Stalo sa už pre mňa dobrým zvykom, že každý rok v posledný júlový víkend zavítam do Liptovského Mikuláša na široko-ďaleko preslávený Jazzy Fest. Tento rok sa konal 24.–26. júla už jeho 22. ročník.
Z domu som v piatok vyrazila dosť skoro ráno, pretože v poslednom čase sa s meškajúcimi a pokazenými vlakmi akoby vrece roztrhlo. Ale zbytočne som sa obávala – moja cesta expresom na Liptov uplynula hladko, presne podľa cestovného poriadku. Liptovský Mikuláš ma privítal chladným počasím. Ubytovaná som bola opäť na adrese Prídavky 2 a verila som, že na festivalových koncertoch bude hudobných prídavkov oveľa viac.
Jazzy Fest 2026 odštartoval v piatok popoludní na Námestí osloboditeľov bezplatným koncertom osemnásťčlenného ružomberského RK Jazz Bandu (na tomto festivale s úspechom zahrali aj v roku 2023). Ešte pred koncertom som si vypočula rozprávanie svojej známej, ako do Liptovského Mikuláša cestovala autostopom. Kam sa hrabem ja s našimi železnicami? Úvodný koncert poznamenalo nepriaznivé počasie: bolo daždivo a na leto poriadne chladno. Mnohí poslucháči však prišli, aj keď na lavičkách museli sedieť pod dáždnikmi a s kapucňami na hlavách. Približne o 16.30 hod. sa všetkým prítomným prihovoril jeden z hlavných organizátorov Jazzy Festu Martin Budaj. Ako pripomenul, otvárací koncert bol pozvaním na večerný program festivalu v Dome kultúry. RK Jazz Band oslávil v roku 2026 už 20. výročie svojho založenia a ako zdôraznila speváčka Radka Hadová, bude pre nich peknou spomienkou, že práve v tomto roku vystúpili aj na Jazzy Feste. Radka sa spolu so spevákom Kristiánom Druskom zhostila aj konferovania koncertu, ktorý obsahoval známe swingové, jazzové a bluesové skladby (Soul Bossa Nova, Blue And Sentimental, Besame Mucho, Watermelon Man, I´ve Got You Under My Skin či Route 66). V nanič počasí bola povznášajúca hudba útechou. Radka sa usilovala rozohnať mraky dravým oduševneným prejavom a jej spevácky kolega jej zdatne pomáhal. Snažili sa aj hudobníci, zneli pekné sóla a zmoknuté obecenstvo celému RK Jazz Bandu spokojne tlieskalo a vyjadrovalo radosť pochvalnými pokrikmi. Atmosféru vystihoval názov pesničky z animovanej rozprávky Toy Story, ktorá zaznela v podaní Radky: You´ve Got A Friend In Me.
Ďalší program sa už odohrával v Dome kultúry Liptovský Mikuláš. Moderátor Martin Budaj prišiel len s jednou negatívnou informáciou: v Jazzy bare sa počas festivalu nepripravovala káva. To však nebola život ohrozujúca tragédia. Martin Budaj podčiarkol, že v súčasnej dobe je jedna z mála istôt Jazzy Fest na konci júla. Zo srdca poďakoval partnerom festivalu, hlavne firme Deltech, Komunitnej nadácii Liptov, Domu kultúry Liptovský Mikuláš a obzvlášť vyzdvihol pomoc mesta Liptovský Mikuláš. Festival následne otvoril viceprimátor Ing. Rudolf Urbanovič, ktorý charakterizoval jazz ako hudbu slobody, tvorivosti a improvizácie. Vyzvihol, že Jazzy Fest má už dávno punc svetovosti.
