Minulotýždňová ponuka predostrela viacero festivalov a nebolo ľahké voliť z bohatého jedálneho lístka. Aj po výbere sa nedalo ochutnať všetko, ale dvojica degustačných menu, ktoré som v utorok 20. októbra a v piatok 23. októbra okúsil, stála za to. Na úvod faktograficky: 11. ročník Hevhetia Festu prebehol v priestoroch kultúrneho centra Malý Berlín v Trnave a 9. ročník mestského hudobného festivalu CITY SOUNDS Bratislava sa odohrával v koncertných štúdiách Slovenského rozhlasu.
Hoci sa dramaturgie oboch podujatí značne líšili, zhodli sa na jednom unikátnom projekte. Ale nepredbiehajme. Hevhetia Festival tradične prezentuje nové albumy z produkcie košického vydavateľstva. Len na pripomenutie: počas dvadsať jedenročnej existencie vyšlo v Hevhetii pod gesciou Jána Sudzinu viac ako tristo (!) jazzových, klasických, pesničkových, experimentálnych či improvizovaných albumov, z ktorých viaceré získali vynikajúcu reputáciu – predovšetkým za hranicami našej krajiny.
Hneď úvodný projekt českého bubeníka Otta Hejnica zniesol najvyššie kritériá a trojica by excelovala v hocakom z prvotriednych európskych či amerických klubov. Hejnic patrí k stáliciam Hevhetie a tento rok nás potešil hneď dvakrát: na jar vydal fantastický album „This Is How It Is“, na ktorom Ondrej Krajňák zamenil akustický klavír za Rhodes piano a začiatkom jesene už brázdil pódiá s novým jazz-groovovým projektom Otto Hejnic Organism s prvoligovým newyorským hráčom na Hammond organe Brianom Charettom a waleským tenorsaxofonistom Osianom Robertsom.
Na trnavskom programe bola ich debutová nahrávka „Beringia“, hoci v časovo okresanej podobe. Do nového projektu vložil Hejnic zámerne programový príbeh a počas koncertu popisoval atmosféru jednotlivých skladieb. Fungovalo to, hoci jeho spevné témy barličky nepotrebujú. „Baví ma písanie nosných tém, ktoré si ľudia dokážu zaspievať,“ povedal mi líder po koncerte. „Mnohí skladajú hudbu, nad ktorou príliš nepremýšľajú. Mňa práve zaujíma, pokiaľ sa nad ňou môžem zamyslieť, prepracovať ju. Každý tvorí vlastným spôsobom, ale zverejňovať by si mal len to, o čom si naplno presvedčený. Doma mám kvantum materiálu, z ktorého starostlivo vyberám a ešte aj upravujem. To je proste môj spôsob.“ Organizmus na Hejnicov spôsob bol neuveriteľne pulzujúci a plastický, jeho práca s výrazom i dynamikou je obdivuhodná a celý koncept tejto trojice patril ku koncertným vrcholom roka.
Košický saxofonista Ján Kopčák si vybrúsil techniku na Umeleckej akadémii v rakúskom Grazi, kde sa spoznal aj s čiernohorským gitaristom Pippom Corvinom (ten sa ešte na ich debutovom projekte The Cigarette After v roku 2014 objavil pod civilným menom Filip Gavranović). Prezentácia albumu „The Long Bright Dark“ priniesla trochu dynamickejšiu, hoci podobnú ambientnú estetiku, ako štúdiová nahrávka. Nielen premiešavaním rôznych vplyvov sa Kopčák miestami štylizuje do estetiky Jana Garbareka a počúvanie meditatívneho tandemu bolo príjemným relaxom.
Vystúpenie hlasovej experimentátorky Mirky Novak ma príliš nenadchlo. Speváčku síce prišiel podporiť americký bubeník Edward Miles, no koncept vrstvenia vokálnych línií a vytvárania spletitých bezslovných hlasových slučiek zaujme snáď ako čerešnička vo forme prídavku. Mirka Novak na tom vystavala prezentovaný album „Malbum“ i trnavský koncert, hoci štúdiová podoba je vďaka pozvaným hosťom stráviteľnejšia.
Ani vystúpenie basgitaristu Pavla Jakuba Rybu s francúzskym trubkárom Erikom Truffazom nepatrilo k svetlým momentom večera. Snáď dôsledkom pandemickým prázdnin nebol Ryba vo svojej koži ani vo forme a rytmicky aj intonačne potrápil poslucháčov i oboch spoluhráčov (k dvojici a k automatickému bubeníkovi sa pridal Ján Kopčák). Záverečnú baladu Smaller wounds, ktorú Ryba s Truffazom nedávno nahrali pre album „GROW – Musik einer Ausstellung“ (Hevhetia 2022 – soundtrack k aktuálnej výstave vo viedenskom Belvederi), som už nemal silu vypočuť si, hoci viacerí tvrdili, že počas nej si konečne muzikanti „padli do noty“.
Koniec dobrý, všetko dobré: David Kollar síce pred posledným koncertom večera slovne uviedol do života vynikajúci album „A Sense of Destiny“, ktorý nahral s nórskym trubkárom Arvem Henriksenom, no na pódium Malého Berlína priniesol úplne inú zostavu. Na tomto mieste by som premostil k bratislavskému City Sounds Festivalu, keďže zostava Kollar / Cox / Raineri sa predstavila aj o tri dni neskôr vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Bolo pre mňa zaujímavé sledovať a porovnať oba koncerty, keďže išlo o čiastočne voľný koncept, ktorého plynutie a smerovanie určujú momentálne (i mentálne) nastavenia jednotlivých aktérov.
