Duke Ellington Orchestra predviedol umenie big bandu

Duke Ellington Orchestra predviedol umenie big bandu
jazz.sk

Duke Ellington Orchestra, USA, Istropolis, Bratislava, 27.9.2012, 20,00 hod.
 

Hodnota jazzovej hudby už nespočíva len v objavovaní progresívnych tendencií, ako tomu bolo povedzme do začiatku 70. rokov 20. storočia, ale aj v uchovávaní historických hodnôt. Toto je nesporne hlavná úloha Duke Ellington Orchestra. Prináša publiku big bandovú koncepciu jungle style a mood style, ktorá sa tvorila v 20.-30. rokoch  20. storočia. Nejde však len o oprašovanie stariny, ale o tvorivé rozvíjanie načrtnutých impulzov v duchu odkazu Duke Ellingtona, čo je niekedy omnoho ťažšie ako ohromne originálne sa tváriaca „pseudo-originalita“.  Duke Ellington orchestra pod vedením dirigenta a klaviristu Tommy Jamesa sa ukázal ako skutočne jedinečný vo veľkoleposti spájania sentimentálnej nálady, dobových príchutí zabudnutej nonšalantnej elegancie, zdanlivej žoviálnosti s perfektným ovládaním modelovania tónu u všetkých členov telesa. Neskutočne precítené glissandá, smear, shake, lipp trill, vypracované vibráto, presahujúce miestami do tremola v dynamickej hladine od pianissima až po fortissimo pri jednom tóne, sóla v piane v kombinácii s týmito tónovými fajnovosťami, prinútili publikum nedýchať. Duke Ellington Orchestra je aj po 89 rokoch svojej existencie rovnako fascinujúci a jedinečný ako vo svojej prvej podobe pod vedením Duke Ellingtona.

 

Začali hitom Take the A Trane, pokračovali skladbou Birmingham Break, The Mooche, Caravan (1936), Black and Tan Fantasy, potom zaradili menej známe skladby, ako napríklad Such Sweet Thunder, Me and You, Blues for New Orleans z New Orleans Suite (1970), kde mali možnosť viac sa pohrať s aranžmánmi a aj sólami, pretože tieto skladby nie sú natoľko viazané na opočúvané spevné melódie, a napokon medzi posledné čísla znova zaradili hity It don´t Mean the Thing, Cotton Tail. Najmä pri známych hitoch je riziko, ak hudobníci porušia už jestvujúce aranžmány a zasiahnu tak do pôvodnej kompozície, tak zničia obľúbené štruktúry zaužívaných tvarov, čo môže vyvolať znechutenie pri počúvaní najmä u fanúšikov. Duke Ellinton Orchestra pod vedením Tommyho Jamesa sa držal pôvodných kontúr najmä pri vstupných hitoch a dokázal rôznymi inováciami prepracovať niektoré pôvodné aranžmány. Napríklad Cotton Tail znela ako epický dialóg dvoch saxofónov na úvod a na záver, kde dvaja tenorsaxofónisti, Robert Lavelle, Shelley Paul, vystúpili zo saxofónovej sekcie pred mikrofóny publika a hrali v duete, čo bola inovácia v porovnaní so staršími verziami. Čo sa týka jednotlivých sólových výkonov, všetci boli vynikajúci, ale podľa mňa v rozvíjaní odkazu ellingtonovského mood style dominoval altsaxofonista Mark Gross a trubkár Shareef Clayton, kde práca s dynamikou, jemnosť a súčasne dravosť džungľového štýlu sa snúbila s improvizačnou líniou. Čo je sympatické, je jednoduchosť improvizácie napríklad kontrabasistu Hasan As Shakur v skladbe Such Sweet Thunder, ktorá postupuje prehľadne pri práci s motívom a ostinátom, zrazu pleskne o hmatník rukou, zdôrazňujúc akcent a poslucháč mu odpustí aj trochu ťažší „odpal starých pánov“, najmä bicích nástrojov. 

