Do roku 2019 sa festival v neopakovateľnom prostredí farmy Paula Zaunera, mimochodom významného rakúskeho pozaunistu, konal pravidelne na Turíce. Zo všeobecne známych dôvodov bola však táto tradícia prerušená. Neusporiadať InnTöne, pomenovaný podľa blízko tečúcej rieky Inn, však pre Paula Zaunera nebolo riešením.
Tento festival má svoje stále, rokmi budované a početné publikum, ktorému imponuje rustikálnosť a rodinná atmosféra charizmatického hospodárstva uprostred malebnej kultúrnej krajiny Horného Rakúska, v blízkosti nemeckých hraníc a mesta Passau. Je to už druhý ročník v zmenenom formáte tohto podujatia. Koncerty hlavného programu už nehostí rozmerná stodola, ale pódium na lúke pred ňou a z mája sa dátum presunul na koniec júla. Skúsenosť z minulého roka (2020) ukázal, že ide o dátum, ktorý je v rámci pretrvávajúcej pandémie ešte pomerne plánovateľný.
Pre mňa to bola prvá návšteva tohto festivalu a referencie, ktoré som o ňom mal sa zhodovali v tom, že má ísť o rodine a deťom priateľské podujatie s výbornou dramaturgiou a kvalitou koncertov. Rozhodol som sa preto o zaťažkávaciu skúšku a vybral sa k nemeckým hraniciam s manželkou, dcérkou (7 rokov) a synom (4 roky). Letných „vymetačov“ festivalov neprekvapí potreba nabalenia sa základnou výbavou ako stan, karimatky, pršiplášte a teplé oblečenie do noci. Keďže my sa za takých nepovažujeme, zvolili sme variantu s ubytovaním v obci Andorf, ktorá je síce pohodlnejšia, ale naviazaná na presuny autom.
Žiaľ nájsť túto odľahlú usadlosť v spleti poľných cestičiek labyrintu roztrúsených hornorakúskych lazov mi trvalo dlhšie, čo zapríčinilo aj neskorší príchod na mnou najviac očakávaný koncert. Trio Michel Portal / Lionel Loueke / Christi Joza Orisha hralo výborný set moderného jazzu reagujúceho na špecifiká prostredia a publika. Autenticita improvizácií na základoch harmonických liniek, ktoré mali vyslovene spevavé kvality, čo koniec koncov dokázal aj bas-klarinetista Michel Portal, bola strhujúca. To, že Lionel Loueke patrí k najvyhľadávanejším jazzovým gitaristom súčasnosti, potvrdzuje jeho suverénna orientácia v rôznorodých hudobných jazykoch a inštrumentáciách. Spolu so živelným groovom bubeníka Christi Joza Orishu to bol síce nechcene kratší, ale jednoznačne jeden z vrcholov festivalu a to hneď na úvod!
Spomenutá dramaturgia bazíruje na pohodlných takmer hodinových prestávkach medzi koncertami, počas ktorých je možnosť spoznávať zákutia rozľahlého hospodárstva s viacerými ponukami šarmantného posedenia pri rôznych nápojoch a jedlách z chovov a záhrad priľahlých hospodárstiev. Heslo „rodinne a detsky priateľský festival“ je úplne trefné, moje deti sa v podstate od prvého okukania a objavenia detského programu na lúčke s očarujúcim výhľadom na krajinu o dianie na pódiu až tak veľmi nezaujímali, hoci viaceré produkcie ich pritiahli a oslovili. Konkrétne sólo vystúpenie poľskej klaviristky Hanie Rani. Jej práca s troma klavírmi a ich rôznymi charakteristikami bola pútavá. Nešlo o inovatívne vyčerpávanie technických možností nástrojov, ani o dychberúce kompozície, ale večer na lúke s downtempovou produkciou mal svoje čaro.
Prvý večer sa nanešťastie naplno prejavila aj nevýhoda open air, keď počas prvej skladby Billa Frisella s jeho triom sme boli odohnaní búrkou a koncert bol prerušený. Koncert tohto smerodajného amerického gitaristu síce pokračoval po dlhej „búrkovej“ pauze, pre tých, ktorí sa ale už tohto neskorého nočného programu nezúčastnili bude možné si ho vypočuť zo záznamu ORF v septembri. Mimochodom zvuk bol na festivale skvelý. Priznám sa, že som mierne deformovaný snahou o kvalitne reprodukovanú hudbu a mnohé živé produkcie trpiace trestuhodne tvrdohlavou hluchotou zvukárov ma nútia ľutovať čas strávený koncertným audiotrápením. Na dvore u Paula Zaunera hralo všetko tak ako malo, hlavne ak ste hľadali miesto v akusticky spádovej časti hľadiska smerom ku kukuričnému poľu.
