V prípade názvu recenzie nebudem veľmi vynaliezavý a použijem rovno preklad titulky albumu „Fabelagtige Forviklinger“ (Zack´s Music 2026) od dánskeho akustického dua Grammofon. Fabelagtige Forviklinger znamená niečo ako „Bájne zápletky“ a zrejme budem v nasledujúcich riadkoch nadinterpretovať, ale túto slobodu si dovolím a rád sa ponorím do asociatívnych prúdov s úmyslom čo najadekvátnejšie popísať atmosféru hudby od autorskej dvojice Niels Oldin a Jakob Frandsen.
Grammofon je síce proklamovaný ako počin dvoch skladateľov a hráčov na saxofóne, klarinete a basklarinete (v prípade Nielsa Oldina) a akustickej gitary (v prípade Jakoba Frandsena) a osem kompozícii albumu aj pochádza výlučne z ich dielne, personálne obsadenie nahrávky je však bohatšie. Konkrétne môžete v registroch nástrojov zaregistrovať rytmickú kostru v podobe basovej gitary nahratej Torbenom Westergaardom a perkusiami, na ktoré hrá Victor Dybbroe.
Ale vráťme sa k bájnym zápletkám: Už od prvých taktov akustického kvarteta je jasné, že máme dočinenia s veľmi citlivým hudobným počinom. Žiadne extravagancie, ani prehnané experimenty ale poctivý, komorný a pútavý jazz. Vždy keď recenzujem album snažím sa hľadať rôzne zážitky, skúsenosti, výtvarné, gastronomické či iné zmyslové paralely, ktorými by som bol schopný popísať a pretlmočiť atmosféru plynúcu z hudby pre tých, ktorí ju ešte nepočuli, ale zároveň prv než si danú nahrávku vyhľadajú a ideálne zadovážia, aby vedeli čo od nej aspoň zhruba očakávať. V tomto prípade som bol pri počúvaní skladieb formácie Grammofon okamžite prenesený do diania rodinných a detektívnych seriálov zo severského prostredia prvej polovice 20. storočia. Analogicky k žánru britskej detektívky s Hercule Poirotom má aj filmové prostredie dánskej a švédskej proveniencie svoje špecifiká. Často je to prímorská krajina, s vysokými trávnatými porastami, biele pieskové pláže s rovným morským horizontom a v tejto pitoresknej krajine je zasadené sídlo, hotel, vila, alebo len pár dedinských domčekov. V nich sa odohrávajú rodinné mikrodrámy, dej plynie pomaly, farby sú pastelové, rozhovory pútavé a neraz sa nad všetkou tou vážnosťou zápletky rozplýva opar uvoľneného humoru, nie obscénneho, ale filigránsky dávkovaného v úsmevných gestách, prešľapoch, prerieknutiach alebo neúmyselných eskaláciách medziľudských vzťahov. Ak máte pred očami podobný film alebo seriál, tak potom je toto dobrý soundtrack k spomenutej produkcii.
Aj hudba Oldina s Frandsenom je vystavaná na mikronapätí vznikajúcom prímesou latinsko-amerických rytmov do inak priamočiarej jazzovej tradície, aj tu je plynutie pokojné, predvídateľné ale nie nudné, či nebodaj nezaujímavé. Chromatickosť tejto hudby nie je expresívna, neprediera sa do popredia ako razantné farby na plátnach nemeckej medzivojnovej maľby, veď koniec koncov aj vizuál albumu korešponduje s týmto tvrdením o mäkkých farebných plochách. Rovnako je v ôsmych kompozíciách počuť pútavé dialógy nástrojov a v nich ten príslovečne nadnesený humor. Preto ak budete chcieť v horúcich letných mesiacoch závan sviežeho morského vzduchu a k tomu jemne šteklivú atmosféru filmov z tohto prostredia, neváhajte zaradiť do svojho playlistu Grammofon, svojimi bájnymi zápletkami si vás získa.
Autor: Miroslav Haľák
