V nedeľu 26. októbra 2025 nás vo veku 83 rokov opustil jeden z najvýznamnejších umelcov posledných desaťročí – bubeník, skladateľ a multiinštrumentalista Jack DeJohnette. Počas svojej nesmierne plodnej sólovej kariéry, ale aj spoluprác s Milesom Davisom, Keithom Jarrettom, Sonnym Rollinsom či Herbiem Hancockom posunul majster DeJohnette vnímanie a postavenie bicích nástrojov v kapele. „Spomedzi svojich talentov si najväčšmi cením schopnosť počúvať nielen sluchom, ale najmä srdcom,“ dodal skromne v jednom z rozhovorov.
Rodák z Chicaga (1942) sa spočiatku profiloval ako klavirista, no ako tínedžerovi mu učarovali bicie nástroje. Už v polovici 50. rokov ho ovplyvnila filozofia a estetika chicagskej komunity Association for the Advancement of Creative Musicians (AACM), kde sa naučil vnímať hudbu ako priestor pre experiment a slobodu. So spolužiakmi-saxofonistami Roscoe Mitchellom a Henrym Threadgillom vzhliadali k multiinštrumentalistovi a skladateľovi Muhalovi Richardovi Abramsovi. Len o niekoľko rokov starší kolega sa stal ich mentorom a implementoval ich v rámci AACM do svojho Experimental Bandu. Odtiaľ bolo už len na skok k ideám „veľkej čiernej hudby“, ako svoje avantgardné prejavy členovia hnutia označovali.
Po presídlení do New Yorku sa DeJohnette rýchlo stal vyhľadávaným hráčom, no zlomom bola pozvánka od Milesa Davisa na nahrávanie kultového albumu „Bitches Brew“ v roku 1968, na ktorej sa prejavilo jeho otvorené melodické hranie. Nasledovalo množstvo spoluprác (s kontrabasistom Garym Peacockom bol dlhoročným členom Keith Jarrett Trio) a v rokoch 1979–1984 viedol unikátne zoskupenie Special Edition, ktorého členmi boli v rôznych érach saxofonisti David Murray, Arthur Blythe, Chico Freeman a John Purcell. Pozoruhodné boli jeho tandemové spolupráce napríklad s Keithom Jarrettom („ Ruta and Daitya“, ECM 1973), Johnom Abercrombiem („Pictures“, ECM 1977), Lesterom Bowiem („Zebra“, MCA 1989), Davidom Murrayom („In Our Style“, DIW 1986) či Billom Frisellom („The Elephant Sleeps But Still Remembers“, Golden Beams 2006).
Osobne som mal rád jeho spoluprácu s gambijským hráčom na kore Fodayom Musa Susom, ktorú som začiatkom milénia mohol naživo sledovať v rámci spolučného vystúpenia majstrov na Jazzfestivale Saalfelden. A tiež som žasol nad spoločným projektom s britským saxofonistom Johnom Surmanom, v rámci ktorej DeJohnette striedal klasickú biciu súpravu so špeciálne upravenými elektronickými bicími umožňujúcimi napodobniť akékoľvek nástroje daného spektra. Začiatkom 80. rokov sa uviedli štúdiovým albumom „The Amazing Adventures of Simon Simon“ (ECM 1981), na ktorý nadviazali koncertným „Invisible Nature“ (ECM 2002). Ich rozsiahle kompozície často plynuli enigmatickým spôsobom bez toho, aby poslucháč vnímal čas. Máloktorý bubeník sa prezentoval aj sólovými klavírnymi albumami a v diskografii Jacka DeJohnetteho nájdeme hneď dva (GRAMMY ocenený „Peace Time“, Golden Beams 2007 a „Return“, Newvelle 2016).
Nesmierne aktívny ostal DeJohnette aj po sedemdesiatke, čoho príkladom bol napríklad koncertný záznam „Made in Chicago“ (ECM 2015) z Chicago Jazz Festivalu pri príležitosti jeho štátneho ocenenia National Endowment for the Arts Jazz Master. Deň koncertu 29. augusta 2013 vyhlásil starosta Chicaga za Deň Jacka DeJohnetta a bubenícky harcovník dostal voľnú ruku na zostavenie ansámblu podľa svojho želania. Akoinak: nekompromisnosť ich vystúpenia doslova vyráža dych. DeJohnette oslovil kolegov z mladosti – klaviristu Muhala Richarda Abramsa a saxofonistov Roscoe Mitchella a Henryho Threadgilla, ktorých doplnil mladším kontrabasistom Larrym Grayom.
Vynikajúci album „Made in Chicago“ síce nie je „príliš pohodovým počúvaním“, ako na stránkach Guardianu varuje renomovaný britský kritik John Fordham, no avantgardná smršť, ktorou starí páni takmer poldruha hodiny energicky poslucháča „ostreľujú“ je poučným exkurzom a stretom histórie so súčasnosťou. Podobne emotívnym, hoci omnoho pokojnejším (a širšiemu poslucháčskemu okruhu prijateľnejším) medzigeneračným stretom je spolupráca so saxofonistom Ravim Coltraneom a basgitaristom Matthewom Garrisonom albume „In The Movement“ (ECM 2016).
S legendárnymi otcami oboch mladších hudobníkov DeJohnette kedysi spolupracoval a ich synov stretával od narodenia (Matthew je dokonca jeho krstňaťom a istý čas žil u manželov DeJohnetteovcov). Okrem autorských kompozícií (nádherná balada Lydia, ktorú Jack venoval manželke) nebolo možné opomenúť inšpiračné zdroje: Coltranova Alabama či Davisova/Evansova Blue in Green. V októbri 2015 nahrávaný album „In The Movement“ (ECM 2016) sa tak presne po desiatich rokoch stáva lyrickým a emotívnym rekviem svojho majstra: R.I.P. Jack DeJohnette...
Autor: Peter Motyčka
Foto: Steve Sussman
