Túto recenziu začnem ospravedlnením. Ide totiž o to, že k albumu „Genéza“ som sa dostal až viac než pol roka po jeho vydaní. Namiesto písania o čerstvom počine, som sa teda započúval do projektu, ktorý je už dlhšiu dobu šírený verejným priestorom. Vyjadriť sa k tomuto albumu ale považujem za dôležité, pretože okrem ambiciózneho hudobného cieľa autorského dua Ľuboš Šrámek a Richard Bukovinský je chvályhodným predovšetkým jeho obsahové posolstvo. Osobne za to rozhodujúce považujem práve poctivý prístup k tradícii žánru a opätovné zatraktívnenie dnes takmer neznesiteľne sprofanovaných a spopularizovaných trendov významového vyprázdňovania rapu a hip hopu.
Všetci tí, čo s prvými závanmi slobody na Slovensku už načúvali hlasu ulíc amerických veľkomiest a obdivovali kadenciu slov surových básnikov z kriminalitou nasiaknutých sídlisk, zrejme sledujú aktuálny vývoj rapu s istou mierou znepokojenia, alebo minimálne nepochopenia. Isteže tí, ktorí z mimoriadnej popularizácie tohto inak subkultúrne zakoreneného a principiálne protestne antisystémového žánru žnú bezprecedentný profit, nebudú proti jeho výnosnej komercializácii. Otázka autenticity by ale aj v tomto prípade mala byť otázkou hodnotového nastavenia každého umelca, šíriaceho svoje obsahy. Kalkul totiž dláždi cestu napríklad aj k produkciám s neuveriteľným posolstvom „zlých chlapcov“, ktorých jediným protizákonným aktom v ich životoch zostane bezbrehé urážanie všetkých a všetkého a to prízemne vulgárnym slovníkom. Pózy „nahnevaných“ bielych mužov z dobre situovaných rodín pôsobia oproti kolektívnym skúsenostiam s najtvrdšou rasovou diskrimináciou a spoločenskou segregáciou prinajmenšom úsmevne. Pseudokriminálne sebainscenovanie, toxický egocentrizmus, ponižujúci sexizmus, trestuhodná agresivita a primitívna verbalizácia triviálnych obsahov a bezduché vykrádanie aj tých najabsurdnejších manier, v prípade mnohých komerčne úspešných rapových produkcií kompromitujú ich tvorcov a kontaminujú ich poslucháčov.
Je tu ale aj iná možnosť! Namiesto patetického gesta predvídateľného groovu a trápneho frázovania v ostentatívnej exhibícii vlastnej zakomplexovanosti je dobré sa obzrieť za dlhou a slávnou históriou hip-hopu a rapu, ktorá ich plne legitimuje byť súčasťou aj jazzového svetoobrazu. Nezabúdajme na Herbieho Hancocka a jeho „Future Shock“ z roku 1983, ale ani na plnú náruč mimojazzových vplyvov u Milesa Davisa a musí nám byť jasné, že jazz nebol veľmi ďaleko keď sa ulicami Bronxu začali ozývať prvé hiphopové beaty a do nich bol votkaný voľný recitál ako manifest vzdoru voči tristnosti bezprávia. Jeden z pionierov tejto hiphopovej exklávy na Slovensku Richard Bukovinský aka Rišo B. alebo Rišo zo Žužulety spolu s Ľubošom Šrámkom upozorňujú v „Genéze“ na potenciál, aký v sebe fúzia týchto hudieb má. Za veľmi sympatické považujem práve to pokorné priznanie si vlastných koreňov, začiatkov a inšpirácií. Slovo „genéza“ je preto programom celého projektu, ktorý vzdáva poctu kvalitnej hudbe naprieč žánrami a umožňuje slobodným ľuďom čerpať vo svojej kreativite z rôznych zdrojov. Tu nejde o inovatívne ani výnimočné spojenie, ale o oslavu vzťahu medzi jazzom a hiphopom. Tento pár má už síce po svoje zlatej svadbe, ale ešte stále plodí vydarené generácie tvorcov. Ešte si dobre pamätám, ako som zostal niekedy v roku 2003 doslova ohúrený kvalitou francúzskeho zoskupenia Hocus Pocus s ich singlom On and On. Vďaka nim som začal vnímať, oceňovať a následne s obľubou konzumovať tento typ hudby. Ten tvrdohlavý groove, cieľavedome sa derúci vpred, tie bezohľadné vibrácie poctivých analógových nástrojov impregnované do chirurgicky presne vypreparovaných samplov, sú pre mňa dodnes nesmierne nákazlivé a takmer sa mi neopočúvajú. Aj s manželkou, keď sa nám tradičnejšia hudba znudí, veľmi radi siahame po nahrávkach talentovaného Michala Ormandíka aka Miša Ormoša, alias Prezidenta Lourajdera!
Bukovinskému so Šrámkom sa podarilo na slovenské pomery vydať veľmi kvalitný hudobný produkt. Zvuk je výborne zmastrovaný a plynie bez najmenších zaváhaní. Aranžmány sú v správnych pasážach monumentálne, ale nie násilne opulentné, skôr zábavné so zdravým jazzovým nadhľadom. V niektorých postupoch tak môžeme dekódovať orchestráciu Kamasiho Washingtona a zároveň prekvapivo dekonštruujúce harmónie, ako v zásadnom projekte To Pimp a Butterfly od Kendricka Lamara. Oproti týmto referenciám je ale „Genéza“ civilnejšia, dáva stráviteľnejšie najavo svoj program pomyselnej rehabilitácie hiphopu. Milovníci dobrej hudby pritom kvality tohto žánru ocenia a to aj napriek nesympatickým nálepkám, aké sa navrstvili na celej rapovej komunite v poslednej dekáde.
Nemožno nespomenúť aj zásluhu na zachovaní kultúry vinylových platní v čase agresívnej digitalizácie práve vďaka scratchujúcim Dj-om na Hip-Hopových sessions. Symbolicky je aj médiom projektu „Genéza“ LP (projekt vyšiel vo vydavateľstve Hlava XXII). Šrámek nazháňal do štúdia etablovanú zostavu hudobníkov a tí sa odmenili výkonmi, ktoré radia tento počin aj v jazzovej konkurencii medzi tie vydarenejšie. Okrem už spomenutých zvládnutých formálnych parametrov je potrebné zdôrazniť aj obsahový rozmer albumu. Bez násilnosti, bez sebastredných kompenzácii duševnej podvýživy našej populárnej kultúry je „Genéza“ impulzom k spozorneniu, k úvahe nad významom hudby v čase jej nezmyselnej nadprodukcie. Som rád za tieto signály, dávajú totiž nádej na optimizmus v dobe bezobsažných zbytočností a nebezpečnej zábudlivosti.
Autor: Miroslav Haľák
