Jazzman týždňa: Chet Baker

Trúbkar a spevák Chet Baker sa preslávil v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Bol známy hlavne vďaka albumom, v ktorých okrem hrania aj spieval, napríklad Chet Baker Sings. Venoval sa hlavne žánru West Coast Jazz a spolupracoval s hudobníkmi ako Gerry Mulligan, či Art Pepper. Bohužiaľ, bol známy aj pre závislosť na drogách, kvôli čomu sa viackrát dostal do väzenia. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch opäť rozbehol kariéru. Deň pred Štedrým večerom uplynie 83 rokov od jeho narodenia.

Celým menom Chesney Henry Baker sa narodil 23. decembra 1929 a vyrastal v hudobnej rodine v meste Yale, štát Oklahoma. Jeho otec bol profesionálny gitarista. Baker najprv začal spievať v zbore v kostole a otec ho začal učiť hrať na trombón, ktorý neskôr, hlavne kvôli veľkosti, vymenil za trúbku. Na strednej škole Junior High School získal základné hudobné vzdelanie. V roku 1946, vo veku 16 rokov, vstúpil do armády Spojených štátov, kde sa stal členom armádnej kapely. V roku 1948 odišiel z armády a začal študovať teóriu a harmóniu v škole El Camino College v Los Angeles. V škole ostal len dva roky a v roku 1950 opäť vstúpil do armády a stal sa členom Šiestej armádnej kapely v San Franciscu. Čoskoro začal chodiť do miestnych jazzových klubov ako Bop City a Black Hawk a nakoniec opäť opustil armádu, aby sa stal profesionálnym hudobníkom. 

Prvé významnejšie koncerty, ktoré Chet Baker odohral, boli so saxofonistom Stanom Getzom a tiež s kapelou saxofonistu Vido Musso. Viac na seba upozornil, keď si ho v roku 1951 vybral Charlie Parker na koncertnú šnúru. V nasledujúcom roku sa stal členom kapely Gerry Mulligan Quartet, ktorá sa čoskoro stala veľmi známou. Kvartet bol špecifický napríklad linkami, aké hrali Mulligan na barytón saxofóne a Baker na trúbke – namiesto unisona hrali obaja rôzne melódické línie. Hitom sa v ich podaní stala skladba „My Funny Valentine“ a Bakerovi priniesla popularitu. Kapela síce zožala úspech veľmi skoro, ale fungovala menej ako rok. Mulligan bol zatknutý a uväznený pre drogovú činnosť a kapela bola rozpustená. V roku 1956 vydala spoločnosť Pacific Jazz album Chet Baker Sings („Chet Baker Spieva“) a v speve pokračoval aj neskôr. V rokoch 1953-1954 hrával v kvartetoch v obsadení klavír - Russ Freeman; kontrabas - Carson Smitn, Joe Mondragon, Jimmy Bond; bicie - Shelly Manne, Larry Bunker, Bob Neel. V roku 1954 vyhral Baker Downbeat Jazz Poll. V tej dobe dostal od Hollywoodskych štúdií rolu vo filme Hell's Horizon. Vo svojom filmovom debute, ktorý začali premietať v roku 1955, spieval a hral na trúbku a čoskoro sa stal ikonou „cool jazzu.“ V roku 1989 mu vyšiel album The Route, na ktorom hral s Art Pepperom. 

 

Drogy bohužiaľ poznamenali takmer celý jeho život. Už v päťdesiatych rokoch začal užívať heroín a nikdy sa závislosti nezbavil. Niekedy kvôli nedostatku peňazí dokonca predával svoje hudobné nástroje, v šesťdesiatych rokoch kvôli drogám strávil viac ako rok vo väzení v Taliansku a bol vyhostený z Veľkej Británie a Západného Nemecka. V roku 1968 sa Chet Baker dostal po koncerte do bitky, v ktorej mu roztrhli pery a zlomili predný zub, v dôsledku čoho stratil nátisk potrebný pre hru na trúbku. 

