Existujú hudobníci, ktorí často nie sú verejne známi. Nezvyknú poskytovať rozhovory a ich mená nefigurujú na plagátoch festivalov, či na rôznych druhoch hudobnej výbavy. Napriek tomu sú univerzálnymi profesionálmi, disponujúcimi hudobnými schopnosťami a zručnosťami na najvyššej úrovni. Reč je o type umelcov, ktorých angličtina nazýva „session“ (sešn) hudobníci. Ide o hudobníkov, ktorí nepôsobia v jednej domovskej kapele, ale ich umenie a remeslo je k dispozícií pre rôzne zoskupenia a umelcov. Univerzálnosť, flexibilita, či schopnosť rýchlo a zároveň špičkovo zvládnuť nový repertoár je preto ich každodenný chlieb. Medzi týchto hudobníkov patrí aj basgitarista Neil Stubenhaus.
Narodil sa 18. júla, 1953 v meste Bridgeport, v štáte Connecticut. Svoju hudobnú púť začal už ako sedemročný na bicích. Neskôr sa začal venovať aj hre na gitaru, no ako násťročný zakotvil u štyroch hrubých strún. Začal vystupovať s miestnymi kapelami a svoje prvé turné absolvoval so zoskupením Little Anthony and the Imperials. Od cestovania si však dal začiatkom 70. rokov pauzu. Bol totiž prijatý na Berklee College of Music. Jeho spolužiakmi vtedy boli Vinnie Colaiuta, Steve Smith a Mike Stern. Silný ročník. Po úspešnom ukončení štúdia v roku 1975 sa vydal na turné s kapelou Blood Sweat and Tears (tento projekt s obdivuhodnou históriou sme mohli vidieť naživo aj na minuloročných Bratislavských jazzových dňoch). Svoj status hudobníka prvej triedy neskôr potvrdil účasťou na turné s gitaristom Larrym Carltonom.
Keď sa jeho spolupráca s Carltonom skončila, presťahoval sa do L.A. Tu sa stal vyhľadávaným „session“ hudobníkom. Od tejto chvíle sa jeho kariéra začala naplno rozvíjať, dosahujúc tie najvyššie méty hudobného priemyslu. Viac ako 20 rokov bol primárnym basgitaristom Barbry Streisand a Quincyho Jonesa. Nahrával a vystupoval s umelcami doslova všetkých žánrov. Pre ilustráciu menujme napr.: Aerosmith, Elton John, Ricky Martin, Joe Cocker, BB King, The Corrs, Pointer Sisters, Eros Ramazzotti, či Kenny G (ortodoxnejší jazzmani snáď prepáčia). Od konca 70. rokov sa podieľal na nahrávaní zhruba 600 albumov, z toho vyše 70 bolo nominovaných na cenu Grammy. Viac ako 20 skladieb s jeho basovými linkami Grammy vyhralo a vyše 60 dosiahlo status zlatej alebo platinovej platne. K číslu ešte treba prirátať viac ako 150 soundtrackov k filmom.
(Pre tých, ktorých zaujíma Stubenhausova úctyhodná diskografia, zoznam nájdete tu.)
Hoci sa Stubenhaus podieľal aj na množstve jazzových projektov (spomeňme mená ako Al Jarreau, George Benson, Lee Ritenour, či dokonca Frank Sinatra), nie je to prvoradou príčinou jeho zaradenia do našej rubriky o jazzmanovi týždňa. Dôvodom je to, že Stubenhausove kvality a úspech sú s jazzom prepojené. Majstrovstvo v technike, hlboká znalosť harmónie, schopnosť aplikácie zručností v rôznych kontextoch, prakticky nekonečná flexibilita a schopnosť adaptácie. To všetko sú kvality jazzmana využívajúceho jazz ako nástroj, ktorý presahuje hranice žánru.
Z pochopiteľných dôvodov nie je možné vybrať reprezentatívnu ukážku Stubenhausovej hry, no ak zostaneme v jazze, strhujúcou nahrávkou je jeho duet so speváčkou Laurou Dickinson na tému „My Funny Valentine“. Odporúčam dopočúvať do konca, skladba má vskutku nepredvídateľný vývoj a nepochybne nepoteší iba fanúšikov basgitary.