 

 

Ellingtonove skladby fascinujú nábojom bluesových stupníc, chromatiky a klesajúcich riffov, „padajúcich“ po stupnici dole. Až pri rôznom spracovaní jednej a tej istej skladby počas mnohých rokov sa ukáže, akú silu výrazu a emócií tieto skladby v sebe udržiavajú – od sentimentu, eleganciu cez iróniu až po moderné coolové harmónie dychových sekcií, ale aj klaviristu Tommy Jamesa, ktorý miestami prechádzal cez rozšírenú tonalitu až k abstraktným pasážam.  Nálada a práca so zvukom sú jednoznačnými kvalitami orchestra v obsadení 4 trúbky, 3 pozauny, 5 saxofónov (2 altky, 2 tenory, 1 baryton saxofón). Niekedy dva saxofóny alterovali s 2 klarinetmi, alebo 1 soprán saxofónom, čo v kombinácii so saxofónmi prezentuje skutočne swingový sound z prvej polovice 20. storočia.     

 

       

Úlohou tohto orchestra je nielen oživovať a udržiavať pôvodnú americkú tradíciu big bandov, ale aj propragovať kompozície veľkého jazzového skladateľa, akým Ellington bezosporu bol. Z jeho viac ako 1000 skladieb sú mnohé neznáme. Vystúpenie big bandu tak predstavilo publiku skladby Ellingtona od začiatku až do jeho smrti (1899-1974). Čo môže trochu prekvapiť, je nie celkom zaplnená sála bratislavského Istropolisu, ak však odhliadneme od faktu, že tu účinkovali pred rokom, nemusíme hneď špekulovať nad tým, či ide o nekultúrnosť slovenského publika v nezáujme o historické hodnoty alebo preferenciu progresu v jazze, môže ísť len o zlé načasovanie koncertu.

 

 

Snáď treba ešte spomenúť, že Duke Ellington Orchestra mal predskokana, duet slovenskej speváčky Ingrid Bezákovej a gitaristu Vlada Mindu. Zahrali 4 skladby, väčšinou volené podľa toho, aby sa hodili mood atmosfére speváčky a aj neskoršieho orchestra. Z nich v skladbách Temptation od Diany Krall, Cry Me a River, alebo No More Blues od A. C. Jobima sa to darilo asi najviac. Išlo o debut pred takýmto veľkým publikom, čo nie je jednoduché zvládnuť a duu sa to dobre podarilo. Zaujali, Vlado Minda na akustickej gitare v sólach ukázal vynikajúce rytmické cítenie a technickú dispozíciu. Čo sa dá možno v budúcnosti smerovať trochu do iných sfér je harmonické cítenie gitaristu a odvážnejšie improvizácie v speve.            

 

 

 

 

Yvetta Kajanová
Foto: Zdenko Hanout

Galéria

2012_09_27_duke_e_orch_01.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_02.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_03.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_04.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_05.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_06.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_07.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_08.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_09.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_10.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_11.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_12.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_13.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_14.jpg
2012_09_27_duke_e_orch_15.jpg

 

 

Ďalšie články

Digitálny album pre digitálny svet: Gitarista Jeff Parker vydáva jazzový album plný loopov a samplov, "Suite for Max Brown"
“Vždy hľadám nové veci, ktoré ma môžu prekvapiť,” vysvetlil skladateľ a multiinštrumentalista Jeff...
Oslava storočnice Charlieho Parkera: Saxofonisti Bobby Watson, Vincent Herring a Gary Bartz vydávajú spoločný album Birdovych kompozícií
Miles Davis raz povedal: "Celú históriu jazzu dokážete obsiahnuť v štyroch slovách - Louis...
Súťaž o 2 x 2 vstupenky na koncert gruzínskej speváčky Nino Katamadze
Prinášame vám súťaž o 2 x 2 vstupenky na premiérový koncert gruzínskej speváčky Nino Katamadze na...
Navždy odišla výrazná postava moderného jazzu. Vo veku 66 rokov zomrel klavirista Lyle Mays
Iba včera obletela svet ďalšia smutná správa. Vo veku 66 rokov navždy odišiel klavirista Lyle...