Anna Maria Jopek: Pódium je jediným miestom, kde môžete ukázať kto naozaj ste

Anna Maria Jopek: Pódium je jediným miestom, kde môžete ukázať kto naozaj ste
Maros Pavlik

Anna Maria Jopek – interview, Moravia Music Fest Brno, 17.11.2014

 

Predposledný koncert festivalu Moravia Music Fest patril populárnej poľskej speváčke Anne Marii Jopek. So svojim triom zavítala 17.11.2014 do klubového prostredia Metro Music Baru. Annu Mariu Jopek netreba hudobným fajnšmekrom bližšie predstavovať. Občas je médiami prezentovaná ako jazzová speváčka, ona sa však nerada necháva zaškatuľkovať do akéhokoľvek hudobného žánru. Seba samu vníma ako speváčku, vychádzajúcu z tradície poľskej ľudovej piesne.  Jej početná hudobná produkcia (takmer každý rok nové CD) je dôkazom širokého záberu a hudobného nadšenia, ako i popularity, ktorej sa už dávno teší nielen v Poľsku.

 

O svojich najbližších plánoch, genialite Pata Methenyho, svojom vzťahu ku klasickej a poľskej hudbe ako i stretnutí so svojou obľubenou americkou jazzovou speváčkou nám Anna Maria Jopek porozprávala tesne pred koncertom. Rozhovor sa viedol v zákulisí klubu, v pokojnej atmosfére upršaného novembrového dňa. Času bolo dosť, keďže jej hudobníci cestujúci do Brna z Poľska mali kvôli nepriaznivému počasiu meškanie. Napriek zamračenému novembrovému dňu v šere klubu žiarilo z očí Anny Marie slnko, so zanietením rozprávala a rozprávala.

 

Keď som si pozeral plán Vášho koncertného turné, posledné koncerty ste odohrali predovšetkým v USA a Japonsku. V akej zostave ste vystupovali v porovonaní s tou dnešnou?

 Dnes vystupujeme v triu. Tak sme hrali nedávno v Joe’s pube v New Yorku a potom aj v Chicagu V Toronte sa ku mne pridal zvyšok skupiny. Do Japonska som však cestovala len so svojim basistom Robertom Kubiszynom. Používali sme veľa technických „hračiek“, ako loopy a rôzne hlasové krabičky. Mávam bláznivé nápady – pracovať so svojou skupinou v rôznych obmenách. Ako veľká skupina sme super tím. Najlepšie veci sa však stávaju v menších zoskupeniach. Poskytujú človeku väčšiu slobodu. Vo veľkej skupine musíte hudbu viac organizovať. Taktiež musíte byť dobrým šéfom a poskytnúť každému členovi priestor. Je to veľká zodpovednosť. V menšej skupine, napr. duu, môžete robiť viac vecí náhodne. Nemusíte toľko s ostatnými diskutovať a organizovať ich. Sloboda prejavu je nezaplatiteľná. Každá štylistika sa viaže na úplne odlišný typ predstavivosti, zvuku a formy. Niekedy sa ľudia čudujú ako môžem počas jedného turné tak často meniť formácie a projekty. Pre mňa to však nepredstavuje žiadny problém. Všetko ma obohacuje.

 

V Japonsku ste však v nedávnej minulosti hrali aj s renomovaným klaviristom Makotom Ozonem. Robil som interview s Garym Burtonom, ktorý s Makotom tento rok tiež nahral CD. Počúval som vaše CD Haiku (2011), ktoré ste zas s Makotom nahrali Vy. Veľmi zaujímava hudba, dosť odlišná od Vašich doterajších nahrávok.

