V úvodnom reporte z Central European Jazz Showcase, ktorý prebehol minulý týždeň (27.–28. júna) v priestoroch brnianskeho divadla Husa na provázku, som spomenul niekoľko zoskupení, ktoré ma milo prekvapili. Medzinárodnému odbornému publiku sa malo podľa plánu predstaviť osem českých a osem slovenských jazzových kapiel.
Nakoniec tomu nebolo celkom tak, keďže zranenie jedného z členov Altar Quartet, vedeného saxofonistom Nikolajom Nikitinom a klaviristom Ľubošom Šrámekom, neumožnilo kapele do Brna pricestovať. Po výbornom uvedení Tibor Feledi Kairos Quintet sa prvý deň ešte predstavili ďalší slovenskí umelci.
Akustické vystúpenie pop-soulového dua Lash & Grey som chcel zažiť už dávnejšie, pretože ich dokonale (pre)produkované štúdiové nahrávky vo mne vyvolávali trochu zmiešané pocity. V Brne však pochybnosti zmizli po prvých tónoch. Výrazová škála hlasu Kristíny Mihaľovej oscilovala medzi erotickou zastretosťou a naliehavosťou Billie Holidayovej, vo vyšších polohách znela zvonivejšie, no s neustále prítomnou zakalenosťou či mútnosťou (nechcem povedať špinou, hoci v pozitívnom význame slova). V rámci polhodinového setu zazneli ukážky z oboch albumov (I Found z debutového „Sleepin“ With the Lights on“ či Blossoms of Your World z rovnomenného druhého albumu). Potešil ležérne podaný Lush Life geniálneho Billyho Strayhorna – výrazovo drsnejší, no zároveň krehký a upokojujúci (bratia Česi by snáď povedali „konejšivý“). Gitarista Jakub Šedivý je nadmieru empatickým spoločníkom a jeho prítomnosť nebola len sprievodnou – reálne tvoril súčasť celku. V niektorých skladbách mi snáď trochu chýbala pulzácia: možno by stálo zato pouvažovať nad citlivým perkusionistom (Jakubovo rytmické tlmenie strún dlaňou latentne evokovalo zvuk cajonu).
Z iných prameňov čerpalo trio klaviristu Miloša Biháryho & Jazz Funk Brothers (basgitarista Marek Taraj a bubeník Dávid Juraj Raši). Oceňujem ich snahu ako aj energiu, no priznávam, že dravé štylizácie odkazujúce na Oscara Petersona ma nechali počas sparného júnového podvečera chladným. O to viac som si vychutnal etnojazzovú smršť slovenských matadorov Pacora Trio, hoci mi ich účasť medzi generačne mladšími účastníkmi nešla celkom do hlavy. Trojica totiž premieša svoj špecifický lektvar s množstvom prímesí už takmer dvadsať rokov v nezmenenej zostave, ktorú popri huslistovi Stanislavovi Palúchovi tvoria cimbalista Marcel Comendant a kontrabasista Róbert Ragan. Aj v Brne predstavili vlastné kompozície i nápadité adaptácie ľudových piesní (Išla sova na tanec, Vyrástol mi strom zelený v sadku). Zahraničných účastníkov musela na prvé počutie ohúriť nielen autenticita, ale tiež špecifická farebnosť vyplývajúca z nástrojového obsadenia. Mňa väčšmi prekvapovala vynaliezavosť lídra (ale aj ostatných členov) nielen v sólach, ale aj v sprievodoch, v ktorých neustále rytmicky obmieňal figúry. Palúchovo choppovanie (perkusívne rytmické prírazy sláčika) nebolo nikdy samoúčelné.
Skladby tria boli vypointovanými celkami, nielen priestorom pre rozvíjanie tematických improvizácií a prezentovanie sa jednotlivých sólistov. Práve kontinuálne udržiavanie napätia robí z Pacory unikát so špecifickou atmosférou a zvukomalebnosťou. Potešilo aj vtipné a nápadité konferovanie Palúcha (dokonca v angličtine) s viacerými slovnými hračkami. Klobúk dole, páni! Chcelo by to nový album, snáď aj koncertný...
Podobne ako boli naši traja matadori svojrázni nástrojovým zložením, unikátnu farebnosť priniesli do Brna aj českí Treetop akordeonistu Vojtu Drneka, trombonistu Richarda Šandu a kontrabasistu Michala Šelepa. Ich rovnomenný minuloročný debut získal sériu ocenení na českej scéne a zaujímalo ma, či danú „exotickosť“ nevytvárajú len špecifickým obsadením. Našťastie tomu tak nebolo. Každý z členov je vynikajúcim hudobníkom a inteligentným partnerom a zdanlivo vzájomne „nehodiacim sa“ nástrojom ponechali ich výrazové špecifiká. Vôbec nie prvoplánový pokus o nadžánrovosť vyšiel dokonale. V prvom rade som bol potešený vynikajúcim zvukom, v ktorom bola trojica hlasov raz tmelom, inokedy zasa kontrapunktickým pradivom v zmysle kolektívneho a uvoľneného muzicírovania. Či už to boli pôvodné kompozície (Drnekove Perseverance, Drunk, Tanec) alebo úpravy Bartókových Bagatel, Treetop presvedčili o svojbytnosti. Bravó, páni!
K najväčším a zvukovo bohatším obsadeniam v Brne patrili Ochepovsky Project vedený rusko-českým gitaristom Igorom Ochepovskym. Žánrový rozptyl, ktorý nám predkladali violončelista Šimon Marek, trubkár Miroslav Hloucal, saxofonista Petr Kalfus, klávesista Jan Aleš, basgitarista Ondřej Hauser, bubeník Michal „Kolouch“ Daněk a hosťujúca turecká speváčka ilæy bol ojedinelý a veľmi rád by som si zoskupenie vychutnal v rámci rozsiahlejšieho celku. Polhodinový set bol skutočne len degustačným menu, ktorý hladnému poslucháčovi ovlažil chuťové poháriky. A to nás ešte čakala ďalšia dávka česko-slovenských koncertov...
Autor: Peter Motyčka
Foto: Michal Sýkora
