofonista Radek Zapadlo, ktorý hral úžasne, neustále prekvapoval svojím gradovaním, zvukovou paletou a prácou s dynamikou nástroja. Aj ostatní členovia kapely hrali úžasne, priam organicky. Jediným slabším momentom tohto vystúpenia bola dramaturgia skladieb, ktorá mala podobný, pomalý, baladický charakter, čo spôsobilo, že poslucháč musel zvýšiť svoju dávku koncentrácie a trpezlivosti. Ak to však spravil, tak sa dočkal krásnych hudobných momentov.
Dospeli sme až k záveru celého večera. Legendárna kapela Yellowjackets odštartovala záverečný koncert sobotňajšej časti BJD. Hosťom tejto formácie bola speváčka Luciana Souza s ktorou nahrala kapela svoju najnovšiu dosku. Playlist tohto koncertu bol zložený z práve tohto CD, ktoré bolo vydané v januári tohto roka. Treba povedať, že toto vystúpenie bolo technicky, zvukovo, umelecky aj interpretačne bezchybné. Dostali sme 40 minútovú dávku jazzovej hudby tej najvyššej kvality. Souza nespievala ani jednu otextovaný skladbu, išlo o scatované linky v unisone so saxofónom, alebo bez neho. Bob Mintzer hral okrem tenor saxofónu aj na elektrickom – EWI, z ktorého dostával zaujímavé zvuky. Souza spieva fantasticky, ide o skutočnú jazzovú vokalistku s krásnou farbou hlasu a perfektnou intonáciou. Aj rytmická sekcia výborne groovovala, keďže všetky skladby mali práve groovový rytmus. Tu sa však dostávam k problémovému bodu. Poslucháč bol akoby v „jednom kole“. Každá skladba znela podobne, čo spôsobili podobné tempá a celkový aranžmán tejto hudby. Doslova sme nevideli stromy pre les. Okrem toho v tomto vystúpení chýbala energia, drive, detská radosť, spontánnosť a hravosť - to, čo sme dostali od Stefana Bollaniho a jeho Napoli Tria. Môj pocit potvrdili názory mojich kolegov, ale aj poslucháči, ktorí v polovici koncertu začali odchádzať. Ja som počkal až dokonca a môžem povedať, že sa skutočne nič nezmenilo.
Druhý deň 44. ročníka BJD bol veľmi úspešný. Každý z koncertov na hlavnom pódiu mal vysokú úroveň a kvalitu. Som veľmi rád, že som mohol počuť toľko výbornej hudby. Oceňujem hlavne pestrú dramaturgiu. Na svoje si musel prísť skutočne každý.
Dávid Oláh
Foto: Rudolf Baranovič