Bol to veľmi zaujímavý koncept. Našli sme niečo medzi oboma estetikami. Japonskou kabuki, zen a poľskými ľudovými melódiami. Každý vravel, že sa to nedá spojiť, že medzi tak rozdielnymi svetmi nie je žiadne pojítko. Album Haiku je jedným z mojich najobľúbenejších. Poslucháč musí byť dostatočne zrelý na to, aby dokázal jeho krásu oceniť.  Často sme ho hrávali spolu na koncertoch. Stávalo sa však, že moji známi prišli po koncerte za mnou a hovorili, že to bola náročná hudba. Mne sa však zložitá vôbec nezdala.  Neuvedomujem si to tak.  Začala som študovať hudbu, keď som mala sedem rokov. Neskôr som počúvala rada Maurica Ravela, ale tiež Arnolda Schönberga. Napríklad Karol Szymanowski sa mi zdá úžasný. A pritom každý o ňom hovorí, aký je zložitý. Možno mnohým ľuďom vadí ako všetko miešam. V klasickej hudbe napríklad často spájame protiklady. Zahráme Mozarta ale v zápätí na to napríklad Debussyho prelúdia. U klaviristov to funguje úžasne, pretože môžu prezentovať rôzne svety súčasne. Mne to nepríde vôbec zložité. Spájanie je veľmi dôležité.  Musím Vám o sebe niečo povedať. Som ľudská bytosť, ktorá sa musí dostať blízko k inému človeku. Dialóg je pre mňa niečím veľmi zásadným. Ak mám pocit, že je niečo v smere k publiku ťažšie komunikatívne, ja som tá, ktorá podáva pomocnú ruku. Človek na opačnej strane je pre mňa veľmi dôležitý. V istom zmysle je to sociálna misia. Keď chcete publiku odovzdať niečo veľmi intenzívne, čo si vyžaduje aj od neho veľa energie, možete pre to niečo spraviť. Odkomunikovať to tak, aby malo pocit, že je toho súčasťou. Ponúknuť niečo ľahšie, čitateľnejšie. Každý sa v tom procese učí niečo nové. Spievanie je akt, ktorý oslobodzuje. Uvoľnuje všetky emócie. Keď sa postavím na pódium, všetky problémy, ktoré cez deň v hlave riešim sa ihneď rozplynú. Je to ako lúč svetla, ihneď sa cítite byt vyliečený zo všetkých bolestí.

 

 

Stíhate sledovať na koncertoch pochopenie a reakcie publika? V menších kluboch asi tá možnosť je, ale ako je to na veľkých koncertoch?

Nepozorujem ľudí, cítim ich. Je to niečo ako kvantová fyzika, nič abstraktné. Je to reálna sila, energia. Dala by sa merať meracími zariadeniami. Každý z nás má nejakú energiu. Keď prídete na koncert, je tam veľa individualít, každý ma svoje vlastné potreby. Napriek tomu sa tam však nachádza väčšina so svojimi potrebami a očakávaniami. Je to istý dar, ktorý človek dostáva postupne. Ja sa v hudobnom biznise pohybujem už pomerne dlho. Keď ste dobrý poslucháč, musíte vedieť počúvať. Počúvať sa nielen s hudobníkmi navzájom na pódiu, ale počúvať aj druhú stranu.

 

A čo ostatní hudobníci vo Vašej skupine? Cítia to podobne? Bavíte sa o tom spolu?

 Rozprávame sa spolu veľa. Nič nie je náhodné. Každý s kým spolupracujem, je skutočne unikátny. Nemala by som o tom nič hovoriť vopred. Mali by sme to celé zhodnotiť po koncerte. Teraz by som o tom asi nemala veľmi rozprávať, lebo sa môže stať, že stratím inštinkt.

Inštinkt? Nemávate občas strach zo straty hlasu?

Hlas nie. S tým problém nemám nikdy. Môžem robiť čokoľvek, napríklad piť chladené nápoje, málo spať, hlas tak ľahko nestratím. Hoci mám subtílnejšiu telesnú konštrukciu, na hlas vplyv nemá. Hlas je tu, v hlave, nie v hrdle.

 

Aké sú alebo boli Vaše spevácke hudobné idoly?