Ako prvá sa v ten večer predstavila kapela Limbo (SK/CZ/UA) v zostave: Pavel Hrubý – sopránový saxofón, basový klarinet, Oskar Török – trúbka, Taras Voloshchuk – kontrabas a Dušan Černák – bicie. Hudba, ovplyvnená moderným jazzom, world music aj súčasnou komponovanou hudbou a hojne využívajúca improvizáciu, znela slobodne, no zároveň virtuózne a disciplinovane. Hudobníci hrali prevažne skladby z najnovšieho albumu „Spirit Of Chaos“ (2024), ktorý bol v roku 2025 nominovaný na Cenu Anděl v kategórii Jazz. Vypočuli sme si The Last Tone, Swordfish, Sorrow Of The Ents, Natan a i. Autorom skladby Song For Lucy je Taras Voloshchuk. Pavel Hrubý o ňom s rešpektom hovorí, že nepíše skladby, ale hity. Preto Limbo zahralo aj jeho ďalšiu lyrickú a spevavo znejúcu skladbu Dumka, ktorú kapela s úspechom hrá už asi 20 rokov. Skladbám nechýbali poetické melódie, energia ani expresívne pasáže. Pavel Hrubý (hral na Jazzy Feste aj rok predtým spolu s Emilom Viklickým) konferoval výrečne, vtipne a v česko-slovenskom jazyku, na ktorom sa obecenstvo dobre bavilo. Posledná skladba Carousel fungovala na princípe riadenej improvizácie a Pavel Hrubý v nej predvádzal pódiovú show (inštrukcie spoluhráčom, dirigovanie a inú „pantomímu“). Celá kapela dokázala, že ani humor jej nie je cudzí a napokon si vyslúžila obrovský aplauz.
Po prestávke nasledovalo premiérové koncertné predvedenie koncepčne vystavanej Humanity Suite saxofonistu, skladateľa a producenta Nikolaja Nikitina – častého hosťa Jazzy Festu. Na albume vyšla Humanity Suite vo februári 2026 a na Jazzy Feste ju predviedli špičkoví slovenskí hudobníci, ktorí účinkujú aj na albume: Nikolaj Nikitin – tenorový saxofón, sopránový saxofón, basový klarinet, EWI, Miki Škuta – klavír, Vojtech „Bélu“ Botoš – viola, Pavol Bereza – gitara, Matej Štubniak – kontrabas a Jakub Turác – bicie. Táto hudba bola okrem súčasného jazzu a komornej hudby hojne živená aj improvizáciou. Výsledkom bola krehká krása a emócie bez obalu, často znejúce ako modlitba a odkaz do vesmíru, že tento svet ešte nie je úplne márny. Zvukové farby hudobných nástrojov tvorili nádhernú pestrú mozaiku. Existovali v súlade, ako by to malo byť aj s nami ľuďmi, hoci sme každý iný a svojský. Takto nám hudobníci odovzdávali posolstvo ľudskosti, solidarity a slobody, ako povedal Nikolaj Nikitin v rámci konferovania. V skladbe Nibelungen na albume spieva Jazmína Piktorová, ktorá v Liptovskom Mikuláši nebola prítomná, a tak zaznela len nahrávka jej vokálu. Posledná skladba bola taká rezká, že obecenstvo začalo spontánne tlieskať do rytmu. Nikolaj Nikitin v nej hral na elektronickom dychovom nástroji (EWI) a pokračoval počas klaňačky, počas odchodu do zákulisia i v zákulisí. Odmenou hudobníkom bolo standing ovation s potleskom do rytmu. Museli sa vrátiť a pridávať. Prídavkom bola improvizovaná skladba, znovu s využitím EWI.
O strhujúci záver večera sa postarala v rámci svojho letného turné mladá medzinárodná kapela Ari Tsugi (FR/UK/LT/HU/SK/JP). Môže sa pochváliť tým, že vystúpila už na viacerých hudobných festivaloch v Európe, vrátane presláveného Glastonbury, a teší sa z priazne napríklad renomovaného britského BBC Radio 6 Music. V roku 2025 jej vyšiel album s litovským názvom „Ryto Vėjas ir Mėnulis“ (Ranný vietor a mesiac) v slovenskom hudobnom vydavateľstve Slnko Records. Na Jazzy Feste ju tvorili: Mashu Harada – spev, akustická a elektrická gitara, Alpar Siko – tenorový a sopránový saxofón, Angus Macdonald – klávesy, Clement Gaud – gitara, basová gitara, trúbka, Dorka Foster – spev, flauta, Gabriele Dikciute – violončelo, Hannah Findlay – spev, Joe Weisberg – bicie. Ari Tsugi nás pohostili kokteilom jazzovej improvizácie, sviežeho psychedelického rocku a vzdušných brazílskych rytmov. Napadlo mi, že keď už bol studený nevľúdny deň, aspoň si užijeme slnečnú hudbu. Zvučný hlas speváčky Hannah Findlay bol čerešničkou na torte. Piesne ako Corrida, Sun In May či Menulis interpretovala nadšene a precítene. Mashu Harada, ktorý jediný z kapely ovláda slovenčinu, sa ujal sprievodného slova a bol veľmi zhovorčivý a srdečný. Vystupoval bosý a počas poslednej piesne si aj zatancoval na pódiu. Obecenstvo počas celého koncertu reagovalo veľmi pozitívne a napokon prišlo standing ovation. Kapela zahrala aj prídavok – pieseň Haru, po ktorej nasledovalo ďalšie standing ovation. Martin Budaj koncert Ari Tsugi výstižne charakterizoval ako „plavbu po vlnách“. Osviežila. A Mashu Harada po koncerte niektorým zvedavým fanúšikom prezradil, čo znamená slovné spojenie „Ari Tsugi“: v japonskom tesárstve je to označenie špeciálneho druhu spoja dvoch kusov dreva bez použitia klincov.