K americkému gitaristovi a zvukovému dizajnérovi Rickovi Coxovi prizval Kollar na trnavský večer dvojicou trubkárov: Taliana Paola Raineriho a Francúza Erika Truffaza. Priznávam, že som vôbec netušil, akým smerom sa bude hudba tohto kvarteta uberať. A zrejme to celkom netušili ani samotní aktéri, pretože na úvodné vrstvy zvukových vzoriek predkladaných Rickom Coxom reagovali spočiatku zdržanlivo. Istú opatrnosť prelomil Paolo Raineri a zakaždým som si vychutnal jeho miestami plaché, inokedy razantnejšie vstupy s farebnými chuchvalcami či neurčitými šumami. Kollar i Cox sa odvolávali na maliarsku techniku pentimento, vrstvenie a nanášanie nových malieb na staré podklady a táto charakteristika zrejme najviac vystihuje výsledok.
Komornejší priestor Malého Berlína pristal tejto zostave podľa mojej mienky oveľa väčšmi, ako mamutie priestranstvo Veľkého koncertného štúdia Slovenského rozhlasu, navyše zaplneného dosť riedko. V Bratislave už trochu opadli hľadačstvo i zvedavosť – predsa len to bol tretí koncert (medzitým ešte hrala štvorica spolu s Truffazom v Martine). Rozhlasový večer disponoval vynikajúcim zvukom a bolo počuť, že o kapelu dbá špičkový francúzsky zvukár Arnaud Mercier, jeden z dlhoročných spolupracovníkov Jona Hassella i Ricka Coxa. Práve Coxovi sa v Bratislave darilo vyskladávať nesmierne svieže a súčasne znejúce vzorky, na ktoré mohla dvojica spontánne reagovať. Samozrejme, nebol to koncert (ani koncept) pre každého, ale ak by som to mal vyjadriť poeticky: „Vnímavé uši to hrialo na duši…“.
Možno na margo organizácie City Sounds Festivalu: šesť koncertov v priebehu šiestich hodín je skutočne veľa a na hranici znesiteľnosti. V opačnom prípade treba naozaj vyberať a nechať zážitok doznieť. Volil som túto možnosť: trojicu vystúpení som si vychutnal celú a z ďalšej trojice len degustoval. Príjemne sa utriasali myšlienky pri prechádzkach výstavou „Najlepší slovenský obraz 2000-2022 vo výbere slovenských výtvarných teoretikov, galeristov a zberateľov“ vo foyeri Slovenského rozhlasu. Kurátor Ivan Jančár ju zostavil skutočne vynikajúco a už samotná promenáda medzi obrazmi Milana Bočkaya, Mateja Kréna, Doroty Sadovskej či objektami Pala Macha a Jozefa Jankoviča stála za návštevu podujatia.
Istú spätosť s Davidom Kollarom malo aj zoskupenie Trilobeat, ktoré sa predstavilo následne po jeho koncerte. Kollar sa totiž ako špeciálny hosť objavil na ich albume „Zánikový horizont“ (Hevhetia 2022), ktorý kapela v Bratislave uviedla. Rytmická spletitosť kompozícii klaviristu Jakuba Mikulu udržiava poslucháčovu pozornosť a zmes progresívnejších rockových i jazzových vplyvov robia z Trilobeatu zaujímavú pódiovú atrakciu. Hoci priznávam, že na albume „Extinction Horizon“ znejú omnoho plastickejšie a dravejšie, čo však môže byť aj prítomnosťou viacerých prominentných hostí. V každom prípade – album práve vyšiel aj na LP, ktorú členovia kapely s hrdosťou predstavovali nadšenému publiku. Mám radosť zo sľubnej domácej kapely.
Vynikajúci bol aj vstup trinásťčlenného Lukáš Oravec Orchestra. Ich minuloročný album „Light of Blue“ získal ocenenie Radio_Head Award za jazzovú nahrávku roka a očakávanie „veľkého zvuku“ i nápaditých aranžmánov bolo namieste. Oravcovi sa darí angažovať špičkových hudobníkov, prevažne zo susedných krajín a inak tomu nebolo ani na bratislavskom koncerte. Séria lídrových kompozícií v aranžmánoch viacerých spoluhráčov zaznela pod vedením dirigenta Pavla Klimashevského. Ťažko hodnotiť výkon dokonale namazaného stroja, snáď len líder mohol občas prenechať sólový priestor aj iným spoluhráčom (popri trubkárovi excelovala najmä dvojica tenorsaxofonistov Andy Middleton a Luboš Soukup, pozoruhodným bolo aj pohotové adaptovanie Alana Bartuša, ktorý na poslednú chvíľu zaskočil za klaviristu Ľudovíta Kotlára).
Až po jedenástej hodine sa dostala na pódium mladá poľská basgitaristka Kingy Głyk, ktorá svojou energickou show s dvojicou hráčov na klávesových nástrojoch a s bubeníkom rozhýbala ospalé publikum. No priznávam, že v tom čase som už mal zvukov mesta plnú hlavu a volil radšej ústup. V každom prípade palec hore vynikajúcemu festivalu, na ktorom servírujú skutočne pestro vyváženú hudobnú potravu.
Autor: Peter Motyčka