Ak to obmedzíme na jazz, tak snáď by som zo žien menovala Shirley Horn. Keď som prvý raz počula jej album Here’s To Life (1992), nemohla som uveriť, že niečo také je vôbec možné. Raz som mala to šťastie stretnúť sa s ňou v New Yorku. Samozrejme, nemala som šancu s ňou spievať, nakoľko už mala svoj vek a mala v tom čase zdravotné problémy. Rozprávali sme sa spolu, dokonca som jej pobozkala ruku. Bola pre mňa veľkou inšpiráciou.

Z mužských spevákov bol pre mňa vždy inšpiráciou Sting. Videla som jeho koncerty veľa krát. Nikdy ma neprestane prekvapovať. Teraz sa na Broadwayi hrá jeho fantastický muzikál The Last Ship. Sting je umelec, ktorý sa neustále vyvíja, nikdy nestagnuje.

 

 

Viem, že je Vašim snom spraviť s ním nejaký spoločny projekt. Vidíte v blízkej budúcnosti šancu na jeho realizáciu?

Jaaaj, to ma už dávno prešlo. Mala som už toľko príležitostí byť v jeho blízkosti, že už to pre mňa nie je sen. Sting ma vždy inšpiroval.  Je úžasné, že existujeme na svete obaja v tom istom čase. Nachádzam sa však momentálne v takom období svojho života, keď nemám pocit, že musím niečo za každú cenu vlastniť.  Ak sa niečo má stať, stane sa, nič sa nedeje. Ak sa stať nemá, nič sa nedeje. Je vo mne toho toľko, že sa snažím plne sústrediť sama na seba. Na to, čo je vo mne, aby som to všetko mohla zrealizovať.

 

Váš ďalší obľúbený hudobník je Pat Metheny. Je známa story, ako ste s manželom cestovali autom  do Nórska len preto, aby ste mohli vidieť jeho koncert a stretnúť sa s ním. Ako to bolo?

Pat je neuveriteľný človek, naozaj. Pozrie sa na Vás, a hneď všetko vie. Keď sme na neho vtedy v Nórsku čakali, aby sme mu dali moje albumy, ani sme len nedúfali, že si ich niekedy vôbec vypočuje. Možno si nás hneď vtedy oskenoval, videl na nás, že za tým nie je žiadna vidina biznisu. Že nám ide len o hudbu. Musel na nás vidieť, že milujeme hudbu. Toto je jediné vysvetlenie, ktoré mám. Neskôr, keď som ho bližsie spoznala, som spozorovala, že sa vždy veľmi pozorne sústredí na všetko čo robí, na každého, s kým sa stretne. Je to človek, ktorého tvorba nás všetkých prežije. Nikdy som nestretla niekoho podobného.

 

Keď ho porovnáte s inými gitaristami, čím je podľa Vás taký výnimočný?

To nie je o tom, že je gitarista. Je ďaleko za tým. Ide o jeho hudbu. Pat chytí gitaru, začne hrať a otvorí sa pred Vami ihneď nový svet. Tento zázračný dar má veľmi málo ľudí. So svojou hudbou, špecifickým zvukom, Vám otvoria úplne iný vesmír.

 

 

Viem, že Vaše obľúbené CD od Pata Methenyho je Beyond the Missoury Sky. Veľmi komorná nahrávka. Ja mám veľmi rád aj staršie CD Secret Story. Je to hudba ktorá dokáže osloviť veľmi široké publikum a pritom to nie je žiadla lacná masová zábava.

Presne to je moje veľmi obľúbené. Aj práve preto zo Secret Story hrávam tri skladby. Pat je hudobník, ktorý stále vymýšľa niečo nové. Nikdy sa nevracia naspäť. Jeho hudobné vyjadrovacie prostriedky sú veľmi vyspelé. Je to hudobník, ktorý chce vždy spraviť krok vpred. Je veľmi radikálny. Najdôležitejšia je pre neho hudba sama o sebe. V tom sa trochu líšime. Ja rada komunikujem. Ja som však len speváčka a to je úplne iný príbeh. Ak idete na koncert speváka, niekedy je akoby súčasťou dohody, že to čo predvedie, bude zrozumiteľné. 