Noc pokračovala tradičným jam session v pekne zaplnenom Jazzy bare, hlavne v réžii hudobníkov z kapely Ari Tsugi. Hannah Findlay najprv spievala medzi obecenstvom a sprevádzali ju Angus Macdonald (klávesy) a Clement Gaud (malá cestovná trúbka). Neskôr sa k nim pridali Matej Štubniak (basová gitara) a Joe Weisberg (bicie). Bez speváčky zazneli inštrumentálky, v druhej z nich si za bicie sadol Dušan Černák. Ďalšiu si strihla zostava Clement Gaud, Matej Štubniak a Dušan Černák. Dočkali sme sa aj piesne v podaní Angusa Macdonalda, Mashua Haradu (elektrická gitara), Joea Weisberga a Hannah Findlay, ktorá spievala sediac na okraji pódia. Potom zostavu doplnili Alpar Siko (basová gitara!) a Clement Gaud. Obecenstvo hudobníkov a speváčku odmieňalo veľkým potleskom s krikom. V Jazzy bare sa okrem hrania a počúvania hudby odohrávali aj mnohé príjemné rozhovory. Ale všetko pekné sa raz skončí. Aj jam session pomaly odišlo do stratena. Bolo treba ísť spať a tešiť sa na ďalšie pekné festivalové hudobné zážitky.
Počas ostatných dní víkendu bolo slnečno a horúco. Sobotný večerný program sa uskutočnil v Dome kultúry Liptovský Mikuláš. Tvorili ho len dva koncerty, ale o to viac priestoru hudobné zostavy dostali. Prvými účinkujúcimi bola maďarská kapela New Fossils: Dániel Ferenc Szabó – bicie, Marcell Gyányi – basová gitara, István Tóth – gitara a Damján Ocsovay – klávesy. Pre toto hudobné zoskupenie z Budapešti to bolo prvé vystúpenie na Slovensku. Ako poznamenal Martin Budaj, názov kapely je dôkazom, že jej členom nechýba zmysel pre humor a nadhľad. Čerpajú z moderného jazzu, fusion i trip-hopu. Ich retro zvuk (odkaz na 70. roky) je monumentálny, v hudbe hrajú dôležitú rolu ambientné plochy, mocné groovy i elektronika. A ja dodávam, že keď už fosílie, tak živé, pretože ich hudba je optimistická, výživná a plná života. Konferoval Marcell Gyányi, ktorý bol na Jazzy Feste už rok predtým ako člen MAO Septetu pod vedením Kornéla Fekete-Kovácsa. Na koncerte New Fossils zazneli staršie skladby, skladby z najnovšieho albumu „Ecosphere“ (2025), úplne nové skladby (tie predovšetkým) a jeden cover (Maiden Voyage Herbieho Hancocka). Hneď v prvej skladbe ma zaujal bicí nástroj vzdialene pripomínajúci vibrafón (pred jam session ma Marcell Gyányi poučil, že sa jedná o gamelan), na ktorom hral popri svojom primárnom hudobnom nástroji bubeník (v niektorých ďalších skladbách gitarista). Dynamika, nálady i farby v hudbe boli pôsobivo premenlivé. Hudobníci si aj zaspievali, usmievali sa a bolo vidieť, že sú vo svojom živle. Odpoveďou na záverečnú klaňačku bolo standing ovation s búrlivým aplauzom. Prídavkom bola skladba Brian´s Tea s umierneným drajvom z albumu „Ecosphere“. Po nej znel opäť obrovský aplauz, pochvalné pískanie a krik.
