Leto prináša mnoho hudobných podujatí a jedna vec je pre mňa istá: Liptov volá! Posledný júlový víkend vstúpil do svojho 21. ročníka Jazzy Fest (predtým Mikulášsky jazzový festival), ktorý som si opäť nenechala ujsť. V Liptovskom Mikuláši som mala ubytovanie na adrese Prídavky 2, čo mi dodalo ešte viac entuziazmu, pretože ak je vystúpenie také skvelé, že si publikum vytlieska dva prídavky, čo viac si priať? Len predpoveď počasia nevyzerala veľmi priaznivo, ale to už bolo v rukách vyššej moci…
Jazzy Fest 2025 začal v piatok 25. júla popoludnxí open-air koncertom na Námestí osloboditeľov pri fontáne Metamorfózy. V duu vystúpili speváčka so „širokospektrálnym“ hlasom Simona Hulejová a zručný gitarista Ľuboš Brtáň, ktorí obaja žijú v Liptovskom Mikuláši. Zneli obľúbené jazzové štandardy Fly Me To The Moon, Blue Skies či Lullaby Of Birdland. Komornému koncertu s letnou ľahkosťou nechýbali drajv ani šarm. Zaujal poslucháčov na lavičkách i na terasách kaviarní a rolu upútavky na Jazzy Fest splnil do bodky (našťastie mu prialo aj počasie).
Program pokračoval večer v zaplnenej sále Domu kultúry Liptovský Mikuláš a návštevníkov ním sprevádzal Martin Budaj – jeden z jeho organizátorov. Zdôraznil, že bude šťastný, ak na festivale zažijeme „aha momenty“. S vďakou vymenoval všetkých podporovateľov a partnerov podujatia (Fond na podporu umenia, mesto Liptovský Mikuláš, Dom kultúry Liptovský Mikuláš, firma Deltech). Vyzdvihol aj veľmi dobrú spoluprácu s mestom – festival napokon otvoril primátor Ján Blcháč. Vyjadril radosť, že Liptovský Mikuláš je známy ako mesto festivalov, k čomu prispieva aj Jazzy Fest. Poďakoval neúnavným dlhoročným organizátorom Jánovi Novotnému a jeho tímu, za to, že prípravou festivalu prispievajú k pohode v meste.
Všimla som si, že medzi partnermi festivalu sú tento rok aj Silné reči a povedala som si, že Silné reči podporujú silnú hudbu. Potvrdilo sa mi to hneď pri prvých účikujúcich – dvojgeneračnom českom duu Emil Viklický (klavír) a Pavel Hrubý (basklarinet). Hrajú hlavne vlastné skladby, predovšetkým z tvorby Emila Viklického. Koncert s príchuťou moravskej ľudovej hudby nabádal k stíšeniu a ponoru do tajných zákonitostí tónov. Bola to tak trochu pôsobivá hodina matematiky, ktorú Emil Viklický pôvodne vyštudoval. Pridanú hodnotu dodávala spoločná improvizácia dvoch na rovnakú vlnu naladených hudobníkov a viaceré vtipné momenty. Zazneli niektoré skladby z albumu „Between Us“ (2020), ale aj novšie či prevzaté skladby (Away Steva Swallowa a Chan´s Song Herbieho Hancocka). Zaujímavosťou boli dve vety z Concerta Ala Moana (Dawn Devayne a Kyczera) Emila Viklického. Poslucháči odmenili hudobníkov veľkým potleskom a krikom bravo. Hudba a matematika sú fascinujúce svety.
Po prestávke prišla na pódium kozmopolitná hudobná zostava – Szymon Mika Quintet: Szymon Mika – gitara (PL), Song Yi Jeon – vokály (KR), Oskar Török – trúbka (SK), Filip Botor – kontrabas (PL) a Péter Somos – bicie (HU). Nedávno nahrali album „Agma“ (2025) a na Jazzy Feste prezentovali hlavne skladby z neho. Bola to pôsobivo zasnívaná atmosférická (slnečná i búrlivá) hudba. Veľmi ma zaujal dvojhlas spevu bez slov a zvuku trúbky už v úvodnej Sacred. Okrem lyriky, ktorá presahuje realitu (ako v titulnej skladbe Agma), sme sa na koncerte dočkali aj silných rytmov a vesmírnych zvukov trúbky a gitary. Agma často pôsobila ako vriaca hudobná magma, dokonca s freejazzovými inšpiráciami. Speváčka ladne striedala spev, recitatív i scat. Krásne gitarové sólo zaznelo napríklad v Reinvented a trubkár ozdobil expresívnym sólom okrem iných Cosmic Sand. Záverečná skladba sa volala Easy, no nebol to žiadny easy listening. Koncert vyústil do standing ovation a do sviežeho prídavku.