 

Spolupracovali ste aj s Richardom Bonom, ktorý s Vami aj s Patom nahral pár albumov. Robil som s ním v lete rozhovor a tiež rozprával o Patovi Methenym. Napríklad o jeho perfekcionalizme v štúdiu.

Viem presne čo myslel. To je presne to, v čom je Pat ďaleko pred ostatnými. Je proste ako Mozart. Pat má úplne presnú predstavu o tom, ako má jeho zvuk znieť. Nemôže sa iba spoliehať na dobrú náladu každého člena svojej skupiny. A preto sa snaží zorganizovať všetko tak, aby svoj cieľ dosiahol. Tým pádom je priestor na individualitu každého hráča trochu menší, ako by hrali s niekým iným. Je príliš dokonalý na to, aby niektoré veci nedotiahol do konca. Je to istá ideológia. Bola to pre mňa veľká lekcia. Nič nemôžem nedotiahnuť do konca, žiadnu notu, takt, skladbu. Samozrejme, v jazze je veľa priestoru pre improvizáciu, ale u Pata máte aj pri improvizáciach pocit, že všetko je geniálne pripravené.

 

V istom čase s Vami hrával klavirista Leszek Mozdzer. Plánujete s ním ešte niekedy hrať? V súčasnosti je veľmi populárny.

Niet divu, je to neuveriteľný hudobník. Hral s nami po turné Upojenie s Patom Methenym. Išlo o projekt Farat. Leszek nebol nikdy členom našej skupiny, bol len našim hosťom, tak ako Mino Cinelu. Len nehral s nami tak často ako Mino, pretože bol veľmi vyťažený. Ak bude v budúcnosti možnosť s ním hrať znovu, veľmi rada túto možnosť uvítam.

 

 

Hrávate v rôznych krajinách, na rôznych kontinentoch. Prispôsobujete tomu aj repertoár?

Mojim hlavným cieľom na koncertoch vo svete je ukázať predovšetkým poľskú hudbu. Keď napíšem vlastnú hudbu, je veľmi poľská. Program vždy staviam tak, aby z neho bolo cítiť poľskú dušu.  Myslím, že je to dobrá ideológia. Pretože keby som spievala swing alebo blues, nebola by som úplne sama sebou. Hoci mám blues aj swing veľmi rada, ale keď som bola malá, mama mi spievala poľské ľudové piesne. Nechcem sa vzdávať svojich koreňov. Môžem koketovať s improvizáciami, jazzovými harmonickými postupmi. Vždy mám na pódiu so sebou nejakého jazzového muzikanta. To, čo robím, sa vždy nachádza niekde na križovatke. Nebojím sa toho, hoci nie všetci ľudia sú vždy spokojní. Ľudia sú radi, ak vedia veci presne pomenovať, kategorizovať, dávať veciam nálepky. Radi vedia čo presne je to, čo hudobník hrá. A ja presne neviem, čo to je. Viem len povedať, že toto je hudba, to som ja práve teraz.

 

Na jar ste hrali v Bratislave, ako hosť v projekte Radovana Tarišku - Folklore to Jazz. Počul som na ten koncert rôzne názory, ľuďom napríklad chýbalo, že ste nehrali viac svojich autorských vecí...