Po prestávke prišiel koncert legendy: medzinárodného tria Waking Vision (SK/US), ktoré sa sformovalo na vychýrenej Berklee College of Music v Bostone. Jeho členmi sú John Shannon – gitara, Peter Slavov – kontrabas a Martin Valihora – bicie. Ako povedal Martin Budaj, je to jedna z kapiel, ktoré kedysi formovali jeho hudobný vkus. Tento rok uplynulo dvadsaťpäť rokov od vydania jej prvého albumu „The Ancient Bloom“ (2001) i od jej prvého koncertného turné po Slovensku. Pri tejto príležitosti sa kapela vydala na turné, ktorého jedna zastávka bola aj na Jazzy Feste 2026. Obecenstvo ju privítalo obrovským potleskom. Konferovania sa ujal John Shannon (autor skladieb), a tak malo obecenstvo večernú lekciu angličtiny. Skladby Of Earth And Water, Cardinal, Mountains Of The Heart či Moon Seagull obsahovali pokojné meditatívne nálady prinášajúce stíšenie, ale vedeli byť aj energicky pulzujúce, nepokojné a znepokojujúce. Samozrejmosťou bola improvizácia a sugestívne, nežné a zadumané melódie. Bolo možné tušiť inšpirácie z world music a filmovej hudby. Na setliste bola aj rezko groovujúca Bombura, ktorú Waking Vision vydali ako singel pri príležitosti jubilejného turné. Láska a úcta kapely k prírode sa zrkadlila aj v poslednej skladbe koncertu Prayer For The Ocean, počas ktorej som mala skutočne pocit, že vidím živú masu vody. Energické standing ovation bolo logickým vyústením koncertu, po ktorom nasledoval vygradovaný prídavok Into High Selva. Hudobníci sa poriadne rozbehli a vyslúžili si ďalšie standing ovation.
Keďže obecenstvo bolo evidentne ešte stále hladné po hudbe, po skončení programu očakával zaplnený Jazzy bar poriadne jam session. A dočkal sa. Ako prvá sa na pódiu sformovala zostava: Alexander „Šakal“ Kaliský – klávesy, Peter Slavov – kontrabas a Adam Líška Bukovinský – bicie, ku ktorej sa čoskoro pridal parádne sólujúci gitarista John Shannon. Všetci spolu zahrali niekoľko skladieb. Obecenstvo tlieskalo a niektorí poslucháči si dokonca zatancovali v rytme hudby. Nálada vygradovala, keď na pódiu ostali Peter Slavov, John Shannon a pridal sa k nim aj bubeník Martin Valihora. Na jam session nám teda zahralo zopár skladieb výborne zohrané trio Waking Vision a zožalo obrovský aplauz. Napriek únave po dlhom dni sme neľutovali, že sme zostali.
