Tribute to Hevhetia IV.
Hevhetia síce v týchto dňoch uzatvára svoje aktivity, no my pokračujeme a pripomíname sériu pozoruhodných albumov, ktoré toto košické vydavateľstvo prinieslo na svet. Dnes sa pozrieme na dvojicu domácich projektov z rokov 2008 a 2011, ktoré zarezonovali nielen v našom priestore: prekvapivo iný album gitaristu a multiinštrumentalistu Miloša Železňáka s názvom „rusnacké / ruthenian“ (Hevhetia 2008) a druhú spoluprácu prešovského AMC Tria so švédskym gitaristom Ulfom Wakeniusom na albume „Waiting For A Wolf“ (Hevhetia 2011).
Oboch aktérov spája nielen východniarský pôvod, ale aj dlhoročná spolupráca, keďže Miloš Železňák sa už od začiatku 90. rokov minulého storočia stretával na pôde viacerých formácií s klaviristom Petrom Adamkovičom, kontrabasistom Martinom Marinčákom alebo s bubeníkom Stanislavom Cvancigerom. Spomeňme dnes už zabudnuté zoskupenia Cassovia Jazz Quartet, Acoustic Jazz Trio či fusion formáciu No More Jazz s americkým saxofonistom Petrom Cardarellim. Jediným zvukovým svedectvom doby ostáva kompilácia „Young Slovak Jazz“ (Hudobný fond, 1995) s trojicou trackov prepojenia AMC Trio + Miloš Železňák.
Miloš Železňák (ročník 1967) vydal na prelome milénia trojicu pozoruhodných štúdiových projektov, ktoré rezonovali skôr v užšom poslucháčskom okruhu. Jeho albumom pod hlavičkou Hevhetie sa už dostala väčšia pozornosť: spomeniem hneď prvý s názvom „Miloš Železňák Trio“ (Hev-Het Tune, 2007) – panoramatické scofieldovsko-frisellovské meditovanie s bluesovým nádychom. Mňa však väčšmi prekvapil nasledujúcim albumom „rusnacké“, ktorého samotný názov síce naznačoval inšpiračné zdroje, no tajil spôsob ich unikátneho pretavenia. „Na to, aby človek pochopil a dokázal zahrať ľudovú pieseň, potrebuje dospieť, čo znie vzhľadom k jednoduchosti týchto piesní paradoxne,“ spomína Železňák.
„Moja mama bola 'Rusnáčka', takže som polovičným 'Rusnákom',“ prezradil mi Miloš Železňák krátko po vydaní albumu. „V našej rodine sa to príliš nepestovalo, ani sa 'rusnácky' nerozprávalo, hoci 'rusnácky' rozumiem. V kraji, kde som hudobne vyrastal, to bola do istej miery nutná výbava. Muzikant, ktorý začínal hrať prvé kšefty, svadby a zábavy, sa bez toho nepohol. Odtiaľ poznám aj 'rusnácky' repertoár.“ Železňák sa našťastie nesnažil „navliecť“ na autentické piesne len nové aranžmány. Tónové kostry rusínskych balád miestami odkryl „na kosť“ (Oj čorna, že ja čorna), inokedy otváral priestor atmosferickými zvukovými slučkami (Nerubaj ľiščinu s vlastným hodnoverným spevom).
„Nemám pocit, že sa z mojej strany jedná o vysporiadanie s koreňmi. Pôvodný zámer bol úplne iný – spracovať slovenské uspávanky z rozličných oblastí, ktorých autentické nahrávky som kedysi zachytil v relácii Slovenského rozhlasu. Vtedy som po prvýkrát vnútorne 'počul' babičku spievajúcu k mojím hudobným podkladom.“ Spomínanou babičkou je Zuzana Kapráľová a môžeme len ľutovať, že podobne poňatých piesní, ako je Oj pomerla bidna maty s jej spevom a Železňákovským zvukovým prostredím, nie je na albume viac. Hlavný aktér sa s posolstvom 'rusnáckych' piesní vysporiadal naozaj svojsky a zväčša bez slov. „Som takmer presvedčený, že roduverným Rusnákom sa musia ježiť vlasy na hlave, pretože nie sú navyknutí vnímať vlastné piesne takýmto spôsobom.“
Základom albumu je síce strohá, no pestrá inštrumentácia (gitary, mandolína, banjo, buzuki), ktorá napomáha prenikať do podstaty krehkých popevkov. U multiinštrumentalistu Miloša Železňáka som vždy obdivoval cit a schopnosť voliť z množstva nástrojov tie najvhodnejšie. „Pôvodný zámer bol ešte skromnejší,“ spomína po rokoch. „Myslel som, že použijem len gitaru, prípadne playbacky. Celé to vzniklo úplne spontánne: pri nahrávaní triového albumu mi ostal v štúdiu voľný čas a tak som narýchlo nahral trojicu skladieb, ktoré som mal 'v hlave'. K piesni Že solnce ňiženko som skúsil pridať svoj spev a neskôr som vrstvil ďalšie komponenty. Potom mi kamarátka Daniela Kapráľová ponúkla nahrávky svojej mamy Zuzany a už to išlo samo. K pôvodnej myšlienke spontánne pribudol klarinet, sopránsaxofón, gajdy...“ Výsledkom je skvostný album, ktorého dokonalosť zvýrazňuje nádherná štýlová obálka a mini-booklet s archívnymi fotografiami.
