20 rokov je dostatočne dlhý čas na to, aby preveril invenčnosť nápadu a životaschopnosť projektu. Aby otriasol neflexibilitov zámeru a následne bilancovaním definoval súradnice ďalšieho vývoja. Hevhetia je v tomto kulminačnom bode. Nemám v pláne poňať reportáž z festivalu tohto vydavateľstva lamentačne. Aké by to bolo, nebyť pandemických opatrení, nebyť odrieknutých interpretov, nebyť neistej grantovej podpory, sponzoringu atď. Už minulý rok som konštatoval, že napriek nevôli okolností sa v Košiciach udial zázrak, takže jednak sa nechcem opakovať a po druhé, ak by sa jubilejná edícia niesla v podobnom duchu, mohlo by to znamenať akúsi chýbajúcu elasticitu tohto projektu za ktorým stojí Ján Sudzina.
Schopnosť evolučne sa prispôsobovať daným podmienkam robí zo Showcase Hevhetie jeden z najinšpiratívnejších hudobných počinov, aké vôbec poznám. Progresivitu projektu badať už odvážnou zmenou lokácie z Košíc do Bratislavy, kde z domovského mesta s prehľadnou, zabehnutou a vskutku skvelou infraštruktúrou, sa prezentáciou produkcie vydavateľstva a príslušného bohatého programu v našom hlavnom meste stavilo na neistotu. Tá nespočívala ani tak v technickom zabezpečení priestorov Slovenského rozhlasu. Obrátená pyramída je síce už dávno renovácie žiaduca, ale predsa len funkčná. Neistým faktorom bola skôr schopnosť preniesť jedinečnú atmosféru stretnutia profesionálov z hudobnej branže do nového. Podarilo sa! To čo tak skvele fungovalo v košickom Kulturparku s jeho dvoma vynikajúcimi pódiami, bezproblémovo suplovali štúdiá rozhlasu. Síce tu tentoraz nebolo možné paralelne nechať prebiehať niekoľko ponúk tak, ako v rôznych pavilónoch bývalých kasární, o návštevníkov bolo skvele postarané. Dokonca som mal pocit, že aj napriek absencii prezentácie audiotechniky, hudobného antikvariátu, či uzavretého zázemia pre stretnutia publicistov, promotérov a manažérov s hudobníkmi, bolo času na prestoje ešte menej ako po minulé roky. Koncerty sa striedali s predelovými prezentáciami, prednáškami, diskusiami, vernisážou a degustáciami.
Piatok 20. augusta začal vystúpením dua Ania Rybacká spev a Stefan Pasborg bicie nástroje. Slovo komorné je v prípade tohto ambiciózneho formátu ideálnym adjektívom. Niežeby ambíciou nebolo inštrumentálne a technické zvládnutie vystúpenia, ale skôr ako na perkusívnej a vokálnej bravúre stavali obaja protagonisti na súzvuku ako dôsledku vzájomného počúvania sa. Táto vlastnosť je pomerne vzácna, ale v prípade Anie Rybackej, ktorá je povolaním klinická psychologička, zároveň akosi očakávaná. Ticho, pokoj a priestor na nadýchnutie sa nebývajú vždy zvykom na úvod festivalov. Hevhetia je iná, ide svojou cestou, ktorá na každej zákrute ponúka nové, inšpiratívne výhľady. Skvelý začiatok.
Hudbu vystriedalo slovo a hudba. Komu sa to zdá byť mätúce ten pochopí, keď si zadováži jubilejný výber z tvorby Hevhetie na štyroch CD, zostavený spolu s rozsiahlejšou textovou časťou hudobným publicistom a kritikom Petrom Motyčkom. Je odporúčania hodné vydať sa na púť dvadsiatimi rokmi kvalitnej vydavateľskej činnosti a byť sprevádzaný úprimne osobným, zanieteným a poučným slovom niekoho tak povolaného. Druhým koncertom večera bolo mnou očakávané vystúpenie poľských Early Birds. Už od ich prvotiny Świt z roku 2017 ich registrujem ako kultivovanú zostavu s hudbou citlivo podmaľujúcou spev Martiny Kwolek (Kubiak). Ich nasadenie na scéne ma úprimne dostalo. Tým baladickým piesňam, ktoré mi z reproduktorov často dofarbujú jesenné nostalgie, sa zrazu dostalo porcie vyberaného korenia. Ako keď obľúbené jedlo zrazu zažijete v novom prevedení a chuťové poháriky sa vám odmenia dlhotrvajúcim dozvukom lahodnosti. Nové kompozície veštia úžasný posun a ja už nedočkavo čakám, čím si domaľujem nasledujúcu jeseň, hoci táto energia už ašpiruje aj na jarné nadýchnutie sa.
