Walt Weiskopf nie je, alebo by nemal byť rozhľadenému a zvedavému milovníkovi jazzového saxofónu neznámym menom. Jeho masterclass sú užitočnou príležitosťou zoznámiť sa s pokročilejšou orientáciou v spleti minucióznych detailov hudobnej teórie. Bez nej to ale úplne nejde a Walt vo svojich videách názorne demonštruje význam stupníc, intervalov a analýzy harmónie.
Možno by niekto predpokladal, že hudba tohto saxofonistu bude didaktická, stavaná na striktnosti princípov interpretačných techník, ale nie je tomu tak. Tento americký tenorista, ktorý zmenil ladenie z pôvodného altsaxofónu kvôli angažmá v big bande Buddy Richa, je ostrieľaným sidemanom (Toshiko Akiyoshi, Roland Vazquez, Steely Dan – Donald Fagen...) ale aj vedúcim vlastných projektov, ktorých je od 90. rokov už na dve desiatky.
Jeho posledný počin nadväzuje na predošlú spoluprácu s dánskymi hudobníkmi Carlom Wintherom na klavíri a Andersom Mogensenom na bicie. Rytmické trio dopĺňa ešte Andreas Lang na kontrabas a spolu popri Waltovi Weiskopfovi vystupujú títo severskí muzikanti pod hlavičkou European Quartet. Asi najlepšie vystihuje ich spoločné muzicírovanie pojem takzvaného post bopu. V každej skladbe je síce cítiť mimoriadnu vážnosť, zodpovednosť a erudíciu, s akou je pristupované k tradíciám Johna Coltrana a Sonnyho Rollinsa, ale autorský vklad je v nich rovnako neodškriepiteľný.
Podobný zážitok z toho, čo možno označiť za ortodoxný, priamy a nekompromisný jazz, som mal posledne z vystúpenia Gerda Dudeka, legendy nemeckého jazzu, na letnom festivale InnTöne na Hornorakúskom hospodárstve Paula Zaunera. V množstve produkcií, ktoré v snahe nájsť niečo nové strácajú pevnú pôdu pod nohami a lavírovaním s inožánrovými pozíciami sa čoraz viac na seba podobajú a vzájomne sa vykrádajú, je nahrávka Introspection povzbudením k nezavrhovaniu ani nie tých hlavných ale tých pôvodných, poctivých a nevyčerpateľných prúdov jazzu. Ich zvládnutie chce obrovskú mieru zručnosti a pokory, a to je z hudby Walta Weiskopfa počuteľné. Pán profesor z Princeton University dokazuje na Introspection, že jazz má minulosť, na ktorej možno neustále stavať a budúcnosť, ktorá má pevné základy.
Miroslav Haľák