Druhý deň sa počasie umúdrilo a s rozumným začiatkom o 12:00 bolo možné vychutnať si dobrú hudbu vo vhodných podmienkach. Krzystofa Kobylinskeho s jeho KK Pearls registrujem od jeho spolupráce s Hevhetiou a program, ktorý bol aj na festivale v Košiciach v roku 2018, bol opäť úžasný. Majstrovsky skomponovaná hudba poľského skladateľa, kultúrneho manažéra a skladateľa Krzystofa Kobylinskeho by nevyznela tak presvedčivo, ak by jej tvárou nebola izraelská speváčka Reut Rivka. Jej prednes je úchvatný, nepoplatný neosoulovým trendom exhibicionizmu, priezračný, presný, citlivý, čistý, priamočiary a krásny.
Po takomto zážitku prišiel na rad geniálny brazílsky gitarista Yamandu Costa, ktorý na svojej sedemstrunovej gitare predviedol hádam všetky možné aj nemožné recepty juhoamerickej hudobnej kuchyne. Nasledovalo vystúpenie bárda nemeckého jazzu, saxofonistu Gerda Dudeka s doprovodnou kapelou klaviristu Martina Sasseho. Išlo o poctu Johnovi Coltraneovi a bezvýhradné potvrdenie nadčasovosti hudby tohto génia, ktorého z pochopiteľných dôvodov jedna z odnoží prezbiteriánskych cirkví v USA považuje za svätého. Veľmi dôstojným bolo práve interpretovanie kompozícii ako Naima legendou európskeho Jazzu, ktorou Gerd Dudek nepochybne je.
Vystúpenie škótskeho speváka Luca Manninga bolo komornejšie ako pôvodne plánovaný sextet. V duu s klavírom išlo o vystúpenie, ktoré pre mňa osobne bolo skôr pútavé extravaganciou speváka ako samotnou hudbou. Sobotný večer pokračoval flamencom Geoffroya Tamisiera a soulovo swingujúcim bandom okolo speváčky Paulette McWillimasovej, ku ktorej sa ako hosť pripojila výborná Chanda Rule, spievajúca okrem iného aj s kapelou Paula Zaunera.
Nedeľa bola upršaná od začiatku. Vystúpenie výbornej komprovizovanej hudby formácie okolo Daniela Holzleitnera a aj ďalší koncert rodinného projektu matky a dcéry Payes Roma boli ešte bez väčších prehánok a hudobný zážitok to bol konzistentný a pozitívny. Počas druhej prestávky bolo už nepríjemne mokro a tým divácky utrpel aj koncert známeho Belmondo Quinteta, ktoré so svojim posledným albumom Brotherhood rezonovalo vo všetkých svetových rebríčkoch jazzových produkcii tohto roka.
S miernym upokojením poveternostnej situácie sa pódia chopilo duo speváčky Camille Bertaultovej a klaviristu Davida Helbocka. Obidvaja s grandióznou technikou zaplnili svojim zvukom lúku pred stodolou, čo sa nie vždy podarilo ani početným obsadeniam. Poklona. Celine Bonacina je hviezdou francúzskeho jazzu a tomu zodpovedalo aj prominentné obsadenie s Chrisom Jenningsom na kontrabas. Živelná a sofistikovaná hudba prameniaca vo free jazovej tradícii a reagujúca aj na mimoeurópske zvukové teritóriá.
Reštrikcie dnešných dní mali ešte jednu obeť: Fergus McCreadie Trio nakoniec nehralo, pretože im nebolo možné vycestovať. Nahradilo ich duo Jakoba Zimmermanna na klavír a Daniela Isameliho na bicie. Nápady sprostredkované týmito mladými hráčmi sú vskutku zaujímavé a pútavé, na ich bezpodmienečné zaradenie do hlavného programu im však ešte žiaľ chýba pódiové rutinérstvo.
Po víkende v okolí Dirsbachu strávenom v obklopení milých ľudí, jazzu a dobrého jedla môžem vysloviť úprimnú vďaku Paulovi Zaunerovi a priania toho najlepšieho do ďalších rokov. Tento „Agrofestival“ je tajným tipom všetkým, pre ktorých je Pohoda príliš veľká a málo jazzová.
Program:
Piatok 30. Júl 2021, od 19:00
19:00 Trio Michel Portal-Lionel Loueke-Christi Joza Orisha
20:45 Hania Rani Solo
22:30 Bill Frisell Trio
Sobota 31. Júl 2021, od 12:00
12:00 Krzystof Kobylinski KK Pearls
14:00 Yamandu Costa Solo
16:00 Gerd Dudek/Martin Sasse Quartet
18:00 Luca Manning
20:00 Geoffroy Tamisier Lagrimas Azules
22:00 Paulette McWilliams special Guest Chanda Rule
Nedeľa, 1. August 2021, od 12:00
12:00 Daniel Holzleitner Comprovisition Project
14:00 Rita Payes Roma
16:00 Belmondo Brotherhood Quintet
18:00 Camille Bertault & David Helbock
20:00 Celine Bonancina
22:00 Jakob Zimmermann / Daniel Isameli
Text a foto: © Miroslav Haľák