Je to čiastočne pravda. Hrali sme vtedy tri veci: jeden štandard, jednu Patovu skladbu a jednu poľskú skladbu. Ten štandard sme zahrali len preto, lebo sme o to boli požiadaní. Spievala som Cole Portera (1891-1964), ktorý bol mimochodom fantastický hudobník. Klasika, niečo ako George Gershwin (1898-1937). Radovanov program bol postavený predovšetkým na štandardoch a my sme boli jeho hostia. Skôr by som to celé nazvala jam-session situáciou, ako situáciou koncertnou. Možno, keby sme na to mali viac času... Hudobníci však boli úžasní. A ten ich mladý bubeník (poz.red.: David Hodek) bol neuveriteľný. Pre mňa to však bola lekcia, že také niečo už nemám robiť (smiech). Je veľmi ťažké vyhovieť úplne každému. Ak budem hosťom projektu Tomasza Stanka, tiež zrejme nebudem hrať svoje vlastné kompozície, ale jeho skladby. To je ako keď ste u niekoho na návšteve, tiež si neprinesiete so sebou všetky svoje veci. Odkážte ľuďom na Slovensku, že na sebe v tomto popracujem (smiech).

 

Vašim najpredávanejším albumom bolo Upojenie (2002). Dá sa povedať, že úplne splnilo Vaše očakávania?

Keď vyšlo Upojenie, predbehlo v predávanosti všetky ostatné hudobné kategórie. Bolo to viac ako štyristotisíc nosičov. Úplne šialené, niečo ako pop.

 

Predpokladám, že určite ste očakávali veľkú predajnosť, ale toto zrejme zaskočilo aj Vás

Nikdy nerozmýšľam v rovine biznisu. Úspech Upojenia ukázal, ako veľmi vtedy ľudia takúto hudbu potrebovali, ako na ňu čakali. Je dosť možné, že mnohí boli len zvedaví.

 

Vy ste sa však stali známou už účasťou v Eurovízii, piesňou Ale Jestem, v roku 1997.

To bolo úplne v mojich začiatkoch. Veľmi som si neverila, a ľudia mi asi neverili tak isto. Spievala som úplne inak ako spievali všetci ostatní. Všetci sa ma pýtali, akí poslucháči sú mojou cieľovou skupinou. Ja som sa ani sama do súťaže neprihlásila. CD poslal do súťaže môj kamarát bez toho aby som o tom vedela. Práve keď som bola na Floride, dostala som telefonát, že sa mám hneď vrátiť domov, lebo sa musím zúčastniť dôležitej súťaže. Bola som naozaj veľmi prekvapená. Po návrate domov, ešte pred samotnou súťažou, mi zrazu všetky nahrávacie spoločnosti ponúkali kontrakty. Sedela som vtedy doma za stolom, prechádzala cez všetky kontrakty a vyberala si ten najvýhodnejší. Myslím, že práve pre toto bola súťaž pre mňa veľmi dôležitá. Dala mi šancu začať. Asi by som inak nikdy neprerazila.

 

 

Pred chvíľou ste povedali, že Vás obchodná stránka Vašej hudby veľmi nezaujíma. Hudobníci však, tak ako každý z nás, žijú za peniaze. Gary Burton mi v interview povedal ako Pat Metheny nedávno skonštatoval, že o pár rokov bude hlavným, ak nie jediným zdrojom príjmu hudobníkov, príjem zo živého hrania.

Hranie je úprimné. Hudba sa v dávnych časoch k ľuďom dostávala len živými vystúpeniami. Dnes, ak chcete, možete technikou spraviť v hudbe všetko. Pódium je však jediným miestom, kde môžete ľuďom ukázať kto naozaj ste a čo dokážete.

 

To je pravda, ale Richard Bona mi nedávno rozprával, ako je posledné roky prekvapený, koľko spevákov spieva na koncertoch z playbacku. Stalo sa to vraj dokonca aj na Montreaux Jazz Festivale (pozn.red.: spevák Pharell Williams).

Skutočne? To sa mi nechce veriť. Veď playback ihneď rozoznáte. Možno bol Pharell Williams len chorý alebo indisponovaný a nechcel zrušiť koncert. V populárnej hudbe sa bežne stáva, že na koncertoch kapela hrá každý večer skladbu úplne identicky ako na albume. Publikum väčšinou očakáva, že na koncerte bude počuť skladby presne tak ako ich pozná z nahrávok. Tiež je však možné, že umelci používajú časti playbackov, keďže sú s hudbou sú na sekundu presne zosynchronizované aj svetelné efekty.

