Blues na cestu poslední pre Jiřího Černého

Pred niekoľkými dňami odišiel vo veku 87 rokov jeden z nestorov česko-slovenskej hudobnej žurnalistiky – hudobný kritik Jiří Černý. Dôkazom, že si svojimi názormi a postojmi získal hlboký rešpekt je skutočnosť, že bol vôbec ako prvý „nehudobník“ uvedený do Siene slávy hudobných cien Anděl. S menom Jiřího Černého sa stretol každý, kto v našich podmienkach siahal po nahrávkach Joni Mitchell, Leonarda Cohena, Boba Dylana, Jacquesa Brela, Simona a Garfunkela, či kapiel Cream a Beatles, ktoré vychádzali v domácich licenciách na značkách Supraphon a Panton.

Jiří Černý bol aktívny do vysokého veku: okrem publikovania článkov a recenzií na svojej stránke glosoval hudobné dianie a neúnavne cestoval po oboch republikách so svojimi posluchovými programami. Svojho času býval pravidelným hosťom bratislavských klubov. Osobne som ho zažil pred takmer dvomi desaťročiami v petržalskom Klube za zrkadlom a dodnes spomínam na jeho zanietené rozprávanie o svojich obľúbencoch, ku ktorým patrili napríklad Iva Bittová, Zuzana Navarová, Leonard Cohen, Glen Hansard či Nick Drake. Poslednýkrát tu v roku 2018 uviedol v priestoroch Kníhkupectva Artforum portrét Deža Ursinyho a v legendárnom V-klube na Námestí SNP predstavil svoj klasický hudobno-slovný program Ro(c)kovanie.

V osemdesiatych rokoch, keď bol z názorových dôvodov „nepublikovateľný“ a „nezamestnateľný“ v oficiálnych médiách, prinášal svojim priaznivcom závan slobody a nové hudobné trendy. Jeho posluchové programy vtedy niesli názov „Antidiskotéky“ a bývali vždy nesmierne inšpirujúce. Vďaka svojmu neuveriteľnému rozhľadu a citu vždy dokázal objaviť to, čo na prvé počutie nebolo zrejmé väčšine z nás. A aby toho nebolo málo, mal dar vždy to presne a zrozumiteľne pomenovať. Hoci bol jeho jediným hudobným nástrojom gramofón, texty a postrehy Jiřího Černého sme hltali a rešpektovali všetci. Pamätné boli jeho vystúpenia v novembri 1989, keď na pódiu pražského divadla Laterna Magika spolu s budúcim prezidentom Václavom Havlom a bývalým šéfom KSČ Alexandrom Dubčekom oznámil, že komunistické vedenie „dalo svoje funkcie k dispozícii“. Jeho zásluhou tiež pred obrovským davom na Václavskom námestí zaspievala Marta Kubišová svoju Modlitbu pro Martu a uviedol Karla Kryla, aby spoločne s Karlom Gottom zaspievali československú hymnu.

Záujemcom odporúčam siahnuť po nejakej z jeho knižných publikácií, ktoré nestratili na aktuálnosti napriek svojmu veku (Zpěváci bez konzervatoře – 1966, Hvězdy světových mikrofonů – 1969, Hvězdy tehdejších hitparád – 1989), prípadne po šesťdielnom súbornom vydaní jeho publicistických textov (Jiří Černý na bílém, Galén 2014–2020). Pozoruhodné je aj jeho rozprávanie o svojom živote a (nielen) hudobných láskach, ktoré zachytil publicista Jaroslav Riedel v knižnom rozhovore Kritik bez konzervatoře (Galén 2006).

Autor: Peter Motyčka