Bill Frisell

Bill Frisell

Výnimočná muzikalita, zmysel pre melodiku i netradičnú harmóniu, cit pre improvizáciu i zvukové plochy, inovatívne hudobné experimenty, ale hlavne okamžite rozpoznateľný rukopis s prvkami jazzového mainstreamu, rocku, blues, bluegrassu, ranej country&western music i klasickej hudby až po neohraničené vplyvy world music, to všetko možno skĺbiť v mene amerického gitaristu a skladateľa Bill Frisella. (*1951 Baltimore)

Pri počúvaní jeho nahrávok sa vynára otázka, či jeho originálny štýl je ešte jazz? Bill Frisell je totiž unikátnou ukážkou prekračovania hraníc hudobných žánrov a zároveň synonymom sofistikovanej gitarovej hry súčasnosti. Sám o sebe tvrdí, že spojil harmonický prístup Jima Halla s výrazom Jimiho Hendrixa.
Už v detstve sa začal venovať hre na klarinet. Po zoznámení sa s hudbou Wesa Montgomeryho sa Frisell definitívne rozhodol zameniť klarinet za gitaru. Vo svojich 20.tich rokoch začal študovať na bostonskej Berklee college of Music. Výrazný vplyv na Frisellov štýl mal Jon Damian - profesor gitary na Berklee (Damian napísal skvelú knihu „The guitarist´s guide to composing and improvising“). Bill Frisell tvrdí, že Jon Damian mu dodal odvahu ísť za svoje vlastné hudobné myšlienky a ukázal mu nový spôsob nazerania na hudbu. Najväčší dôraz však Bill Frisell kladie na súkromné lekcie u Jima Halla, od ktorého získal komplexnú schopnosť narábania s harmóniou.

V polovici 70.tych rokov už Frisell opúšťa hranice čistého bebopu a začína miešať jazz s inými prvkami. Jeho experimenty s mikrotonálnou intonáciou, ktoré kombinuje so signálovými efektami ako delay a reverb ho priviedli k vytvoreniu svojho charakteristického gitarového tónu (neskôr využíva aj preňho typický reverse delay a looper). Začína si ho všímať aj hudobná kritika pre jeho sofistikovaný hudobný prístup.
Koncom sedemdesiatych rokov sa Frisell presťahoval do New Yorku kde začala jeho plodná spolupráca s avandgardnou downtown scénou. Tu rozvíja svoje experimentálne snahy so saxofonistami Johnom Zornom, Timom Bernerom, či klasickým skladateľom Gavinom Bryarsom.
V priebehu svojej kariéry Frisell dokazuje obrovskú univerzálnosť nespočetnými významnými spoluprácami (Paul Motian, Joe Lovano, Don Byron, Robin Holcomb, Michael Shrieve, Vernon Reid, Lyle Mays, Wayne Horwitz, Jim Hall, Pat Metheny, John Scofield, Mike Stern...)

Základ bandu Billa Frisella tvoria basista Kermit driscoll a bubeník Joey Baron. Avšak typickou Frisellovou črtou je jeho majstrovská kompozičná schopnosť písať pre netypické nástrojové obsadenia, čo okrem svojich radových albumov využíva aj pri komponovaní filmovej hudby.
Z nesmierne širokého spektra tvorby Billa Frisella si možno vybrať naozaj podľa vlastnej chuti.
Osobne by som vyzdvihol spoluprácu s klaviristom Fredom Herschom, z ktorej vznikol album Songs We Know (1997). Táto nahrávka poukazuje na Frisellove skutočne hlboké jazzové korene a zároveň vzdáva hold legendárnym nahrávkam, ktoré v 60.tych rokoch v rovnakom obsadení nahrali Bill Evans s Jimom Hallom (Undercurrent 1962, Intermodulation 1966). Frisell a Hersch tomuto obsadeniu jedinečne vdýchli atmosféru 90-tych rokov. Svojimi sofistikovanými aranžmánmi známych jazzových evergreenov a neuveriteľnou interaktívnou súhrou možno tento album zaradiť k vrcholným nahrávkam súčasného mainstreamu.

Na Frisellovom nezameniteľnom gitarovom rokopise sa podpísala spolupráca s mnohými významnými hudobníkmi súčasnosti, ktorí vzájomnou interakciou ovplyvňujú svoje estetické cítenie. Základ Frisellovho soundu však spočíva v jeho cite pre korene americkej folkovej hudby.
Už v ranej tvorbe Frisell na rozdiel od iných jazzových hudobníkov kladie dôraz na melódiu skladby a to aj v improvizácii. To pôsobí ako starší typ jazzovej improvizácie, ešte z predparkerovského obdobia, kedy improvizácia spočívala vo variovaní melódie. Vo Frisellovom prípade ide o motivický spôsob narábania s tónovým materiálom, vychádzajúcim z tejto tradície, no pri jeho improvizácii samozrejme cítiť absorbovanie celého odkazu vývoja jazzovej improvizácie typického pre moderný jazz. V jeho hre často počuť typické harmonické súzvuky malej sekundy, ktorými vytvára charakteristické disonancie, kontrastujúce s jeho zväčša terciovou melodikou. S obľubou využíva durové a molové kvintakordy doplnené ďalším disonantným tónom.
Frázovanie člení zväčša na jedno až dvojtaktové krátke, no harmonicky a rytmicky sofistikované frázy. Skutočnou lahôdkou je počúvať nekonvenčné harmonicko-melodické plochy, ktoré Frisell vytvára pri sólových skladbách či ako sprievod iných nástrojov. Sóla Billa Frisella absolútne postrádajú akékoľvek naučené riffy, či patterny. Jeho dokonalé motivické improvizácie sú nepredvídateľné a neustále svieže.
Štrukturálne má väčšina Frisellových skladieb zreteľne uchopiteľný tvar, ktorý mu umožňuje vniesť do nich preňho typický hlboký až meditatívny obsah.
Na tomto mieste by som rád zacitoval priamo niekoľko Frisellovych slov:

"Málokto si dnes uvedomuje, že je omnoho ťažšie hrať jednoducho a čisto ako „mastiť“ bleskurýchle sóla. Prosté melódie odrážajú to, čo máte vo svojom vnútri, sú istým vyjadrením, ktorý nedokáže presvedčivo vyznieť, pokiaľ v sebe nemáte vnútornú rovnováhu. Rýchlosťou zakryjete mnoho, ale pri čistej melódií idete s kožou na trh. Je to otázka hudobnej vyspelosti, a samozrejme, hodnotového rebríčka. Vymyslieť komplikovanú jazzovú tému so zložitou štruktúrou nie je také náročné, ako by sa na prvý pohľad zdalo, ale napísať melódiu, ktorá vám bude preznievať v hlave aj niekoľko dní po koncerte, nedokáže hocikto. Métou je pre mňa písať ako Joe Zawinul – úsporne a v niekoľkých tónoch podať zázrak. To je v hudbe najťažšie."
 
Bill Frisell, ktorého Jim Hall nazval „Theloniom Monkom“ elektrickej gitary, nepochybne patrí k najinovatívnejším a najvplyvnejším hráčom súčasnosti, ktorí zároveň najviac posunuli hranice možností gitarovej hry. Vďaka Bill!

Miroslav Zahradník