Poslednými účinkujúcimi piatkového večera bolo jadro maďarského Modern Art Orchestra (MAO), vlastne MAO Septet pod vedením trubkára a krídlovkára Kornéla Fekete-Kovácsa. Jeho spoluhráčmi boli: Kristóf Bacsó – sopránový a altový saxofón, Balázs Cserta – tenorový saxofón a tárogató, Attila Korb – trombón, Gábor Cseke – klavír, Marcell Gyányi – kontrabas a László Csízi – bicie. Do Mikuláša priniesli autorské skladby zo svojho projektu Hungarian Legacy, inšpirované dielami veľkých maďarských hudobných skladateľov, ako napríklad Bartók, Kodály či Ligeti. Hoci vždy rešpektujú pôvodné dielo, nejedná sa o žiadnu imitáciu, ale o výsledok poctivej kreatívnej činnosti. Ako hovorí líder MAO Kornél Fekete-Kovács, zotierajú hranice medzi žánrami a cítia sa ako doma v súčasnej klasickej hudbe i v súčasnom jazze. Hudba bola nádherná, pestrá a majestátna. Malý orchester – veľké majstrovstvo. Samozrejmosťou boli parádne sóla, všetci členovia MAO Septetu sa blysli v kolektívnej improvizácii a mnohí aj ako autori skladieb, ako Kornél Fekete-Kovács (False Call), Kristóf Bacsó (Show Me Your Face) či Attila Korb (Boppin´ Hard). Vypočuli sme si aj Kovácsovu skladbu, ktorá nevychádza z maďarskej tradície, ale je inšpirovaná jogovou sútrou, podľa ktorej má aj názov Tapas. MAO tento rok oslavujú 20. výročie svojho založenia a na Jazzy Feste si jeho siedmi členovia vyslúžili standing ovation až dvakrát. Hudobné dedičstvo je v dobrých rukách. Po programe sa v Jazzy bare svižne rozbehla jam session, trvajúca do neskorej noci, ktorú viedol gitarista Ľuboš Brtáň.
Ďalšie dni Jazzy Festu sa niesli v znamení upršaného počasia, no návštevníci festivalu si náladu pokaziť nedali. V sobotu 26. júla sa konal zaujímavý popoludňajší workshop. Jeho témou bol filmový zvuk. Vo svojom nedávno dokončenom štúdiu Soundline v Baťovej uličke, ktoré je kvalitou vybavenia zrejme na Slovensku unikátne, nás privítal zvukár Lukáš Kasprzyk. Okrem iného robil zvuk k filmu Mira Rema Richard Müller: Nespoznaný (2016), za ktorý získal Národnú filmovú cenu Slnko v sieti za najlepší zvuk, a k filmu toho istého režiséra Raději zešílet v divočině (2025), ocenenému najvyššou cenou Grand prix – Krištáľovým glóbusom na 59. Medzinárodnom filmovom festivale Karlovy Vary. Okrem rôznych technických záležitostí a praktických tipov týkajúcich sa hardvéru, softvéru a procesu tvorby filmového zvuku nám Lukáš Kasprzyk porozprával aj zaujímavosti o niektorých filmoch (napríklad, že na vytvorenie zvuku k filmu Raději zešílet v divočině mal tri týždne). Štúdio pôsobilo veľmi príjemným dojmom a vyzeralo ako malá kinosála. Pôvodne bol v tých priestoroch sklad liehovín a boli veľmi vhodné na štúdio aj preto, že tam nie sú okná. Rozhovory v štúdiu sa dotkli aj iných tém, ako napríklad, či je jazz snobský hudobný žáner. Účastníkov workshopu zvukárska téma zaujala a Lukášovi Kasprzykovi kládli mnohé zvedavé otázky. Všetci sme sa zhodli na tom, že tvorba filmového zvuku je veľmi zložitá a komplexná robota.