Nestihol som zapiť gurmánsky zážitok a už sa v ďalšej sále rozbehla prednáška interpretky z prvej formácie Anie Rybackej. Ján Sudzina vie využiť potenciál ľudí, ktorými sa obklopuje. To, na čo sa často zabúda, že hudobníci majú aj iné profesijné životy, môže pohľad na umenie zásadne obohatiť. Prepojenie speváčky a psychologičky venujúcej sa problému vyhorievania a depresie z nárokov hudobného priemyslu prinieslo aktuálny a nesmierne dôležitý problém. Senzitivizácia spoločnosti voči neduhom potemkinovských kariér inscenovaných na sociálnych médiách musí priniesť obrodu, inak sa ako spoločnosť z postfaktickosti nevyhrabeme. Tlak na úspech, krásu a zisk za každú cenu a bez námahy je obrovský a dovolím si tvrdiť doteraz nevídaný a neobchádza ani hudobnú scénu. Nie instantné šťastie z pominuteľného úspechu, ale pokorná radosť z kreativity by mali byť manifestom doby, lenže to by šľachetná idea musela lákať viac ako botox v perách, čo je utopickou predstavou prevyšujúcou aj fantázie Mora, Campanellu a Bacona dokopy.
Po tom, ako sme sa vrátili z krátkeho exkurzu do dánskej psychologickej praxe Anie Rybackej nás už na ďalšom pódiu slovenského rozhlasu vítal program čistej, ničím nehatenej hudby prýštiacej z hĺbky bytia. Peter Tichý (bas), Michal Hrubý (dychové nástroje) a Klaus Kugler (bicie nástroje) predviedli improvizovaný set, ktorý strhol aj mňa a to je môj postoj k experimentálnejším polohám v hudbe skôr opatrnejší, ale o tom neskôr. Odkedy som intenzívne a s hrdosťou ako publicista súčasťou Showcase Hevhetie, otvorili sa mi dvere do tak fascinujúcich oblastí umenia, že by som to po niekoľkých rokoch praxe v oblasti kurátorstva výtvarného umenia súčasnosti a moderny nebol predpokladal. Neustále sa učím a udivujem. Ďakujem páni, vaša hudba plná nadšenej slobody výrazu ma zase niečomu naučila a prekvapila.
Piatkový program mal až po tomto koncerte v pláne krátku prestávku pred ďalšou produkciou, a to som bol už plne sýty a spokojný z doterajších estetických podnetov. Možno aj preto ma už Sonáty a interlúdiá pre preparovaný klavír od Johna Cagea zastihli v nie ideálnom stave pozornosti a otvorenosti. Nora Skuta je nepochybne jednou z najuznávanejších interprétok Johna Cagea a ja som bol ohúrený zvukovými vlastnosťami krídla. Zvuky na pomedzí dedinskej technopárty a polyfonického zvonenia mobilných telefónov prvej dekády druhého milénia boli o to fascinujúcejšie, že boli výsledkom jedine akustického nástroja s pár skrutkami, plieškami a gumami medzi strunami klavíra. A že preparácia nie je výsledkom náhody, ale dôsledného a náročného zásahu do vnútra inštrumentu svedčia minuciózne inštrukcie samotného Johna Cagea a niekoľkohodinová práca na jeho „ladení“. Lenže tak, ako vyššie uvedené prirovnania zvukových kvalít nástroja, tak aj dlhší posluch preparovaného Petrofu bol v ten večer náročný a nezodpovedal mojim očakávaniam trávenia celej koncertnej hodiny.