Prešovské AMC Trio (Peter Adamkovič – klavír, Martin Marinčák – kontrabas, Stanislav Cvanciger – bicie nástroje) vzniklo v roku 1993 s orientáciou na jazzové štandardy v mainstreamovom podaní. Postupne začal prevládať autorský repertoár s mimojazzovými inšpiráciami, dôrazom na spevnosť melodických línií a ich prehľadné motivické spracovanie. AMC Trio nesmierne posunula dopredu spolupráca s vynikajúcim švédskym gitaristom Ulfom Wakeniusom, ktorý získaval skúsenosti po boku Oscara Petersona, Raya Browna alebo Svenda Asmussena. „Waiting For A Wolf“ bol v poradí ich druhým spoločným albumom a oproti debutu „Soul of the Mountain“ z roku 2008 na ňom ešte výraznejšie vystúpili do popredia nádherne spevné (niekedy až popovo pesničkové) témy trojice Šarišanov.
„Máme radi východoslovenský folklór, ktorý je nesmierne bohatý, keďže sa v ňom stretávajú poľské, maďarské, rusínske či ukrajinské vplyvy,“ spomenul mi v tom období kontrabasista Martin Marinčák. „Neviem, či to robíme cielene, no folklór určite vplýva na našu hudbu. Nevnášame do nej priamo ľudové melódie, skôr tam prirodzeným spôsobom presakujú. Ale niekoľko našich skladieb, napríklad Thor-Iza či Cry No More Blackberry, vyšlo vedome z folklóru.“ Plnokrvné nasadenie hosťujúceho gitaristu robilo z „čakania na vlka“ výnimočnú, raz nervne drásajúcu (v extaticky repetitívnej téme Waiting For A Wolf), inokedy ležérne plynúcu postriežku (Čakanka). V určitých momentoch, napríklad pri kontrabasových figúrach či pri využívaní elektronických krabičiek, bolo možné badať vplyv škandinávskych zoskupení, napríklad Esbjörn Svensson Tria.
Kompozičnú či aranžérsku originalitu AMC Tria však v danom období oceňovali aj za hranicami, čo nebolo v prípade domácich zoskupení úplne bežné. „Počas dlhoročnej kariéry prešlo mojimi ušami nespočítateľné množstvo melódií, ale tie od AMC Tria sú naozaj výnimočnými,“ nechal sa počuť Ulf Wakenius a jeho opakované návraty dokazovali pravdivosť jeho slov. „Máme šťastie na hostí, ktorí oceňujú naše hudobné nápady,“ spomenul Martin Marinčák. „Ulf nám hneď na začiatku povedal, že pokiaľ by sme ho volali hrať štandardy, neprišiel by sem. Pre človeka, ktorý si túto fázu 'odkrútil' po boku Oscara Petersona či Raya Browna, by to bolo absolútne nezaujímavé.“
Hudobná zložka albumov „Soul of the Mountain“ a „Waiting For A Wolf“ však našťastie Wakeniusa zaujala a toto obdobie patrilo podľa môjho názoru k nesmierne šťastným. AMC Triu sa podarilo vytvoriť vlastný vokabulár, ktorý ich odlišoval od iných zoskupení a ktorým vykrývali iné nedostatky, napríklad zdanlivú neinvenčnosť pri improvizáciách a sólach. „Nemáme potrebu predvádzať sa – na to nemáme povahu,“ povedal mi k danej téme Peter Adamkovič. „Skôr sa snažíme o to, aby v našich sólach zazneli ďalšie melódie, akoby paralelné k danej téme. Ale v podstate postupne upúšťame od improvizácie v tradičnom slova zmysle.“ Dôkazom ostáva vynikajúca hudba, ktorá nezostarla a séria štyroch albumov, ktoré AMC Trio vydalo v rokoch 2006–2011 a potom ešte počas návratu v roku 2019 na značke Hevhetia.
Autor: Peter Motyčka