V rámci sobotného večerného programu sa predstavila trojica slovenských projektov. Na úvod to bol Valér Miko Continuum Project feat. Sisa Fehér v zostave: Valér Miko – klavír, Sisa Fehér – spev, Pavol Bereza – gitara, Denis Pagáč – basová gitara/kontrabas a Michal Fedor – bicie. Posolstvom tohto projektu je, zjednodušene povedané, nádej, že všetko sa napokon obráti na dobré. Hra klaviristu sa koncertom tiahla ako červená niť a veľký úspech zožali sóla Pavla Berezu. V skladbách sa striedali nálady a farby tak, že som si hudbu tohto zoskupenia pre seba nazvala „Chameleón“. Bola naozaj povzbudzujúca a inšpiratívna. Pod povrchom bublajúci nepokoj vyvieral často na povrch ako príval energie. Aj v úplne novej skladbe Solitude, ktorá nie je tak úplne baladou, sa objavila pasáž s poriadnymi groovmi. Vzácna hostka Sisa Fehér zaspievala tri vzdušné skladby zo svojej tvorby (Saoirse, Khi a Stranger In His Home). Na záver koncertu znel búrlivý potlesk a kapela zahrala pokojný a lyrický prídavok.
Nasledovala štedrá dávka neprvoplánovej hudobnej a slovnej poézie, bytostne sa dotýkajúcej ľudského života i jeho konca: projekt Hydra hudobnej a producentskej dvojice Robert Pospiš (spev) & Martin Sillay (gitara), ku ktorým sa pridali vzácni priatelia Miki Skuta (klavír) a Miloš Valent (husle/viola). Bola to absolútna premiéra tohto intímneho, a súčasne veľmi emotívneho projektu. Vystúpenie, trvajúce približne 70 minút, zaznelo ako jeden súvislý prúd hudby, spevu a recitácie. Priam sa hemžilo mnohoznačnými a pôsobivými básnickými obrazmi, a aj preto bolo náročné na pozornosť. Publikum však prejavilo veľkú vyspelosť, ponorilo sa do príbehu (ktorý má až 20 častí) a pozorne počúvalo. Hudba tohto projektu plne potvrdzovala, že v jednoduchosti je krása. Bola striedma, no zároveň majestátna a povznášajúca. Stvárnenie emócií bolo v podaní Roberta Pospiša až fyzické. V projekte Hydra som necítila žiadnu vatu, hluché miesta a jednotliví členovia bezvýhradne slúžili celku. Celý koncert bol pre mňa znepokojujúci a súčasne zvláštne upokojujúci a katarzný. Na záver sa strhol obrovský potlesk a krik a hudobníci boli za svoj umelecký výkon odmenení standing ovation.
Záver sobotného programu patril projektu Normal, ktorého autorom je Nikolaj Nikitin. Tiež išlo o koncertnú premiéru. Na albume „Normal“ (2023) sa podieľala celá plejáda hudobníkov, na Jazzy Feste skladby z albumu zahrali Nikolaj Nikitin – tenorový saxofón, sopránový saxofón, basklarinet, Simona Hulejová – spev, Branislav Dugovič – klarinet, Ľuboš Šrámek – klavír, Bélu Botoš – viola, Matej Štubniak – kontrabas a Jakub Turác – bicie a perkusie. Prvá skladba Introduction In D Minor, ako názov napovedá, neznela práve veselo. Cítila som z nej folklórne inšpirácie (vďaka viole), podčiarknuté aj zvučným spevom Simony Hulejovej. Frontman, na festivale oblečený v zaujímavom plášti, sa vo svojom projekte Normal zamýšľa nad tým, čo je normálne v živote, v hudbe alebo celkovo v umení. Ako povedal, zásadnou témou je pre neho aj to, koľko vecí nás rozdeľuje a vie rozhádať. Jeho krédo je jednoznačné – spájať ľudí. Dobrá hudba a dobrí priatelia mu pomáhajú, aby neupadal do depresie. Podčiarkol, že Valér Miko a Robert Pospiš & Martin Sillay sú pre neho zásadní ľudia. Jeho príhovoru nechýbal ani humor a svoju hudbu označil ako cestu od normálneho k bláznivému a opačne. Hudba mi pripadala sugestívna a pestrá. Ak slovo „normálny“ chápeme ako „nevybočujúci zo šedého priemeru“, určite normálna nebola. Skôr nenormálne dobrá a slobodná. Napríklad zo skladby Modranská polka (venovanej Branislavovi Dugovičovi) sa vykľula riadna divočina, s „výmenou názorov“ klarinetu a basklarinetu a neskôr s exhibíciou klavíra a bicích. Simona Hulejová ponúkla aj ľudovú pieseň len v sprievode violy. Skladba Deeper Shit Tragedy! (Ja nebudem dobrý!) mala k tragédii ďaleko – nasledovalo standing ovation a po oduševnenom prídavku ešte jedno. Napriek pokročilému času viacerí hudobníci opäť jammovali v Jazzy bare pod vedením Ľuboša Brtáňa, pridali sa aj bubeník Jakub Turác a Matej Štubniak, ktorý vymenil kontrabas za basovú gitaru.
