Alex Hitchcock je britský saxofonista so sľubnou budúcnosťou, ktorý so svojim projektom Dream Band dokazuje, že ostrovný jazz je na pulze doby, a že jeho tradícia je viac než bohatá. Pozorná čitateľka a čitateľ dúfam postrehli časovú diskontinuitu predošlej vety, aj o tom je totiž hudba distribuovaná pod taktovkou barcelonského vydavateľstva Fresh Sound Records.
Začnime teda budúcnosťou. Zvuk a idea tohto počinu majú nadčasové ambície. Nie je to prvoplánový experiment, zvukové hry už pár dekád, teda najneskôr od rokov šesťdesiatych, nie je vhodné pasovať za nositeľov zajtrajškov. Trend je pomerne jasný, a to doslova. Skvelý mastering, zarezávajúce kontúry nástrojov, ich čitateľná lokalizácia a izolovanosť, ale zároveň atmosférická homogenita. Jednoducho zvuková transparentnosť, ktorá za dobrých posluchových predpokladov ruší technologickú bariéru medzi miestom nášho posedenia a miestom koncertu. Táto kvalita je na nahrávke Dream Band demonštrovaná hneď v niekoľkých subžánrových polohách, od hardbopových reinterpretácií, cez severský minimalizmus, neo soul až po postmodernú eklektiku. Všetky tieto zvuky sú pri tom úplne uveriteľné.
Nemáte pocit násilného miešania módnych parfumov do nestráviteľnej skrumáže s ťaživou vôňou. Aj práve vďaka výbornému zvuku je Hitchcockova nahrávka vhodná k inhalácii bez obáv z podráždenia zmyslových centier. V tom vidím modernosť a perspektívu ideí transportovaných kompozíciami a aranžmánmi Alexa Hitchcocka. Pre mladého hudobníka je pomerne náročné až frustrujúce pracovať pod tlakom večného porovnávania s množstvom, dovolím si tvrdiť dokonca nadmierou produkcií jazzovej hudby súčasnosti a zároveň pocitom akejsi zodpovednosti nositeľa prebohatej hudobnej tradície Veľkej Británie.
Modern Creative prístup tohto hráča na saxofón autenticky čerpá z dejín a vďaka správnej voľbe zvukového inžinierstva a vlastnej hráčskej a kompozičnej zručnosti ponúka optimistickú vyhliadku na vývojové cesty jazzu, bez póz premúdrelých experimentov a nekritického epigónstva.
Dream Band s početným obsadením hráčov meniacich sa v rôznych skladbách albumu nie je opakovaním jazzového ruženca, hoci jednému svätému (Duke Ellington v skladbe číslo 8. Azaela) sa ani Hitchcock nevyhol. Pri tomto albume budete uhranutí z tohto, keď si uvedomíte, aký priestor na rozvoj má ešte stále poctivá jazzová produkcia, a to aj po vyše sto rokoch neúnavnej a kvantitatívne už priam neuchopiteľnej hudby.
ALEX HITCHCOCK saxophone (all tracks)
CHERISE ADAMS-BURNETT voice (Tracks 4, 6)
CHRIS CHEEK saxophone (Track 6)
DAVID ADEWUMI trumpet (Track 6)
DESCHANEL GORDON piano (Tracks 1, 10)
FERG IRELAND bass (Tracks 2, 7, 9, 11)
JAS KAYSER drums (Tracks 1, 10)
JASON BROWN drums (Tracks 2, 7, 9, 11)
JOE DOWNARD bass (Tracks 3, 4, 5, 6, 12)
LUISITO QUINTERO percussion (Track 7)
MIDORI JAEGER voice/cello (Tracks 1, 8, 10)
NOAH STONEMAN piano (Tracks 2, 7, 11)
SHANE FORBES drums (Tracks 3, 4, 5, 6, 12)
WILL BARRY piano (Tracks 3, 4, 5, 6, 12)
WILL SACH bass (Tracks 1, 10)
Miroslav Haľák