V nedeľu sa v rámci Jazzy Festu 2026 konal v sále Kina Nicolaus v budove Domu kultúry od 17.30 hod. workshop s názvom Rytmus, mikrotonalita a hudobný jazyk. Viedli ho gitarista a skladateľ Mahan Mirarab (IR) a perkusionista a skladateľ Bernhard Schimpelsberger (AT). Workshop sa tešil značnému záujmu účastníkov rôzneho veku a bolo medzi nimi mnoho takých, ktorí hrajú na hudobnom nástroji a spievajú. Mikrotonálna hudba existuje napríklad v perzskej a v indickej kultúre. V hudbe Mahana Miraraba, ktorý sa ako dvadsaťpäťročný presťahoval z Iránu do Rakúska, sa spájajú perzské hudobné tradície, súčasný jazz a improvizácia. Na workshope sme obdivovali jeho dvojkrkú akustickú gitaru. Jeden jej krk je bezpražcový a umožňuje pri hre ohýbať tóny a používať mikrotonálne prvky a maqamy, typické pre iránsku hudbu. Druhý pražcový krk slúži na hranie v americkom a európskom štýle. Bernhard Schimpelsberger študoval komplexný rytmický systém indickej klasickej hudby pod vedením majstrovských bubeníkov Suresha Talwalkara a Triloka Gurtu. Ako povedal, indická hudba nemá notový systém a učiteľ ju priamo odovzdáva svojim žiakom. India má špecifický prístup k hudbe, veľmi hlboký, priam vedecký. Zvuku bubna sú priradené rôzne slabiky (recitovanie rytmických vzorcov, tzv. konnakol). Bernhard už spolupracoval so známymi indickými umelcami ako Anoushka Shankar (sitar), Akram Khan (tanec) a Nitin Sawhney (skladateľ filmovej hudby). Na workshope zaznelo mnoho zvedavých otázok účastníkov a tiež hudobných ukážok v podaní Mahana a Bernharda. Dozvedeli sme sa veľa nového o hudbe i o samotných hudobníkoch. Mahan napríklad prezradil, že má rád aj európsku hudbu, napríklad komornú. Prízvukoval, že pri hudbe je dôležité poznať i historické súvislosti a dôležitú rolu hrá fantázia a snívanie. Bernhard doložil, že je dôležité mať spoluhráčov, ktorí v prípade potreby pomôžu. Hudba je totiž o pomoci a spoločné hranie je v najlepšom prípade krásna a sofistikovaná komunikácia v kolektíve. Celý život je vlastne nepretržitá improvizácia. Žiaľ, workshop trval len niečo vyše hodiny, pretože sa bolo treba presunúť do sály Domu kultúry na program.
Otvorila ho známa slovenská kapela AMC Trio (Peter Adamkovič – klavír, Martin Marinčák – kontrabas a Stanislav Cvanciger - bicie) so vzácnym hosťom, americkým jazzovým trubkárom, hráčom na elektronických dychových nástrojoch, skladateľom, pedagógom a dirigentom Johnom Daversom, držiteľom viacerých cien Grammy. AMC Trio (stále mám v pamäti jeho famózne vystúpenie na tomto festivale v roku 2013) už dlhé roky stavia na vlastnej tvorbe v oblasti mainstreamového jazzu, snaží sa však o multižánrový zvuk. Inšpiruje sa populárnou a klasickou hudbou i melódiami východoslovenského folklóru. Veľkou inšpiráciou je však preň napríklad aj príroda. Obecenstvo mohutne tlieskalo už pri príchode hudobníkov na pódium. AMC Trio, ako to má vo zvyku, prinieslo na festival výrazné poetické melódie, ktorým nechýbala jemnosť a vznešenosť. Lyrické sóla klavíra a kontrabasu a neúnavná citlivá hra bicích podčiarkovali skvelú atmosféru a zlatým klincom programu bol John Daversa, nielen jeho trúbka a EWI, ale aj spev. V dvoch svojich piesňach sa predstavil aj ako spevák: V Little Black Spider mal jeho spev poriadne grády a John poľahky roztlieskal obecenstvo do rytmu, Passin´ By bola pokojnejšia, no tiež oduševnená. Okrem toho zaznela aj jedna jeho inštrumentálna skladba. Dokázal, že vie svojím umením ľudí strhnúť a zabaviť, rovnako ako to vie aj AMC Trio. Zo skladieb tria sme si vypočuli napríklad Soul Of The Mountain, Dawn Chorus, One Way Road To My Heart či Heroes Of The Past. Sprievodné slovo mal na starosti Martin Marinčák, ktorý pripomenul, že AMC Trio svoje skladby rado venuje, či už určitému okruhu ľudí, alebo všetkým poslucháčom. Tým druhým prípadom bola aj posledná skladba koncertu Bros & Sisters s parádnym sólom na bicích. Pochvalný krik a potlesk sa ozýval ešte počas neho. Po mohutnom standing ovation nasledoval prídavok: emotívna Čakanka. Standing ovation sa po nej zopakovalo.