Nedeľa 27. júla priniesla ďalší popoludňajší workshop: Inšpiruj sa session. V kaviarni Karma Coffee na Námestí osloboditeľov o svojom štúdiu hudby porozprávala saxofonistka a flautistka Lenka Molčányiová. Vyštudovala New England Conservatory of Music (NEC) v Bostone, tento rok promovala. Ako jazzová hudobníčka veľmi túžila dostať sa na školu v USA, pretože jazz vznikol práve tam. Predtým už študovala hudbu v Taliansku, v Nemecku i v Prahe. V prijímacej komisii na NEC sedel jej veľký vzor Jerry Bergonzi. Aby mala Lenka dosť peňazí na štúdium, využívala všetky možné štipendiá za aktivitu, ktoré jej škola ponúkala, a tiež napríklad dve kampane na Donio. Podrobne popísala ako vyzerá magisterský jazzový program, v ktorom sa oveľa väčší dôraz kladie na slobodu, spoluprácu a kreativitu. V Amerike sa tiež stretla s mnohými osobnosťami: napríklad s Donnym McCaslinom riešila popri hudbe aj producentskú prácu a marketing. V rámci komunitných programov študenti hrávali napríklad pre bezdomovcov, seniorov, LGBTI ľudí či pacientov v nemocniciach, čo v nich umocnilo pocit, že hudba je pre ľudí dôležitá. Lenka je spoluzakladateľkou OZ Za hranice s hudbou a naďalej sa plánuje venovať hraniu jazzu na zobcovej flaute a pedagogickej činnosti. Momentálne sa ešte chystá na rok do Ameriky. Účastníkov workshopu zaujala svojou kreativitou, aktivitou a otvorenosťou novým príležitostiam.
Večerný program v Dome kultúry odštartoval slovenský Tibor Feledi Kairos Quintet: Tibor Feledi – klávesy, Lenka Molčányiová – altový saxofón, Michal Cálik – trúbka, Michal Šelep – basová gitara a Juraj Dávid Raši – bicie. Hudobníci v jednoduchom tmavom oblečení sa akoby snažili upriamiť pozornosť poslucháčov predovšetkým na farebnosť svojej hudby. Zneli skladby zo štúdiového dvojalbumu „More = Less“, ktorý poukazuje na úskalia konzumného spôsobu života, a tiež na to, že všetko je navzájom prepojené. Už v prvej skladbe Elian, obohatenej o nahraný príbeh o malom stromčeku, rezonovali myšlienky, že chcieť stále viac a čo najrýchlejšie nie je dobrý nápad. Nasledovali Stromy (Trees), Horizont (Horizon), Tlak (Pressure) či Equilibrium (Rovnováha) a prinášali rozjímavé i explozívne nálady. Bubeník a basgitarista dodávali hudbe značnú energiu, sóla saxofónu a trúbky boli nadpozemské a nad všetkým sa rozprestierala klávesová dúha. V niektorých pasážach som v duchu pozorovala vznešené stromy, ktoré rastú celé desaťročia, možno aj storočia, pretože skladby Kairos Quintetu sa košatili ako ony.
