Najväčší úspech dosiahol v triu Bill Evansa. Spolu s bubeníkom Paul Motianom vytvorili jeden z najprogresívnejších jazzových zoskupení. Ich spoločné nahrávky sa stali klenotmi medzi jazzovými albumami a dodnes prinášajú hudobníkom dôležitý zdroj inšpirácie. Kontrabasista Scott LaFaro.
Narodil sa 3. apríla 1936 v Newarku v New Jersey do hudobníckej rodiny. Keď bol dieťaťom, jeho rodina sa presťahovala do rodiska jeho rodičov, mesta Geneva v štáte New York. Začal hrať na klavíri, keď bol na základnej škole, neskôr na strednej škole presedlal na basklarinet a tenor saxofón. Prvýkrát vzal do rúk kontrabas pomerne neskoro, v lete v roku 1954 keď mal 18 rokov. Po troch mesiacov štúdia na Ithaca College sa Scott LaFaro zameral výlučne na kontrabas. Počas štúdia začal často hrávať s kapelami v rôznych kluboch a podnikoch v Ithace. Zakrátko však zo školy odišiel keď získal angažmán v big bande amerického trombónistu Buddy Morrowana. Po krátkom turné v okolí Los Angeles sa rozhodol, že z big bandu odíde a skúsi šťastie na tamojšej hudobnej scéne. Veľmi rýchlo sa dokázal adaptovať a získal si renomé jedného z najlepších mladých kontrabasistov. Bol extrémne disciplinovaný a dokázal niekoľko hodín výlučne venovať cvičeniu na kontrabase. Súkromné hodiny mu dával kontrabasista Red Mitchell, ktorý ho usmerňoval pri tvorbe tónu a podporoval jeho nasledujúci hudobný vývoj. Dlhé obdobie strávil v kapele klaviristu a perkusionistu Victor Feldmana. Mal za sebou úspešné spolupráce s Chet Bakerom, Stan Kentonom, Cal Tjaderom a Benny Goodmanom. Vrátil sa však na východné pobrežie a pripojil sa k triu klaviristu Bill Evansa, ktorý v tom čase opustil sextet Miles Davisa. Bolo to práve obdobie s Evansom a bubeníkom Paul Motianom kedy si Scott LaFaro vytvoril svoj osobitný melodický štýl, ktorý sa stal jeho charakteristickým znakom.
Koncom roku 1960 dosiahol LaFaro doposial nevýdanej hráčskej úrovne na kontrabase, bol veľmi žiadaným spoluhráčom. Nahradil kontrabasistu Charlie Hadena v kapele Ornette Colemana, počas voľna a medzi koncertmi s Bill Evansom hrával aj so Stan Getzom. V tomto období ho oslovil na spoluprácu aj Miles Davis. V júni 1961 malo trio Bill Evansa dvojtýždňové hranie vo Village Vanguard v New Yorku. Dostávali sa to svojho vrcholného obdobia. Posledný deň ich dvojtýždňového hrania, 25. júna svoj koncert nahrávali a chceli to vydať na dvoch albumoch. Albumy Sunday at the Village Vanguard a Waltz for Debby sú považované za najlepšie live nahrávky všetkých čias. Tatiež su dokladom o majstrovstve Scott LaFara v hre na kontrabase. Len pár dní po nahrávaní, 6. júla 1961 na ceste medzi mestami Geneva a Canadaiqua v štáte New York zahynul Scott LaFaro pri automobilovej nehode. Bolo to len štyri dni po jeho hraní na Newport Jazz Festivale so Stan Getzom. Počas svojho krátkeho ale mimoriadne zaujímavého hudobníckeho života stihol nahrať niekoľko zaujímavých albumov s rôznymi hudobníkmi. Medzi najvýznamnejšie patria tie s Bill Evansom Portrait in Jazz (1960), The 1960 Birdland Sessions, Explorations (1961), s Ornette Colemanom Free Jazz: A Collective Improvisation (1961), s Victor Feldmanom albumy The Arrival of Victor Feldman (1958), Latinsville! (1960) alebo album Cal Tjader-Stan Getz Sextet (1958).
Zdroj: www.allaboutjazz.com
Autor: Patrik Gömöri
Foto: www.notreble.com