Jazzy Fest 2026 uzavrel najnovší projekt Mahana Miraraba Unspoken (2026). Tento veľmi osobný a emotívny album vydalo slávne európske jazzové vydavateľstvo ACT Music. V Liptovskom Mikuláši ho predstavili: Mahan Mirarab (IR) – gitara, bezpražcová gitara, Bernhard Schimpelsberger (AT) – perkusie a hostka Simona Westerdijk Hulejová (SK) – spev. Martin Budaj ich vystúpenie uviedol slovami, že jedným z koncertov, ktoré sa mu najviac vryli do pamäti, bol koncert vynikajúceho Golnar & Mahan Tria, ktoré účinkovalo na Jazzy Feste (vtedy ešte Mikulášskom jazzovom festivale) v roku 2022. A Mahan Mirarab tu aj o štyri roky neskôr potvrdil, že je jedným z najosobitejších predstaviteľov dnešnej európskej jazzovej a world music scény. Na začiatku bol na pódiu sám so svojou dvojkrkou gitarou. Najskôr zahral skladbu Pıçıldaşın, Ləpələr. Pôvodne sa jedná o pieseň z repertoáru (už zosnulej) azerbajdžanskej speváčky Shovkat Alakbarovej. Je to Mahanova obľúbená speváčka a pri interpretácii skladby sa snaží, aby sa zvuk jeho gitary čo najviac podobal jej hlasu. Druhou skladbou bola jeho autorská Unspoken. Obe hral na bezpražcovej gitare a hudba bola veľmi emotívna a povznášajúca. Potom na pódium prišiel bosý Bernhard, ktorý skladbám dodal ďalšie farby a drajv. Spoločne zahrali napríklad skladbu Banoo (melódiu zo severného Iránu) na počesť Mahanovej zosnulej starej mamy. Mahanova skladba Lars in Isfahan bola jednou z tých, v ktorých hral Mahan na gitare s pražcami. Na tomto, v podstate komornom koncerte, bolo veľmi zaujímavé sledovať vzájomné interakcie hudobníkov. Pestré zmeny dynamiky a rytmov, improvizácia a Bernhardovo recitovanie rytmických vzorcov vyvolávali prívaly potlesku vnímavého obecenstva. Špeciálna hostka Simona Hulejová, dobre známa z predošlých ročníkov festivalu, sa predstavila v dvoch posledných skladbách. Prvou bola Mahanova Weissensee. Simona spievala bez slov za sprievodu pražcovej gitary bez perkusií. Ona i Mahan si vyslúžili obrovský potlesk a pochvalný krik. Pôvodne ľudovú pieseň, trávnicu Holúbky, v ktorej sa speváčka do spevu poriadne opierala, sprevádzali pražcová gitara a perkusie. Všetci v sále boli svedkami stretnutia a harmónie rozličných kultúr. Hudobná chémia fungovala skvele. Koncert vyústil do obrovského aplauzu a búrlivého standing ovation. V prídavku znela striedavo pražcová a bezpražcová gitara. Dopĺňali ju perkusie a spev bez slov. Bola to oslava hravosti a spontánnosti, Simona si aj zatancovala a ku koncu spievala z plného hrdla. Nasledoval burácajúci aplauz a druhé standing ovation.
Martin Budaj bol tiež veľmi spokojný a pevne verí, že prídu lepšie časy pre kultúru (tento rok Jazzy Fest nedostal podporu z Fondu na podporu umenia). Ďalší organizátor Jazzy Festu Ján Novotný zdôraznil, že ich cieľom je hlavne spokojné, usmiate a šťastné obecenstvo. Okrem organizátorov a partnerov festivalu si poďakovanie zaslúžili aj zvukári (tím BG AUDIO Viktora Boronkaya) a iní technici a stage manageri. Obecenstvo venovalo všetkým záverečné standing ovation. Organizátori i mnohí poslucháči sa napokon stretli v Jazzy bare. Veľa sa tam už nehralo, skôr sa viedli inšpiratívne rozhovory. Bola to krásna bodka za festivalom. Martin Budaj charakterizoval hudbu kapely Limbo slovami „sloboda, vtip a radosť“. Tieto slová však vystihujú celý Jazzy Fest, na ktorom sa každý rok stretávajú milovníci slobodnej, vtipnej a radostnej hudby. A kde je energizujúca hudba, tam ani tá káva až tak veľmi nechýba. Všetci sa už nesmierne tešíme na budúci ročník.
Text: Ružena Šípková
Foto: Pavol Staník
