Dnes, 26. mája, snáď oslavujú všetci jazzu aspoň trochu naklonení priaznivci nedožitú storočnicu Milesa Davisa. Miles Dewey Davis III sa narodil v mestečku Alton, štát Illinois 26. mája 1926 a opustil nás vo veku 65 rokov 28. septembra 1991 v kalifornskej Santa Monike. Hudobný chameleón, kontroverzný revolucionár, ktorý niekoľkokrát zmenil smerovanie jazzu, neúnavný bojovník za práva Afroameričanov, popkultúrny fenomén boriaci nielen žánre, ale i konvencie… Tomuto výnimočnému trubkárovi, skladateľovi a bandlídrovi by sme mohli prisúdiť množstvo adjektív a zrejme by boli všetky autentické.
Spomeniem aspoň niektoré: Prince of Darkness (ako odkaz na jeho tmavý, minimalistický zvuk, tajomnú pódiovú prítomnosť aj uzavretú povahu), The Picasso of Jazz (ako prirovnanie k majstrovi Pablovi zdôrazňovalo, že Miles neustále menil štýl a zakaždým redefinoval podobu jazzu), The Man with the Horn (podľa jeho slávneho comebacku začiatkom 80. rokov a ikonického statusu trubkára, ktorý sa po období mlčania znovu objavil), Dark Magus (podľa rovnomenného koncertného albumu „Dark Magus“, ale aj kvôli podobe temného čarodeja hudby), The Hendrix of Jazz (odkazujúc na elektrické obdobie, v ktorom prepojil jazz s rockovou energiou podobnou Jimimu Hendrixovi) alebo The Godfather of Fusion (súvis so zásadnou úlohou pri zrode jazz-rockových fúzií).
K údivu nad odkazom Milesa Davisa netreba veľa. Stačí si vypočuť ktorýkoľvek z Davisových albumov, ktorými odobril bebopovú revolúciu, vycizeloval cool jazz, definoval modálne smerovania, objavil fusion či preklenul hranice medzi funkom, popom a jazzom. Miles Davis jazz nielen hral, ale ho zakaždým nanovo vynaliezal. S odstupom času sa zdá, že mal Davis vzácny dar – vždy počul hudbu o niekoľko rokov dopredu. Keď koncom 40. rokov spolupracoval s Charliem Parkerom, pravý jazz tlel bebopovou intenzitou. Davis však prišiel s jemnejším, priestorovejším zvukom a prelomové skladby ako Boplicity, Move či Jeru z projektu „Birth of the Cool“ ukázali, že aj ticho môže mať v jazze obrovskú silu. Už vtedy začínalo byť jasné, že Miles nebude hudobníkom, ktorý sa uspokojí s jedným štýlom.
V 50. rokoch zásadným spôsobom vystaval skladby, ktoré dnes patria k základom moderného jazzu: balady ’Round Midnight či My Funny Valentine, ako aj energické Oleo či Airegin v spojení s energickým Johnom Coltraneom. Mimochodom, mnohé zo skladieb pripisovaných Davisovi majú zrejme iných autorov, čo prezrádza napríklad nedávny album príznačne nazvaný „Sorry, Miles!“ (Bivak Records 2026) českého gitaristu Libora Šmoldasa, nazerajúci na davisovský odkaz inou optikou. Šmoldas nevzhliada k Davisovi ako k ikone, ale v prenesenom význame slova ho považuje za dokonalého „konšpirátora“ a zahmlievača histórie.
Vráťme sa však k vrcholným opusom, napríklad albumu „Kind of Blue“ z roku 1959, ktorý mnohí z nás dodnes považujú za najlepší jazzový album všetkých čias. V skladbách So What či All Blues Davis opustil komplikované harmónie a otvoril priestor modalite – hudbe, ktorá dýcha, plynie a necháva muzikantov rozprávať vlastným hlasom. Miles sa však nikdy neobzeral späť. Kým iní by si na úspechu „Kind of Blue“ vystavali kariéru, on hľadal ďalší smer. S orchestrálnymi aranžmánmi Gila Evansa vytvoril majestátne plochy „Sketches of Spain“ svojím druhým veľkým kvintetom v 60. rokoch posunul jazz do čoraz abstraktnejších polôh.
Obrovským (elektrickým) šokom bol „Bitches Brew“, prepájajúci jazz s rockom, funkom a psychedéliou. Pre časť jeho dovtedajších fanúšikov to bolo kacírstvo, pre iných zrod hudby budúcnosti. Bez tejto éry by pravdepodobne neexistovali mnohé neskoršie kapely, ani veľká časť modernej experimentálnej hudby. Ani 80. roky nepriniesli upokojenie, čoho dôkazom sú albumy „Tutu“ alebo „You’re Under Arrest“ miešajúce jazz s popom, elektronikou a funkovou rytmikou. Mnohé legendy sa v jeho veku premenili na vlastné múzeá svojej slávy, no Davis stále hľadal a riskoval. A práve preto zostal dôležitý. Aj po sto rokoch ostáva jeho hudba stále živá, keďže Miles Davis nezanechal iba sériu skvelých albumov, ale spôsob myslenia: „Nikdy nezostaň stáť na mieste...“
Autor: Peter Motyčka
Foto: Billy Hathorn
