Jonas Hellborg´s Triology
Porgy & Bess, 19.09.2016
Asi častejší postup pri poslucháčsky náročnejšom jazzovom koncerte je v poradí: zamyslenie (hm!) – pochopenie (ahá!) – nadšenie (wow!). U Hellborga však momenty nadšenia predchádzali tomu čo nazývam pochopenie, pretože zatiaľ čo som špekuloval nad tým čo tento nórsky basgitarista vo svojej hudbe ponúka, prichádzali strhujúce záplavy energie, ktoré nemožno pomenovať inak iba citoslovcom „wow“.
Keď v roku 1985 zavítal na BJD John McLaughlin, musela to byť veľká udalosť. Nebol to síce prvý veľký interpret svetového formátu, ale nepochybne jeden z tých ktorý prispel k reputácii celého festivalu (dva roky pred tým hostili Jazzáky band Larryho Coryella aj Jacka DeJohnetta, v roku 1984 to bol zas Oregon a v tom istom roku ako McLaughlin hral v Bratislave aj Stanley Clarke). McLaughlin vtedy nevystúpil s treťou formáciou Mahavishnu Orchestra ale len s jedným jej členom, švédskym basgitaristom Jonasom Hellborgom. Vzhľadom na môj vek (dátum narodenia 1985), poznám toto vystúpenie len z videí, fotografií a svedectiev starších jazzmanov. Hellborg na ňom však podľa všetkého McLaughlinovi sekundoval v rýchlosti, melodickosti aj nápaditosti a aby toho nebolo málo hral aj na nástroji s dvoma krkmi. Je treba upozorniť, že tento severský hudobník už mal v tom čase skúsenosti zo svetových pódií, predovšetkým zo spolupráce s Michaelom Breckerom. Hellborg sa po etape Mahavishnu Orchestra s albumami Mahavishnu (1984) a Adventures in Radioland (1986), upriamil na kreovanie vlastnej hudobnej identity. Tá sa viac menej odvíjala od dispozície trojčlenného obsadenia, v ktorom sa popri basovej gitare a bicích striedajú gitary alebo klávesové nástroje. Skúsenosti a predovšetkým jeho vlastný program, rozvíjaný počas troch dekád, boli citeľné od prvých taktov koncertu vo Viedenskom Porgy.
Ako som poznamenal v úvode, podnetné k uvažovaniu boli už prvé harmonické okamihy zádumčivého adagia. Jonas stál najprv so svojou semi-akustickou Warwick basgitarou (signature model) výrazovo v úzadí, aby vystlal hutný základ pre nosné témy moogových a fender piánových vrstiev klávesáka Aydina Esena. S postupnou gradáciou a rozvíjaním hudobných myšlienok prezentoval Hellborg svoju technicky vyspelú hru, charakteristickú bravúrne presným, klasickým štýlom. Keith Leblanc bol v tomto triu skôr tým nenápadným spoluhráčom, ktorý ale predovšetkým živelnou hrou na činely dopĺňal skôr basovo dominantné spektrum melodických štruktúr. V okamihoch v ktorých sa formácia ocitla na pomyselnom vrchole skladieb bola ich inštrumentálna súhra a energia plynúca z pódia veľmi silná. Koncertný celok však získal na neobvyklej hodnote až vtedy, keď si poslucháč uvedomil, že celý set je hraný formou improvizácie, neviažuci sa na žiadnu z Hellborgových doteraz nahraných kompozícii. Práve za týchto okolností bolo zážitkom sledovať štýl a spôsob prístupu Jonasa Hellborga k hudbe.
Schopnosť načúvať a zároveň citlivo smerovať vývoj hudobného plynutia svojich spoluhráčov je u neho fantastická. Aj Hellborgove nahrávky, ktoré vydáva pod vlastnou značkou Bardo, sú po tejto skúsenosti pre mňa zrozumiteľnejšie, tu by som dal poslucháčom rád do povedomia jeho album z projektu Art Metal – Jazz Raj s bubeníkom Ranjitom Barotom a gitaristom Mattiasom Ia Eklundhom (2014). Podobné nahrávky a vystúpenia reprezentujú totiž tú fantastickú vlastnosť jazzu nútiacu poslucháča premýšľať, následne ho inštrumentálnou a kompozičnou zručnosťou ohúriť a na základe najrôznejších indícií ponúknuť mu vysvetlenie a obsahový potenciál toho celého počutého. Jednoducho Hm! Wow! a Ahá!
--------------------------
Jonas Hellborg: basgitara
Aydin Esen: piano, keyb.
Keith Leblanc: bicie
--------------------------
Text a fotografie: Miroslav Haľák / halak.miro@gmail.com