Po sobotnej prednáške na tému Jazz a abstrakcia s prehľadom sto rokov produkcie v oboch umeleckých druhoch, boli v rozhlase na programe ďalšie koncerty. Babele Beat Band & Erik Rothenstein okolo speváčky Dominiky Debnárovej boli pre mňa asi nejväčším prekvapením. Konečne sa slovenskej kapele podarilo strhnúť svojou životachtivosťou a plnosťou zvuku tak, ako sa to na Hevhetii doteraz darilo prevažne poľským kapelám na čele s MÓW, Early Birds a celou úderkou VOICINGERS. Uveriteľné uvoľnenie sa v inštrumentálne náročných pasážach, konečne poriadne pulzujúca rytmická sekcia, priamočiary sax Erika Rothensteina, moderný hlasový prejav Dominiky Debnárovej, a hlavne pre mňa doteraz najlepší Pavol Bereza akého som kedy videl. Konečne suverénne laufy, odvážna prezentácia hudobnej zdatnosti a sebavedomé predieranie dravého zvuku gitary do popredia. Všetko to, čo doteraz nebolo až takou výsadou slovenskej jazzovej gitary. Želám skorú albumovú realizáciu a malá prosba, buďte na nahrávke takí odvážni ba ešte odviazanejší ako na koncerte.
Nasledujúci koncert bol jediný, ktorý som musel prerušiť. Štefan Szabó (gitara) a Jakub Švejnar (bicie nástroje) poskytli tak impulzívny zvuk, až ma jeho intenzívnosť vyhnala zo sály. Dráždenie strún elektrickej gitary skrutkou ma bolelo. Na tento druh zážitku ešte nie som pripravený, ale zároveň sa musím priznať, že jednoducho nemám dostatočný interpretačný aparát na to, aby som z takýchto skrumáži zvukov dokázal vydolovať pre mňa relevantný obsah.
Skvelá dramaturgia tohto festivalu však nenechá ucho nenavyknuté na podobné experimenty dlho bez podnetu.Bezprostredne nás v ďalšej produkcii oblažil objavný expres klasickej hudby. Čím bol objavný, demaskoval totiž praktiky parafráz, privlastňovania, ba krádeží charizmatických motívov v dejinách hudby velikánmi. V skratke, pamätný motív Johannesa Brahmsa v Uhorskom Tanci č. 5 je doslovným prepisom skladby Pocta Bardejovu šarišského skladateľa Bélu Kélera. Vďaka záslužnému výskumu Pavla Burdycha, ktorý Kélerove skladby nie len s potrebnou muzikologickou erudíciou preskúmal ale aj ich ako výborný huslista interpretoval, sme sa mohli o nadaní tohto neznámeho autora presvedčiť a usvedčiť, respektíve lepšie pochopiť aj niektoré suboptimálne maniere v dejinách hudby. Na koncerte Burdychovy skvelo sekundovala klaviristka Zuzana Berešová. Gitarista Szymon Mika je jedným z mojich favoritov celého portfólia Hevhétie. Jeho albumy ma doteraz vždy nanovo nadchli a posunuli vo vnímaní súčasných trendov gitarovej hry v jazze. Tentoraz bez bicích a basy, v doprovode speváčky Yumito Ito, sa postarali o skvelé pokračovanie festivalového programu. Podľa niektorých mojich známych, konkrétne vizuálneho umelca a maskota žilinskej Jazzovej scény Ivana Kelly Köhlera, sa jednalo dokonca o najlepšie vystúpenie festivalu. Pritom treba pripomenúť, že spoločná reč obidvoch hľadá vlastné cesty a kto by očakával klon formácie Friend´n Fellow zostane zaskočený.