Po tomto incidente, bol nútený dať si opraviť chrup a začal pracovať na svojom nátisku. V rokoch 1966 až 1974 hral väčšinou na krídlovke. Presťahoval sa do mesta New York a začal opäť hrať a nahrávať, najmä s gitaristom Jimom Hallom. Počas sedemdesiatych rokov odišiel hrať do Európy. Od roku 1978 do svojej smrti v 1988 hral takmer výlučne v Európe a do Spojených štátov sa vracal nanajvýš raz do roka odohrať koncerty. Bolo to zrejme jeho najplodnejšie obdobie. Nahral množstvo albumov, ktoré vydávali väčšinou menšie európske vydavateľstvá, ale napriek veľmi pozitívnym kritikám sa nedostali k širšiemu publiku. Hral so Stanom Getzom, v kvartete s klavíristom Philom Markowitzom, v triu s gitaristom Philipom Catherine a kontrabasistom Jean-Louis Rassinfosse. V roku 1983 si britský spevák Elvis Costello najal Bakera, ktorý hral sólo v skladbe „Shipbuilding“ z albumu Punch the Clock. Skladba sa vo Veľkej Británii dostala do najlepšej štyridsiatky a Bakerovi priniesla popularitu. Baker často hrával Costellovu skladbu „Almost Blue,“ ktorú tiež nahral do filmu Let's Get Lost, dokumentu o jeho živote. V roku 1986 nahral Chet Baker s Christopherom Masonom v New Orleans svoj jediný vianočný album Silent Nights, ktorý vyšiel v roku 1987. V tomto roku bol Baker na turné v Japonsku, kde nahral live album Chet Baker in Tokyo. Album vyšiel po jeho smrti v 1988 a je považovaný za jeden z jeho najlepších. Medzi skladby, ktoré nahral patria „Freeway,“ „Early Morning Mood,“ „Two a Day,“ „New Morning Blues“ a mnohé ďalšie. 

Chet Baker zomrel 13. mája v roku 1988. Bol nájdený v hoteli Prins Hendrik v Amsterdame. Zomrel na následky vážnych zranení hlavy, ku ktorým došlo, keď bol pod vplyvom heroínu a kokaínu. Je pochovaný na cintoríne v Inglewoode v Californii. 

Počas života aj po svojej smrti získal Chet Baker viaceré ocenenia. V roku 1954 vyhral DownBeat Jazz Poll. V roku 1987 ho uviedli do Big band a jazzovej siene slávy. Rok po svojej smrti, v roku 1989, bol uvedený aj do Oklahomskej jazzovej siene slávy a v 2005 vyhlásil guvernér Oklahomy Brad Henry so snemovňou deň 2. júla ako „Deň Chet Bakera.“ O dva roky vyhlásila starostka mesta Tulsa, Kathy Taylor, za „Deň Chet Bakera“ 23. december. 

Chet Baker sa stal inšpiráciou pre spisovateľov, scenáristov, skladateľov aj fotografov, vďaka čomu vzniklo množstvo diel o jeho živote. Jeroen de Valk napísal životopis Chet Baker: Jeho život a hudba. Pôvodný jazyk knihy je holandský „Chet Baker: Herinneringen aan een lyrisch trompettist,“ ale kniha je dostupná aj v angličtine „Chet Baker: His Life and Music“ a vyšla aj v Japonsku a Nemecku. Ďalšiu jeho biografiu napísal James Gavin: Deep In A Dream — The Long Night of Chet Baker. Kniha As Though I Had Wings je zbierkou Bakerových „stratených memoárov,“ ku ktorým napísala úvod Bakerova manželka Carol. William Claxton zachytil mladého Cheta Bakera na fotografiách, ktoré vyšli zozbierané v knihe Young Chet: The Young Chet Baker. Na Oscara nominovaný dokument Let's Get Lost vykresľuje Bakera ako kultúrnu ikonu päťdesiatych rokov, ale zároveň ukazuje, aký vplyv naňho mala neskôr drogová závislosť. Dramatik James O'Reilly napísal hru Time after Time: The Chet Baker Project, ktorá sa začala uvádzať v Kanade v roku 2001. Muzikál Chet Baker – Speedball mal premiéru vo februári 2007 v londýnskom divadle Oval House Theatre a v novembri toho istého roku ho hrali na Londýnskom jazzovom festivale v klube 606 Club. Chet Baker bol tiež inšpiráciou pre vznik filmovej postavy Chad Bixby, ktorého hral Robert Wagner vo filme All the Fine Young Cannibals. Okrem toho, o Bakerovi vznikli aj skladby. V roku 1991 nahral David Wilcox skladbu „Chet Baker's Unsung Swan Song“ (album Home Again, skladbu neskôr prebrala k.d. lang pod názvom „My Old Addiction“). Ďalšia skladba „Chet Baker,“ ktorú napísal írsky spevák Wally Page, sa objavila v roku 2007 na live albume Wally Page and Johnny Mulhern: Live at the Annesley House.