Dánske kvarteto Kalaha vydáva svoj deviaty album a zostáva verné pestrej a hravej forme svojich predošlých nahrávok. Na albume Guirca sú inšpiráciou tak juhoamerické popkultúrne fenomény, ako aj tradičnejšie tanečné štýly. Istota a autenticita, s akou táto kapela spracováva rôznorodý hudobný materiál, je príkladná. Napriek citeľnému sklonu k experimentovaniu so zvukom a štruktúrou skladieb je album Guirca (April Records 2025) výborne počúvateľným sprievodcom netypickými muzikálnymi prostrediami.
Bubeník a spevák Emil de Waal je očividne iniciátorom odvážnych spojení na dánskej jazzovej scéne. Aj v projekte Kalaha je jeho rytmická sieť schopná poňať bohaté vrstvy syntezátorov, gitár a estrádnych vokalíz. Je až úsmevné s akým nadhľadom sa Kalaha pasuje aj s popovo-folklórnymi motívmi, aby z nich nakoniec extrahovala momenty hodné zamyslenia. Ak je defragmentácia takýchto zvukových surovín na niečo dobrá, tak je to separácia tých výživných substancií, ktoré by inak v hmote tuctovosti zostali nepovšimnuté. Túto disciplínu ovládajú páni z Kalaha (okrem Emila de Waala aj gitarista Nicholas Knudsen, hráč na klávesových nástrojoch Jens „Rumpistol“ Berents Christiansen a basgitarista Anders Stig Moller) výborne.
Neexhibujú v sebastredných sólach ale podriadení celku pestrofarebných kompozícií plnia vopred stanovený plán, obohatiť náš európsky vokabulár o exotické výrazové prvky. Nie je to samoúčelná estetizácia cudzích elementov, ale dramaturgicky premyslené divadlo odkrývajúce pred zrakmi rozmaznaných divákov niečo zo sveta, ktorý je napriek globalizácii iný, neznámy, voňajúci po orchideách aj kadidle, mangu aj datliach, káve aj mätovom čaji, opuncii aj stepnom bežcovi. Tento posledný výraz nechce upozorniť na pach niekoho kto beží po vyprahnutej krajine, ale na jeden z najtypickejších obrazov aké si spájame s filmami o divokom západe. Ide o tie guľaté trsy kríkov, ktoré sa po vyschnutej pôde prevaľujú vždy, keď hrdina vchádza do nebezpečného zlatokopeckého mesta, alebo ktoré sa mihnú v napätej scéne bezprostredne pred tasením koltov.
Presne takto, teda označením tejto rastliny „Tumbleweed“ je pomenovaná aj posledná skladba albumu Guirca. V točení sa tejto prazvláštnej rastliny, rolujúcej po púštnych povrchoch, aby sa kde tu usadila, rozniesla semená a ďalej tak pretvárala a dotvárala tvár krajiny je možné vidieť skvelú metaforu aj k hudbe Kalaha. Od beatov King Crimson, cez beduínske básne o púšti až po latinsko-americké diskotéky sa v rotujúcom organizme objavuje potentná príležitosť meniť tvár jazzu ako ho poznáme. Pritom k tej zmene dochádza nevtieravo, vkusne a paradoxne príjemne. Opäť ma dánska scéna prekvapila.
Autor: Miroslav Haľák
