Predpokladám, že kapelu Ellas Kapell nebudete poznať. Ak áno, ospravedlňujem sa za podcenenie poslucháča a zároveň chválim rozsiahle znalosti z oblasti severoeurópskeho jazzu. Keď mi bol doručený vizuálne zaujímavý vinyl s farebnosťou pálenej tehly a schematickým obrázkom pripomínajúcim odraz slnka na vodnej hladine, nemal som o tomto švédskom kvartete žiadne vedomosti. O čo väčšie prekvapenie opäť, ak sa za neznámym menom skrýva veľmi zaujímavý hudobný počin. Pre práve takéto osobne objavné chvíle je umenie čarovné!
Začnime samotným názvom: Ellas Kapell znamená po švédsky niečo ako Kaplnka Elly. Kto teraz myslí na Ellu Fitzgerald, toho intuícia nemýli. Skupina štyroch mladých predstaviteľov súčasnej štokholmskej scény sa vedome rozhodla pre poctu klasickému jazzovému repertoáru a zlatej ére nami milovaného žánru. Ich prístup k tomu, ako legendám z veľkej knihy jazzu postaviť pomník je síce neortodoxný, ale nie nepatričný. Ember (Naxos Prophone 2026) je v poradí štvrtým albumom tejto formácie a recept reinterpretovania vokálnych štandardov zostal nemenný s tým rozdielom, že sa do produkcie a celej tvorby nahrávky vložili samotní interpreti intenzívnejšie, než tomu bolo doteraz. Výsledkom je zvukovo súdržný, moderne znejúci a náladovo konzistentný album, ktorý svojou atmosférou dokonale vystihuje snahu transferovať klasické skladby jazzu do tretej dekády aktuálneho milénia.
Pojem transferu je presnejší než výraz adaptovať, aktualizovať, alebo resuscitovať. Po prvé skladby Billa Evansa (ako v prípade titulnej kompozície Very Early) alebo Irvinga Berlina (How Deep is the Ocean) nie je potrebné výrazne prispôsobovať, keďže svojim charakterom sú beztak značne nadčasové. Po druhé ich nie potrebné ani aktualizovať, keďže ich inštrumentácie sú stále na tepe doby a po tretie už vôbec ich netreba resuscitovať, keďže z jazzovej scény nikdy dlhodobo nezmizli.
Transfer najlepšie vystihuje proces, v ktorom sa niektoré nástroje jednoducho posunú do iných úloh, kedy napríklad klavír Manne Skafvenstedta okrem klasickej melodiky prevezme aj úlohu emočného katalyzátora vďaka ktorému je okrem akustických liečiv dávkované aj homeopatikum elektronických efektov. Basový syntezátor Augusta Erikssona v hlbokých pasážach, alebo vesmírne echá, či dynamická rytmika Edvina Glänteho sa vynárajú ako tiene tradičných zvukových tiel. Lovisa Jennervall spieva náročné party s potrebnou ľahkosťou a uveriteľným akcentom. Parafrázy všetkých novo aranžovaných kompozícii sú úhľadné, vkusné a nevtieravé. Dokopy tak máme možnosť nahliadnuť do kaplnky („Kapell“), ktorú už od roku 2019 vytrvalo a musím uznať, že aj úspešne budujú zanietení obdivovatelia Jazzu a zároveň skvelí hudobníci a nadaní aranžéri.
Autor: Miroslav Haľák
