Prednedávnom som recenzoval stálicu dánskeho vydavateľstva April Records Gustafa Ljunggrena a vzápätí mi v poštovej schránke pristála LP jeho dlhoročného spoluhráča, ktorý je rovnako stálym inventárom tohto výnimočného labelu. Okrem skvelých fusion projektov ako Andora, Otooto, alebo Kalaha mám s April Records už automaticky spojené aj meno Emila de Waala. Jeho Projekt Old News, na ktorom je mimochodom prítomný aj už spomenutý Gustaf Ljunggren, nesie názov Novelties. Pri aktuálnom pochmúrne, katastroficky-negativistickom profile našej civilizácie majú diela ako Novelties, doslova revolučný potenciál. Nemyslím tým žiaden militantne reakcionistický výkrik ďalších všetko usvedčujúcich a nespochybniteľných, ale zato výsostne subjektívnych právd, ktorými sme ako spoločnosť kŕmení z bezodného kotla alternatívnych pseudo-odhalení.
Mám 40 a hudbu intenzívne počúvam od svojich 12 rokov, systematicky recenzentsky sa jej venujem od novembra 2015, kedy som prvýkrát uverejnil moju recenziu na koncert Jaga Jazzist vo viedenskom Porgy&Bess. Za tie roky som si ešte stále nenašiel cestu k experimentálnej, atonálnej, komprovizovanej, alebo inej tvorbe, ktorej základným charakterom je narúšanie harmónií, respektíve programové ukotvenie v nepredvídateľnosti, spontánnosti a fixácii na akýkoľvek esenciálny, hoci aj iritujúci typ zvuku. Najplodnejšie diskusie na túto tému som viedol s priateľom Julom Fujákom a jeho zanietenie práve pre takúto hudbu je nákazlivé a z teoretického hľadiska mu rozumiem a fascinuje ma tiež. V reále ma ale estetika tejto tvorby doteraz vždy odradila.
Novelties (April Records, 2026) Emila de Waala nie sú súčasťou tohto prúdu a hardliner novej hudby, akým bol napríklad v blahej pamäti český scenárista, hudobný novinár a publicista Petr Slabý, by túto produkciu do portfólia svojich aktivít spojených s objavovaním zvukových horizontov nezaradil. Napriek tomu je ale pre mňa album Novelties zásadný, čo do rozšírenia obzoru akceptovateľnosti. Aby som uviedol na pravú mieru toto tvrdenie, tu nejde o nejaké akceptovanie hudby na hrane stráviteľného, ale o skutočnú umeleckú satisfakciu, dosiahnutú prostriedkami, ktoré by som zrejme vopred odsúdil ako podozrivé. Perkusionista Emil de Waal produkuje hudbu, ktorá je pre mňa nesmierne vitálna, úžasne počúvateľná a v mojom svete preferujúcom harmóniu, groove, silnú melódiu a tradičné nástrojové obsadenie ide o absolútnu výnimku a baranidlo proti predsudkom.
Hravé melódie koketujúce s infantilnosťou, subtílna forma, dôraz na kvalitu tónu a jeho psychosomatické pôsobenie, dramatické obraty na malej kompozičnej ploche, intímne pôsobiaca dynamika, to všetko sa podpisuje vo výsledku neopakovateľnej atmosféry. Pri počúvaní ma jednotlivé kompozície dramaturgicky vťahujú do deja a držia v pozore nie svojimi expresívnymi apelmi, ale skvelou súhrou, jedinečným vzájomným dialógom a v konečnom dôsledku manifestovaním pozitívnej energie. Hoci viaceré skladby sú možno trúchlivejšie, ich celkový charakter je povzbudivo láskavý. Novinky Emila de Waala sú pre mňa veľmi sviežou, krásne inšpiratívnou a hlavne revolučne priateľskou proklamáciou hudby, ktorá vzniká pre radosť. Podobná estetická ideológia má profilaktickú moc riediť toxický prúd nekonštruktívneho mediálneho apokalyptizmu dnešných dní.
Autor: Miroslav Haľák
