Ako študent sa vzdelával na prestížnych hudobných školách v Európe. Svoje skúsenosti a vedemosti sa rozhodol odovzdávať študentom doma na Slovensku. Na konzervatóriu v Košiciach začal budovať jazzový odbor zameraný na praktické jazzové hranie podporené teoretickým základom. Prinášame Vám rozhovor so saxofonistom a pedagógom Jánom Kopčákom, s ktorým sme sa okrem jeho umeleckých a pracovných ambícii rozprávali aj o študentoch a ich záujme o jazzovú hudbu.
Máš za sebou štúdia na prestížných školách, študoval si na jazzových školách v Graci a v Helsinkách. Ako si prežíval obdobia štúdií?
Pre mna bolo ísť študovať do zahraničia dôležitý krok. V rámci vzdelávania na Slovensku také možnosti nemáme a neviem či niekedy v budúcnosti aj mať budeme. Graz je prvá univerzita, ktorá učila Jazz v Európe vôbec. Mal som štastie že som sa tam dostal, spočiatku som tam musel riešiť problémy existenčného charakteru. Prichádzal som tam do styku s výbornými profesormi, ktorí boli dokonca po každom semestri hodnotení žiakmi. Obdobne to bolo aj v Helsinkách. Fínsko má najlepšie školstvo na svete, mali tam zaujímave princípy, ktoré sú v strednej Európe neznáme. Napríklad, po zvládnutí bakalárskeho štúdia musíš byť 2 roky v praxi, a až potom môžeš pokračovať v magisterskom štúdiu. Človek sa potrebuje sám nájsť, aby vedel čo chce robiť a čo nie. Potom aj inak študuje.
Nadviažem na predošlú otázku, čo ta priviedlo späť na východ Slovenska? Hudobník so sľubne rozbehnutou kariérou a kontaktmi v zahraničí sa ocitne v nie príliš priaznivých podmienkach v Košiciach?
Človek cestuje, spoznáva krajiny, kultúry. V každej krajine je niečo krásne, niečo menej pekné, niečo čo človeka inšpiruje a rovnako aj odpudzuje. Otázkou však je, kde v skutočnosti človek chce žiť. A rovnako je dôležité, aby človek objavil sám seba, kto je a čo vlastne chce. Či chcem ísť do New Yorku, a pôsobiť tam na hudobnej scéne alebo či chcem byť užitočný tu, aspoň z toho môjho subjektívneho uhlu pohľadu. Ja som mal pocit, že som nikdy netúžil po kariére, dodnes mám skôr pocit, že je pre mňa zaujímavejšie žiť tak, aby som bol prínosom pre spoločnosť. Možno to je vekom, možno výchovou. Vidím však aj rizika, ktoré prináša to že som na Slovensku. Otázka konkurencie, uplatnenia, existencie, penazí, je to v tomto smere iná oproti tomu čo je vonku. Tiež sa obávam, že zaspím a budem mať zrazu pocit že už som „dosť dobrý“ a nemusím na sebe pracovať. Je to taký "challenge" samo osebe. Byť v zahraničí len ďalším v poradovníku zo saxofonistov zo zoznamu firmy alebo nahrávacieho štúdia alebo proste hrať straidahead jazz, ktorý je už out dobrých 60 rokov, snažiť sa žiť nejakú tradíciu. Vzhľadom na to, že pochádzam zo Zborova pri Bardejove, tak akú jazzovú tradíciu? Nejdem sa tváriť, že som nejaký jazzman, pretože ja som v tej dobe nevyrástol, ale myslím si, že je dôležité mať široký rozhľad v hudbe, počnúc klasickou, jazzovou, ale aj popovou a rockovou. Tak som pristupoval aj k štúdiu. Preto si myslím, že pestovať nejakú tradíciu, ktorá nie je zakorenená v tom originále mne osobne nedáva zmysel. Možno to ostatným zmysel dáva, robia to a je to pre nich super. Ja som v tom čase už komunikoval s Univerzitou v Káthmandu v Nepále, kde som mal ísť po škole učiť, mal som už dohodnuté. Naneštastie, v tom čase bolo v Nepále zemetrasenie, ktoré zničilo veľkú časť mesta a znemožnilo investíciu do externého učiteľa. Uznal som, že keď už môžem robiť charitu v Nepále, tak ju môžem robiť aj na Slovensku. Nieje tu školstvo, ktoré by toto učilo, a pritom som osobne poznal dosť saxofonistov, ktorí by sa chceli v tomto vzdelať. Tak som si povedal, že tomu dám šancu. Mal som to štastie, že vedenie konzervatória v Košiciach mi vyšlo v ústrety a v mnohých veciach mi aj pomohli . Je to taká súhra okolnosti, že som mal pocit, že tu je voľné miesto, kde by som mohol priniesť nejaký osoh.
Ako sideman si účinkoval na vyše 10tich CD, pred dvoma rokmi ti vyšiel debut (The Cigarete after ), priblížil by si bližiše tento tvoj počin?
Bol som dlhé roky sideman, vyhovuje mi to, mám to rád. Hoci bolo pre mna výzvou ísť trošku cez svoje možnosti, zorganizovať turné ešte v tej dobe s kvartetom „Quadrilogue“ čo som mal s mojími priateľmi z vysokej školy. Potom som išiel do Fínska a všetky tieto veci prerušil. Po návrate z Fínska som už mal jasnejšiu predstavu, že čo chcem robiť v rámci vlastnej hudby. Šiel som skôr po niečom experimentálnom. Mal som štastie, že som nasiel dvoch ľudí, s ktorými som vedel že chcem niečo robiť. Gitaristu z Montenegra Filipa Gavranoviča a bubeníka z Brazílie Luisa Oliveira. Dohodol som si s nimi skúšku a zapli sme nahrávací prístroj. Následne sme niekoľko hodín jamovali. Bez nejakej debaty sme všetci cítili, že nám to spolu šlape a sme v jednej vlnovej dĺžke. Nahrali sme niekoľko takýchto session, potom som ich počúval a pomyslel som si z tohto by mohla byť skladba. Vykradol som sám seba (smiech). V tom čase som už robil svoj MA titul (Master of arts – Magister umenia) a mal som k dispozícii špičkové školské nahrávacie štúdio. