Andrej Šeban; Oskar Rózsa: Tónika je Boh

Andrej Šeban; Oskar Rózsa: Tónika je Boh
jazz.sk

Banská Štiavnica je jedno z najkrajších miest aké na Slovensku máme, aký iný by mohol byť jazzový festival, ktorý sa tam koná už šiesty rok? Koncerty sa dejú v nádhernom starom kostole, nehovoriac o úžasnej atmosfére a akustike ktorá tam je. Po koncerte si môžete ísť sadnúť na schody kúsok nad kostolom a stretnúť tam povedzme Oskara Rózsu a Andreja Šebana. Dáte si pivo a porozprávate sa o čom inom, ako o muzike.

Oskar a Andrej občas cez seba, občas sólo. Hovoria otvorene a veľa sa smejú. V pozadí prebieha jam mladých muzikantov, ktorí jamujú napríklad aj na „malú muchu v uchu osla“. Je to kúsok nad kostolom, no pre fanúšika ASH Bandu skoro ako v nebi. Tak ako mnohí, mám aj ja radosť z ich obnovenej spolupráce a chcem sa o tom niečo dozvedieť. Rozhovor vznikol po ich spoločnom vystúpení na spomínanom festivale Jazznica.

 

Vaša spolupráca s Dežom Ursínym, Jarom Filipom...

Andrej Šeban: Bola skvelá, značne rozdielna. Dežo bol koncepčný, vymakaný typ. Dežo mal jasno vo veci. Jaro bol pošuk, ale s invenciou na všetko. Zanechal krásne pesničky. Prístupom sú značne rozdielní.

Chcel som spomenúť aj Richarda Müllera, pretože pre mňa tieto tri mená s vami dvoma sú mílniky v slovenskej populárnej hudbe. Vy ste sa rozhodli z tejto hudby teraz čerpať, zaujíma ma prečo?

AŠ:  Pretože je to odkaz... Prečo by sme mali čerpať z inej hudby, keď je tu kvantum nádhernej muziky a je to istá tradícia. Dežo a Jaro boli ľudia ktorí, nie že sa nehanbili, ale ktorí mali špecifický grif na slovenčinu a vlastne do istej miery rozvíjali tú ľudovú tradíciu v tom, že spievali po slovensky, našli si na to istý rytmický spôsob, ako tú slovenčinu uchopiť. Dežo inak, lebo mal texty od Štrpku (Ivan Štrpka), ktoré sú rytmicky a formovo veľmi náročné, ale stále vychádzajú zo slovenského jazyka, z jeho melodiky, z tej hudby, ktorá je uložená v slovenskom jazyku. Štrpka ju objavil istým spôsobom a Jaro vychádzal zase z Lasicových textov ktoré zas iným spôsobom odhaľujú hudbu v slovenskom jazyku. A obidvaja vytvorili to, čo je miestnym ľuďom blízke a je to blízke aj nám, pretože je to mimo racionálnych súvislostí, je to čistá emócia. To všetci príjmu, pretože to je krásne a je tam tá naozajstná krása, ktorá vychádza z tohto regiónu, ktorá je spätá so zemou z ktorej pochádzame. Ten jazyk vychádza z tejto zeme, aj tá hudba vychádza z tejto zeme. A toto všetko vytvára ten zázrak. Preto si myslím že naše spojenie je hlavne o tom, že aj Oskar, aj Martin a aj ja sme schopní tento rozmer cítiť. Čo je vlastne aj vzácne z istého pohľadu. Pre mňa je to zásadná téma, pretože všade inde na svete, v rozvinutých spoločnostiach to funguje presne takto isto. A nikto o tom nepochybuje, pretože všetci vychádzajú z toho koreňa, všetci vychádzajú z tej zeme, kde sa narodili a všetci vychádzajú z toho jazyka, ktorý má istý rytmus, ktorý má istú intonáciu a ten jazyk vlastne už obsahuje tú hudbu...

Richard je charizmatická osobnosť, Richard je veľký herec a je dramaturg. A jednu vec mu treba priznať a to je to, že kedysi dávno napísal asi 40 textov a odniesol ich Filipovi. Povedal Jarovi, pozri sa na tie texty a Jaro všetky tie texty zhudobnil. Vznikla z toho taká kazeta, kde Jaro hrá na klavíri a spieva všetky tie pesničky od Cigarety až po ja neviem, Holubieho kráľa.

Oskar Rózsa: Všetky štyri dosky z toho nášho obdobia sú z tohto jedného vrhu.

AŠ: A Richard prišiel za mnou a hovorí „počúvaj ma, však ten Filip robil vždycky také tie divadelné pesničky“ a ja mu hovorím „ako divadelné, však Bolo nás jedenásť je fantastické“... A on vraví  „teraz mi urobil 40 pesničiek, vypočuj si to“. Dal mi tú pásku a ja mu hovorím „však to je fantastické, veď to je jedna lepšia vec ako druhá“. Richard na základe aj tohto impulzu, tejto podpory odo mňa to natočil..

OR: Však ja keď som počul prvý krát hrať Filipa (pieseň z Müllerovho albumu LSD) , som mal pocit, že skolabujem...

AŠ: To čo stelesňuje Dežo a Jaro je vlastne tá tradícia, ktorá začína v pred-Cyrilo-Metodejskej ére kde bol slovansko – slovenský koreň na tomto území, ktorý ešte nebol zdemolovaný kresťanstvom. Niekde odtiaľ to pre mňa začína. To znamená, že ten koreň toho cítenia, tej krajiny a toho rytmu života, ktorý sa tu odohrával, ten je pre mňa predkresťanský a niekde odtiaľ ide tá línia, ktorá je všelijako deformovaná...

OR: Výrazne manipulovaná..

AŠ: Čímkoľvek, jednoducho taký je život, ale tu to niekde zostalo. Títo dvaja ľudia s Mariánom (Vargom)... Ale oni zvlášť, lebo oni ten jazyk uchopili úplne výnimočným spôsobom... Je to tá istá línia, vlastne aj Marián aj Dežo a aj Fermáta...

OR: a aj Marek (Brezovský)

AŠ: Marek zas ako taký ten čistý koreň, to je zase iné uchopenie toho jazyka.

Ako ste sa opäť stretli?

AŠ: Stretli sme sa ľahko, zdvihol som telefón a začal som telefonovať.

OR: Ale nie videli sme sa v tom Zrkadláči. To bolo po tom Zrkadláči, nie?

AŠ: No áno, ja som sa prišiel pozrieť na chlapcov ako hrajú.

OR: Prišiel si nás otestovať...

AŠ: Otestovať, že či hrajú spolu.

OR: Alebo naraz (smiech) a zistil, že hráme aj spolu...

AŠ: ...aj naraz a tak som zavolal.

OR: Tak nám zavolal. (smiech)

AŠ: Tak nejako...

Andrej po albume Bezvetrie ste sa rozhodli urobiť sek a začať s hudbou nanovo...

Urobil som to inšpirovaný rozhovorom s Chickom Coreom, ktorý povedal, že po štyridsiatke zahájil veľké opakovanie.

V tomto období ste sa naučili hrať hudbu sám...

OR: Pardón. Apropo na to Bezvetrie by sme ešte mali hodiť okom.

AŠ: Však ja s tým nemám problém..

OR: Lebo tam je veľa, tam je veľmi veľa... A zhodou okolností, keď sa vrátime k tej prvej otázke na margo tých textov a tohto celého čo sme dali do tohto košíka, tak tvoje Bezvetrie tam bezpochyby patrí  tiež!

AŠ: Hlavne v tých harmonických postupoch, dominanty s veľkou septimou, to robí málo kto, no ale tak, okrem Ravela a mňa.

OR: (smiech) To je výborné.

AŠ: Hej dal som si veľké opakovanie...

A čo ste našli nové?

AŠ: Čo som našiel nové, nič som nenašiel nové, našiel som staré z iného pohľadu. Skôr som si uvedomil to, že cez všetky tie veci na konci zostáva zvuk. Podstatný je zvuk. To znamená, že je jedno či je to C dur, Cis dur, alebo či je to tercia, alebo kvinta, či to sedí alebo nesedí... Zvuk. Že princíp hudby, čo ukazuje etnická hudba, nezasiahnutá európskym vývojom, ak taká ešte existuje, je tá radosť zo znejúceho zvuku. Kde otázka viazaného rytmu, taktových čiar, temperovaného ladenia vlastne nehrá žiadnu úlohu. To čo Európa urobila do istej miery, že takto vychováva muzikantov... Ako hovoril Bílek (Zdeněk Bílek), že tie taktové čiary aj vyzerajú ako vezenie. Teda návrat k tomu naozajstnému zvuku hudby, ktorý je voľný, kde notový záznam je len taká pomôcka. Je taká poučka, čo povedal spisovateľ D. H. Lawrence. Povedal, že „pravidlá platia len pre diela, ktoré sú kópiami“ pre autentické diela pravidlá neplatia. Keď Beethovenovi povedali, „ale veď vy tam máte paralelné kvinty a tie sú zakázané“, Beethoven na to povedal - „tak ja ich povoľujem“.

(Kolektívny smiech)

OR: Ale keď sa od toho taktu uvoľníš, tak ako ty hovoríš, tak je to vymaľované...

AŠ: Ja ti ukážem v jednej Bachovej (J.S.Bach)  francúzskej, alebo anglickej suite kde taktové čiary idú takto... A zrazu sú tam sedemštvrťáky či sa ti to páči, alebo nepáči. Arnold Schönberg vo svojej biografii píše, že od Bacha sa naučil len jednu jedinú vec a to je, neakceptovať taktové čiary. Taktové čiary sú len pomôcka na to, aby si to vedel nejako prečítať, ale oni v skutočnosti nehovoria o tom, kde je tá doba... V tej suite je štvordobý takt a zrazu začína téma na štvrtú dobu. Keď to potom počúvaš, tak povieš, veď jasné. To je len zápis, len barlička na to, aby si to vedel nejako zreprodukovať.

OR: Brahms (Johannes Brahms) sa v tomto vyžíval,

AŠ: Absolútne

OR: Brahms má niekoľko miest vo svojich symfóniách, kde je zvukovo veľmi výrazný silný melodický akcent na dajme tomu štvrtú dobu. A to je skutočne náročné. Tam funguje „preklik“. Pokiaľ nepreklikneš tak to dajme tomu udiriguješ. Ale potom, keď to preklikne, keď to ako sa hovorí pochopíš tak...

AŠ: ...tak je všetko inak.

OR: Presne, to sú veľmi zvláštne veci s týmto rytmom. Náročné.

AŠ: Tam ide o ten moment, toho viazaného rytmu... Čo urobí Európa? Európa ťa naučí že sú dve a štyri. Ale ja som to riešil s černochmi a oni povedia, že Afrika - tri, Indovia - päť. To je základ. A na konci celého je to, že okrem tých viazaných a zapísateľných rytmov, existuje ten naozajstný rytmus, ktorý je mimo toho všetkého. Jednoducho tie voľné rytmy, ktoré sú v skutočnosti oveľa vzrušujúcejšie, oveľa lepšie ich cítiš. Afričania, keď hrajú jeden na päť, druhý na sedem a tretí na deväť, je im jedno a vedia sa na to hýbať a vôbec nevedia, kde je nejaká doba, alebo čo.

OR: Potom je ešte otázka principiálna a to je otázka repetitívnej hudby. Lebo voľné rytmy je jedna vec a potom je repetitívna hudba.

AŠ: Samozrejme, však ja nemám nič proti...

OR: To takisto funguje vo vesmíre a tak isto aj tie kmene fičia na repetitívnej hudbe.

AŠ: Lenže ty sám dobre vieš, že pri tej repetitívnej hudbe v skutočnosti, keby si bol dôsledný tak zistíš, že každá tá repetícia má vlastne jemne inú dĺžku, jemne iné akcenty...

OR: ...veď  nie sú stroje. To je jasné, ale držia sa akéhosi „rúlu“ tej prvej doby. Kuchynsky povedané, je tam nejaká referencia.

AŠ: Ale to nie je ani tak referencia prvej doby... To je to, čo mi povedal černoško Mark Mondesir. On hovorí, „vy bieli vnímate hudbu lineárne, ale Afrika vníma hudbu ako kruh“. Tam je istý bod ku ktorému sa vraciaš, ale to medzi tým je vlastne voľné. Čiže to naozajstné muzicírovanie je o tom, že nejako to ide, všetci to nejako cítia. Nedokážu v tej chvíli povedať, kto hrá na akýkoľvek počet, neriešia to. Ale ten zvuk ich napĺňa a ten zvuk ich v skutočnosti odvádza do transcendentálneho sveta.

Aký je pre vás rozdiel hrať s priateľmi, hrať s muzikantmi, na rozdiel od toho hrať so strojmi?

No tak... Áno hrávam so strojmi, je to pravda. Je to veľký rozdiel. Je to iné, so živými ľuďmi je to oveľa vzrušujúcejšie.

Od strojov nikdy nedostanete reakciu.

AŠ: Toto je ďalšia vec, ako sa hovorí, že tí muzikanti na seba reagujú a tak. Ale v skutočnosti vlastne nič také neexistuje, vieš čo myslím?

