Ak aj nepoznáte jeho meno, možno si viete vybaviť úvod legendárnej nahrávky „So What“. Paul Chambers je Paul McCartney jazzového kontrabasu. Bol to hudobník, ktorý vyčnieval z radu a ktorý pomohol dláždiť cestu štvorstrunovému obrovi v žánri. Obohatil, zvýraznil a posilnil hudobnú rolu kontrabasu a zaradil sa tak medzi najvýznamnejších jazzových umelcov vôbec. Nový hudobný štandard, ktorý svojou hrou zaviedol, dodnes inšpiruje a posúva mladšiu generáciu jazzmanov. Hoci zomrel iba ako 33-ročný, zanechal za sebou úctyhodné dielo umocnené dovtedy nevídaným timingom a intonáciou, virtuóznou improvizáciou, ako aj revolučným využívaním sláčika pri sólovaní.
Narodil sa 22. apríla v roku 1935, v Pittsburghu v štáte Pennsylvania. Keďže mu zomrela mama, obdobie dospievania prežil so svojím otcom v meste Detroit. Predtým, ako zobral do ruky kontrabas, sa venoval hre na tubu a baritónové plechové nástroje. Na strednej škole sa sústredil na klasickú hudbu, hral v školskom symfonickom orchestri a rôznych iných ansámbloch. Neskôr objavil svet bebopu a vrhol sa do štúdia jazzu. Po sérií vystúpení v Detroite sa rozhodol presťahovať sa do New York City.
Po niekoľkých rokoch hrania v New Yorku (s umelcami ako J.J. Johnson, Benny Green, či Jackie McLean) sa dostal k Milesovi Davisovi a stal sa členom jeho „prvého veľkého kvintetu“. Hrajúc po boku mien ako Sonny Rollins, Red Garland a Philly Joe Jones, stal sa Chambers stabilným elementom Davisovej kapely. Nahral tak väčšinu jeho albumov z 50. a raných 60. rokov, vrátane Milestones či Kind of Blue. Je to práve Paul Chambers, ktorého intro v Davisovej „So What“ patrí medzi najikonickejšie kontrabasové linky vôbec. Chambersova práca na Kind of Blue je ostatne považovaná za špičku svojej kategórie.
Jeho vskutku neuveriteľná diskografia sa samozrejme nekončí iba Davisovými albumami. Predtým, ako 4. januára 1969 zomrel na tuberkulózu, stihol nahrať kontrabas do takých nahrávok ako Giant Steps, Blue Train, či Soultrane Johna Coltranea, či hosťovať u takých mien ako Gil Evans, Lee Morgan, Cannoball Adderley, alebo Wes Montgomery. Jednoducho povedané, ak sa započúvate do ľubovolnej významnej jazzovej platne z polovice 20. storočia, je značná šanca, že o hlboké tóny sa na nej stará práve Paul Chambers. Nezanedbateľných je aj jeho sedem sólových počinov, ktoré naplno ukazujú jeho unikátne schopnosti, ako aj dovtedy nevídane prepracovanú hru so sláčikom.
Skladateľ a kontrabasista Charlie Haden o ňom raz povedal: „Prvý, kto podľa mňa naozaj vyčnieval z radu bol Paul Chambers. Mal som vtedy okolo 19 rokov. Počul som ho na všetkých tých nahrávkach vydavateľstiev Prestige a Riverside. Nedocenený hráč! Spôsob, akým dokázal využívať chromatiku vo svojich linkách je k neuvereniu. Vybehol do najvyšších polôh a potom zasa dole a celé to úžasne poprepájal. Mal skvelý zvuk a skvelý rytmus.“
Unikátnu hru Paula Chambersa možno počuť v skladbe „The Theme“ z jeho sólového albumu Bass on Top. Ide o technicky náročnú kompozíciu v rýchlejšom tempe, v ktorej Chambers predvádza virtuóznu hru so sláčikom. Intonačná presnosť jeho chromatických behov i občasných dvojhmatov v kontexte takej náročnej skladby je vskutku úctyhodná.