Nebol by to však projekt Jána Sudzinu, ak by hudbu nedopĺňali ďalšie perspektívy, obohacujúce diváka o pozoruhodné súvislosti. V Košických kasárňach to bolo umenie reprodukovanej hudby, prezentáciou high-endových stereo zostáv, v Bratislave zase umenie kreovania hudby pomocou majstrovských inštrumentov bardejovskej značky Grunt Guitars. Vystavené gitary, basgitary a cajóny boli umeleckými dielami, na ktorých smeli spočinúť nie len pohľady ale potešivo aj ruky zvedavcov. Ďalším sprievodným programom, ktorý zároveň posunul pojem synestézie do ďalších rovín, bola výstava výtvarníka Dušana Scholtza s jeho prácami k skladbe Different Trains od Stevea Reicha (1988). Rytmus nádeje v závratnom tempe existenčného ohrozenia sa na subtílnych kresbách a graficky spracovaných vagónoch výstavy niesol priestorom v takej istej nástojčivosti ako samotná cyklickosť Reichovho motívu. Dokonca bola prezentácia výstavy uvedená variáciou skladby Different Trains s názvom "Different Stations" výnimočnými gitaristami labelu Hevhetie Davidom Kollarom, Szymonom Mikom, Milošom Železňákom a Štefanom Szabom. Silný a trvácny zážitok.
Posledným koncertom v rozhlase bolo multižánrové vystúpenie Jula Fujaka a jeho projektu kaleidoSONICope vo variante transVAXitions!. Pod touto enigmatickou hrou slov sa skrývalo kabaretne ladené vystúpenie s polemicko-ironicko-satiricko-politicko-eticko-korektne-nekorektným manifestom o tom, „že síce nie som očkovaný ale cítim sa takým byť“. Tento queer formát sprostredkoval pálčivé spoločenské témy v tradícii absurdných divadiel avantgardných kabaretov a kaviarní. Diskusia, ktorú toto vystúpenie vyvolalo dokonca vyústila k polemike publicistu Jána Hoceka, konkrétne o mojej osobnej akceptácii Fujakovej hudobnej tvorby (https://www.hisvoice.cz/zapisky-melomanovy-73/). Na tomto mieste sa musím voči jeho tvrdeniu vyhraniť, keďže z rozhovoru dekontextualizoval moje úvahy o zvukových experimentoch. Jednak by som vystúpenie Jula Fujaka, v tejto polohe, nechcel žánrovo uzatvárať a ani zvuková kulisa nedávala dôvod považovať ju za výsostne experimentálnu. Pochopenie performancii Huga Balla v Cabaret Voltaire (1916) nijako nepodmieňuje paušálne prijatie diverzných skupín a variant DADAizmu, programovo a provokatívne vo svojich umeleckých proklamáciách prekračujúcich žánre, médiá aj ideové postoje. A práve teória je pre mňa v mnohých ohľadoch zásadná, niekedy mi už jej praktická realizácia pripadá obsolétna.
Inšpiratívny večer bol zakončený v čarovných priestoroch Lisztovej záhrady Univerzitnej knižnice. Tajný typ s asi najkrajším výhľadom na hrad v Bratislave. Bodkou za festivalom bolo vystúpenie Davida Kollara a prezetácia jeho knihy rozhovorov s dôležitými osobnosťami hudobného sveta, ktorú uviedol estetik a filozof Peter Michalovič a hudobný publicista Peter Motyčka.
Dva dni v Bratislave v réžii Jána Sudzinu boli opäť výnimočným a horizonty rozširujúcim zážitkom. To, že na Slovensku je vydavateľstvo s takým portfóliom a renomé, je privilégiom. Alebo aspoň by malo byť. Smutné je, že počas tých dvoch dní sa širšej a ani užšej odbornej verejnosti rezidujúcej v hlavnom meste nepodarilo alebo nechcelo zavítať do Slovenského rozhlasu. Áno, mať takúto značku v tak malej krajine, by malo byť dôvodom na radosť, ale ak nechcem lamentovať nad úrovňou kultúry a jej štatutárov na Slovensku, tak by bolo aspoň vhodným, ak by sa takýmto krásnym akciám venovalo trochu viac pozornosti. To by vzhľadom na čaro podujatia stačilo a garantovane by do budúcna pripútalo a vygenerovalo ďalších fanúšikov. Pevne verím a dúfam, že Hevhetia sa v tretej dekáde ešte viac internacionalizuje. Slovensko už dávno prerástla!
Hevhetia Showcase & Jazzbus 2021: 20. - 21.08.2021/ Slovenský Rozhlas; Hotel Tatra; Lisztova záhrada, Univerzitná knižnica, Bratislava
Foto: © Hevhetia
Text: Miroslav Haľák
