Aj vy siahate v istom období často po jednom a tom istom albume? Máte albumy, ktoré ste schopní počúvať bez ohľadu na ročné obdobie, dni v týždni, tak ráno ku káve, cez deň k práci, ako aj večer pred spaním, alebo k poháru vína? Mne sa to z času na čas stáva. Principiálne to v tom prípade nie je hudba zvukovo náročná, nie sú to divoké a dychberúce kompozície, ale rovnako to nemôže byť ani príliš melancholická, či formálne minimalistická hudba. Album, ktorý v mojej domácnosti častejšie pristáva v útrobách CD prehrávača, alebo na tanieri gramofónu musí byť natoľko neutrálny, aby sa ako zvuková kulisa dokázal postarať o čo najlepšiu scénu najrôznejších dejstiev každodennosti. Naopak, nesmie byť ale nudný, neurčitý, smutný, či inak emotívne expresívny, pretože by buď stačilo pár nutných vypočutí pre potreby recenzie, alebo by šlo o hudbu korešpondujúcu so špecifickou atmosférou. Holandskému klaviristovi Haraldovi Walkateovi sa podarilo vydať album, ktorí je u nás doma v posledných týždňoch bezkonkurenčne najpočúvanejší.
Odkázaná na úspech je už štartovacia skladba One Sunday. V texte k albumu "Café Madrid" je exaktne zmienený pôvod tej uhrančivo ľahkej a vibrujúcej novo-jazzovej kompozície s DNA bossa novy, a síce menami Antônio Carlos Jobim a Pat Metheny. Pojem vibrujúci je pri tom možné vnímať doslovne. Nad celou štruktúrou skladieb sa ako hodvábne tkanivo vinie priezračne cinkajúci zvuk vibrafónu. Oproti predošlému albumu "After the Hours, the Minutes" (2022) je trio Harald Walkate (klavír), Lorenzo Buffa (kontrabas) a Max Sergeant (bicie nástroje) doplnené o hráča na vibrafóne Roba Waringa. Pôvodnému triu tento nástrojový doplnok mimoriadne prospel. Do beztak harmonizujúcej zostavy sa nenásilne a dômyselne vklinil Walkate so svojou krásne melodickou a dynamickou hrou.
V nasledujúcich desiatich skladbách sa síce celá zostava ešte viac oddáva dobrodružstvu zvukovej nenútenosti a uchu lahodiacej pohody, nestane sa však nikdy iba smutným echom doznievajúcich lamentácií. Napriek istej melanchólii je to album pozitívny a skvelo počúvateľný, čoho dôkazom je aj jeho dlhodobé umiestnenie v dosahu môjho prehrávača. Baladickejšie kúsky sa striedajú s prvotriednymi proklamáciami jazzu. Táto hudba je nadčasová, bola by progresívna pred dvoma až troma dekádami a bude aktuálna aj o rovnako dlhé, ak nie aj dlhšie obdobie. V niektorých momentoch ma nálada albumu nechala myslieť na Johna Abercrombieho inokedy zas v popredí vyčnieva Burtonovský vibrafón. Takéto bezstarostné počúvanie pristane rovnako dizajnovej kaviarni, ako aj pohodliu domácej obývačky, rovnako rozhovoru s priateľmi, ako aj osamelej kontemplácii, zároveň neprekáža pri práci, ale skrýva množstvo prekvapení pre sústredenú analýzu.
Autor: Miroslav Haľák