 

Aké sú Vaše najbližšie plány a projekty?

Po návrate do Poľska mám vystúpenia s formáciou Kroke, ktorá hrá klezmer. Taktiež mám jeden projekt s Tomaszom Stankom, hoci zatiaľ neviem čo presne budeme spolu hrať. Ďalej vystúpim so známym Poľským divadlom Piesn Kozla, s ktorým v polovici decembra ideme do Škótska.  Je to hodina vokálnej hudby v Galštine.  Ide o veľmi moderné aranžmány starej hudby, pri súčasnom zachovaní pôvodného ducha hudby. Spievam tam jeden z dvanástich hlasov. Ďalší projekt je s jedným mojim spolužiakom, organistom. Hrá vo Varšavskej katedrále.  Je to neuveriteľný hudobník. Spôsob, akým používa zvuky, registre je unikátny. Dohodli sme sa spolu na projekte venovanom poľskej sakrálnej hudbe 16.-18. storočia. Je to niečo veľmi metafyzické, hudba pre organ a hlas. Dá sa to realizovať len s organom. Nepoužívam tam klasický spev, ale svoj vlastný štýl. Toto všetko sa chystám spraviť behom nasledujúcich troch týždňov (smiech).

 

Ďakujeme za rozhovor.

Marián Pavlík
Foto: web speváčky

Foto koncert: Tino Kratochvíl
 

 

Galéria

MG_1500.jpg
_MG_1474.jpg
MG_13092.jpg
Polanna-2.jpg
Polanna-4.jpg
japan26.jpg
A M JOPEK (12).jpg
A M JOPEK (15).jpg
A M JOPEK (16).jpg
A M JOPEK (20).jpg
A M JOPEK (23).jpg
A M JOPEK (25).jpg
A M JOPEK (32).jpg
A M JOPEK (36).jpg
foto me.jpg

 

 

Ďalšie články

Richard Bona: Beriem si od hudby voľno
Richard Bona (nar. 1967 v Kamerune) – basgitarista, gitarista, spevák a perkusionista. Prvý hudobný...
Do Košíc prichádza festival Jazz Days, prinesie hviezdneho Richarda Bonu i projekt fenomenálneho bubeníka Antonia Sancheza
Prvé mesiace nového roka premenia Košice na mesto jazzu. Postará sa o to úvodný ročník...
Jazzman týždňa: Richard Bona
„Predstavte si umelca s virtuozitou Jaco Pastoriusa, s plynulosťou spevu George Bensona,...
Večer s Patom Methenym: Nekonečné hudobné spektrum
Otvorenie jarnej sezóny ONE DAY JAZZ Festivalu 2017 prebehlo vo veľkom štýle. Dramaturgia na čele s...
Debutová nahrávka Paper Moon Tria vykročila do sveta: Album „Teba vrúcne milujem“ zasypali stovky lupeňov ruží
Zatiaľ čo si v bratislavskom Starom meste traja zamrznutí dokazovali svoju sychravú povesť, útroby...
Po boku Herbieho Hancocka na veľkolepom koncerte ku Medzinárodnému dňu jazzu v Melbourne: Klavirista Tarek Yamani a jeho album Ashur
Málokto ho na Slovensku pozná, no vo svete je renomovaným jazzovým klaviristom. Už po druhýkrát sa...
Reportáž: Elektrická i elektrizujúca Maria João
V sobotu 11. mája sme hrali s Fínskom. Hoci sa našim hokejistom často darilo na severského súpera...
Fotoreportáž: Debrecen Dixieland Jazz Band na festivale United Europe Jazz Festival 2019 v Banskej Bystrici
Medzinárodný dixielandový festival Banská Bystrica má dlhoročnú tradíciu a je jediný svojho druhu...