Nastal čas na headlinera Jazzy Festu 2025: nemeckú kapelu Botticelli Baby. Do Liptovského Mikuláša zavítala v zostave: Marlon Bösherz – kontrabas, spev, Max Wehner – trombón, Tom Rieder (záskok za Alexandra Niermanna) – trúbka, Jörg Buttler – gitara, Lucius Nawothnig – klavír a Tom Hellenthal – bicie. Pri ich neskrotnom predstavení takmer nadskakovala strecha na Dome kultúry. Marlon Bösherz strhával na seba pozornosť svojím silným drsným hlasom, „tancami“ s kontrabasom a teatrálnou pódiovou show, ku ktorej s chuťou prispievali aj ostatní členovia kapely, hlavne dychári. Divoká a hlasná hudba s punkovou energiou a bezprostrednosťou nútila publikum podupkávať si nohami a pohybovať sa do rytmu pri skladbách ako Joy Passed By, We´re One či Blue Dots. Na začiatku Vagabond In A Dandy Suit sa poslucháči spontánne roztlieskali do rytmu. Po jej skončení sa prihovoril všetkým prítomným Marlon. Vyhlásil, že je mu ľúto, čím si publikum prechádza na ich koncerte. Nedostane totiž plytkú zábavu, umenie je často horké, ale horkosť je zdravá. Poslucháčom to evidentne neprekážalo a Botticelli Baby si užívali obrovský potlesk a krik. V skladbe Ballerspring zaspieval Marlon aj jazzový štandard Summertime s upraveným, temným textom. Počas Crash Test Dummy začali odvážnejší poslucháči tancovať vpredu pred pódiom a živelne tancujúci dav bol čoraz väčší. Skladbu Hold On Marlon ozvláštnil výstupom s fľašou minerálky a humorným rozprávaním. Skladbou Lucilla so skvelým Marlonovým spevom sa koncert skončil a hudobníci odišli z pódia. Potlesk prerástol do obrovského aplauzu a standing ovation, publikum sa dožadovalo prídavku. Ten napokon aj prišiel a bol to poriadny rachot, pri ktorom si opäť niektorí ľudia z publika zatancovali. Festivalový program uzavrelo ďalšie standing ovation.
Martin Budaj priznal, že je veľmi šťastný. V tohtoročnej dramaturgii si tím organizátorov vo viacerých prípadoch trúfol ísť aj do rizika, a všetko perfektne vyšlo. Pochválil vnímavé publikum s otvorenou mysľou, ktoré dokáže prijať široké spektrum hudby a vďaka ktorému má stále význam festival organizovať. Spolu s Jánom Novotným poďakovali aj spolupracovníkom, partnerom a podporovateľom festivalu, špeciálne zvukárom z firmy BG-AUDIO. Dozvuky festivalu sa prejavili na jam session pod taktovkou Ľuboša Brtáňa v Jazzy bare. Zahrať si prišiel okrem iných aj ďalší gitarista Pavol Bereza. Neskôr zostavu posilnili trubkár Tom Rieder a trombonista Max Wehner z kapely Botticelli Baby. Vynikajúco rozprúdili náladu. V bare bolo mnoho ľudí, ktorí sa zabávali: tlieskali, pochvalne pokrikovali a pískali, a tiež tancovali. Zdržiaval sa tam aj bubeník Tom Hellenthal – spočiatku hral na perkusiách (pohár a fľaša od koly), no napokon si sadol aj za bicie a nálada gradovala. Hudobníci roztlieskali obecenstvo do rytmu. Keď Hellenthal prenechal bicie inému hudobníkovi, zapojil sa do jam session hrou na kovových perkusiách a keď už čas pokročil, trúfol si aj na spev Georgia On My Mind. Ľuďom sa ani nechcelo odísť, no únava urobila svoje.
Aktuálny 21. ročník Jazzy Festu bol opäť pozoruhodne pestrý a podnetný. Teším sa už na ten budúci. Pekne to vyjadril basklarinetista Pavel Hrubý slovami, že hudbu, aká znie na Jazzy Feste, nebudeme počuť v bežnom rádiu, preto treba chodiť na živé vystúpenia. Z toho dôvodu je Jazzy Fest taký vzácny. A ja som jeho verná fanúšička.
Autor: Ružena Šípková
Foto: Pavol Staník
