Niekoľko viet o tradičnom jazze.
Okrúhlych 50 rokov od vzniku dvoch orchestrov, ktoré postavili históriu reprezentačnej - najskôr amatérskej, ale neskôr aj profesionálnej prezentácie tradičného jazzu na Slovensku, mi ponúka možnosť pripomenúť, alebo obnoviť, alebo niekomu zase otvoriť nové informácie o histórii, podmienkach a úspechoch tradičného jazzu na Slovensku.
Nasledovné fakty podávam tak ako som ich ja zažil a zaznamenal, aj s rizikom niektorých možných – ale určite neúmyselných nepresností. Zároveň sa ospravedlňujem, že z tých istých dôvodov píšem relatívne podrobnejšie a obšírnejšie o orchestroch, v ktorých som hral a ktoré preto poznám lepšie ako ostatné. Nie je to v žiadnom prípade snaha o jednostrannosť.
Historicky rozhodujúci moment prišiel v jeseni roku 1961, kedy Peter Móric, Karol Sucháň a Igor Čelko založili zo študentov bratislavských stredných škôl „TRADITIONAL CLUB BRATISLAVA“. V týchto rokoch hral orchester v obsadení: Peter Móric – klarinet, Igor Čelko – klavír, Ján Harvan – trombón, Marian Čekovský, zakrátko potom Laco Martoník – trúbka, Ján Gregorička – tuba, Karol Sucháň – bicie a Boleslav Boška - banjo. Pod vedením Petra Mórica a neskôr Igora Čelku sa „Tradicionál“ začal štýlovo dôsledne orientovať na klasický tradičný jazz z obdobia New Orleansu, ktorý sa v kapele študoval a nacvičoval. Orchester sa týmto prepracoval do cieľavedomej a kvalitnej štýlovej orientácie, čo doteraz nebolo na Slovensku obvyklé. Týmto si kapela získala samostatné miesto na slovenskej hudobnej scéne a priamoúmerne k tomu aj získavala popularitu a obľúbenosť hudobnej kritiky aj verejnosti. V priebehu ďalších rokov došlo v „Tradicionáli“ k zmenám a prišli trúbkári Milan Vašica a Karol Závodný, Fero Karnok na trombón a Pavol Molnár na kontrabas. A v roku 1965 prišli do kapely „striedať“ Štefan „Piťo“ Popluhár na bicie a Vlado Vizár na trombón. Orchester prirodzeným vývojom a aj za pomoci „swingovejšie“ cítiacich hráčov postupne opúšťal štýl černošského neworleánskeho jazzu a preorientovával sa na modernejší a tvorivejší dixielandový tradičný jazz. Bolo to najmä vďaka vlastnej a aranžérskej tvorbe kapelníka Igora Čelku, čím bol zvuk orchestra charakteristický a originálny. Tvrdou a svedomitou prácou sa kapela už natrvalo držala na pozícii špičkového profesionálneho jazzového orchetsra, uznávaného na domácich aj zahraničných pódiách, významných koncertoch, festivaloch, nahrávkach a vystúpeniach. Mimoriadny bol napríklad jazzový festival v belgickom Comblain la Tour 1966, kde Traditional Club Bratislava hral na jednej scéne s takými hviezdami ako Benny Goodman, Stan Getz, Anita O´Day a iní. Činnosť „Traditional Clubu Bratislava“ vrcholila v rokoch 1968-70 na dlhodobých angažmánoch vo Švajčiarsku v obsadení Čelko, Móric, Molnár, Boška, Popluhár a Vizár. Vzhľadom na politické udalosti v Československu sa traja členovia kapely (Čelko,Móric,Molnár) rozhodli pre emigráciu a domov sa v roku 1970 vrátilo jej polovičné torzo (Boška,Popluhár,Vizár). Aj keď originálny orchester „Traditional Club Bratislava“ v roku 1970 prakticky prestal existovať, na jeho tradície ihneď (1971) naviazali v Bratislave jeho bývalí aj ďalší hudobníci vo formácii s názvom „NOVÝ TRADITIONÁL“ v obsadení: Karol Sucháň – bicie a kapelník, Juraj Lehotský – trúbka, Dušan Húščava – klarinet a sax, Fero Karnok – trombón, Alois Bouda – klavír, Stanislav Herko – E bass, a Boleslav Boška – banjo. Doménou tohoto orchestra bola najmä precíznosť a profesionálna vyspelosť jeho hráčov.
Vznik ďalšieho orchestra „REVIVAL JAZZ BAND“, ktorý v roku 1962 založil trúbkár Marian Čekovský zo študentov bratislavských vysokých škôl s obsadením: Marian Čekovský – trúbka, Anton Kratochvíla – klarinet, Vlado Vizár – trombón, Karol Caudt – kontrabas, Vlado Hinca – bicie a Eugen Hiszem, neskôr Milan Juhász – banjo, znamenal popri Traditional Clube ďalšiu, kvalitatívne veľmi významnú vetvu slovenského tradičného jazzu. Orchester sa žánrovo inšpiroval najmä anglickou revivalistickou školou Chris Barbera, Acker Bilka, Kenny Balla (odtiaľ pochádza aj jeho názov „Revival“) – a nevytvoril teda „Traditional Clubu“ štýlovú konkurenciu. V „Revivale“ sa uplatňovala individuálna improvizačná tvorba sólistov , so silnou inklináciou ku swingu. Hráči nekopírovali svoje vzory, ale čerpali z nich a inšpirovali sa nimi. „Revival Jazz Band“ sa takisto zakrátko etabloval ako špičkový slovenský jazzový orchester s množstvom vystúpení, festivalov a nahrávok – najmä na Slovensku. Orchester neskôr posilnila aj sólová speváčka Helena Príbusová. Po roku 1965, kedy M.Čekovský a A.Kratochvíla končili štúdium a aj pobyt v Bratislave a Vlado Vizár prestúpil do „Traditional Clubu“, došlo aj v „Revivale“ k viacnásobným personálnym zmenám: ako trombonisti sa vystriedali Peter Discantini, Marian Nepela, Fero Karnok, neskôr Ivan Nagy, na trúbkach hrali Vojtech Kresťanko, resp. Michal Dvořák, prišiel klarinetista Imrich Discantini a bubeníka Vlada Hincu vystriedal Karol Sucháň. Tieto zmeny boli kontinuálne, za „pochodu“ Revivalu. Kapela učinkovala na významných, najmä zahraničných podujatiach. V roku 1972 – po zániku pôvodného „Traditional Clubu“ a následnom vzniku „Nového Traditionálu“,došlo v „Revival Jazz Bande“ k ďalším zmenám (resp. k „rotácii“ už spomínaných muzikantov) – a jeho obsadenie sa stabilizovalo takto: Anton Rakický – banjo a kapelník, Milan Vašica – trúbka, Jaroslav „Country“ Červenka – klarinet, Vlado Vizár – trombón, Štefan „Piťo“ Popluhár – bicie a Miloš Paška, neskôr Miro Šúr – E bass. Neskôr sa obsadenie „Revivalu“ rozšírilo ešte o sólového speváka Petra Lipu. „Revival Jazz Band“ v tomto období 1972-85 zaznamenáva veľmi aktívne a profesionálne činorodé obdobie s množstvom koncertov, nahrávok, vystúpení na Slovensku, ale najmä v zahraničí ( NSR, NDR, MĽR, Španielsko).
Pre veľkú obsažnosť, túto ôsmu kapitolu rozdelím a dokončenie bude v nasledujúcej - IX.časti.
Vlado Vizár