OR: Dneska bolo jedno miesto, kde sme išli... Bolo ich viac, kde sme išli ako hodinky, ako rybičky v mori. Ale bolo jedno miesto, presne ten magický moment, ktorý my mávame, že prehodíme výhybku rovnako, v rovnakej chvíli.

AŠ: Áno, áno.

OR: A to sú magické momenty, to je ten dar... Vieš čo, ja už viem čo spravíme, to nie že budeme vyberať z tohto. My to vydáme ako trojdisk. Architekti.

AŠ: To pôjde na dračku...

OR: Jasné. (smiech) Nie ale všetci, čo to majú mať, to budú mať. Architekti, Štiavnica a Demandice. Vydávame trojdisk chlapci.

AŠ: Dobre... Takže so živými ľuďmi je to o tom, že... Poviem to tak, keďže môj starý otec bol nemec... Aspoň mama mi to minule povedala. Pravda je tá, že existuje niečo, čo sa volá zmysel pre harmóniu a Oskar ako übertalent má to cítenie tej tonálnej harmónie. To znamená tú európsku tradíciu tonálneho myslenia a cítenia. Jednak ju má vrodenú a jednak ju má vychovanú. A ja som prešiel tou výchovou tiež, teda v istých veciach sa myslím my dvaja dohodneme, že to vnímanie harmonického európskeho myslenia je tam spoločné. Vnímanie subdominanty je niečo iné, ako vnímanie že po C dur zahrám F dur. Ale, že subdominanta má ten emocionálne kvalitatívny rozmer toho akordu. Subdominantu musíš hrať, tak že vieš.

OR: A to sme sa ešte nedostali k dominante. (smiech)

AŠ: Skôr by som to povedal, že to je stav toho akordu.

OR: Dôležitá súvislosť, harmónia robí emóciu... Akoby harmónia je filmovou hudbou pre melódiu. Vytvorí pozadie tomu príbehu, čo rozpráva melódia.

Vytvorí prostredie...

AŠ: Rozmer... Dneska sme skoro všetko vyriešili.

OR: Sme si to len tak zopakovali.

AŠ: Jednoducho na konci toho celého je to, čo hovorí Bílková (Lukrécia Bílková), že predstava je všetko. Keď máš predstavu, tak je to počuť a keď nemáš predstavu o tom, čo robí subdominanta s ľuďmi, tak sa ti jednoducho neozve a môžeš sa postaviť na hlavu. Dominantný princíp je samozrejme mužský princíp, subdominantný je ženský princíp, to otvára otázku, čo je tónika?

OR: To je zaujímavé

AŠ: Mne z toho vychádza, že tónika je Boh.

OR: To je veľké, to je veľká filozofia.

AŠ: Ešte by som dodal, že subdominantný princíp je slovanský princíp. Slovanská hudba sa vyznačuje, väčším výskytom subdominánt, kde germánska hudba sa vo svojej podstate vyznačuje dominantami.

OR: A vieš ako je to v tejto kapele, to ti poviem presne. Valihora je dominanta, Andrej môže byť subdominanta, keď sa mu tak páči...

AŠ: A on je tónika.

OR: Ja som tónika, už z princípu nástroja to vyplýva.

AŠ: Takže Valihora je mužský princíp, ja som ženský princíp a ty si Boh. No fajn díky. Teraz už prosím nenahrávaj...

 

Michal Štefan

 

 

Ďalšie články

One Day Jazz Festival 2019: Jesenná edícia pokračuje koncertmi po Slovensku
Jesenné vydanie unikátneho hudobného festivalu One Day Jazz Festival zavíta po Bratislave aj do...
Valér Miko: Umelci svojou tvorbou prispievajú k tomu, aby sa jazz vnímal aj v európskom kontexte
Porozprávali sme sa so slovenským klaviristom a skladateľom Valérom Mikom. Poodhalil nám svoj...
Veľký smútok zaplavil česko-slovenskú jazzovú scénu: Opustil nás výnimočný saxofonista Rostislav Fraš
V stredu sa vo večerných hodinách Prahou rozširovala veľmi smutná správa o odchode obľúbeného...
Alf Carlsson/Jiří Kotača Quartet vydáva nové CD: JOURNEYS kombinuje jazz, škandinávsku hudbu a moravský folklór
Alf Carlsson/Jiří Kotača Quartet je spoločný projekt švédskeho gitaristu Alfa Carlssona a českého...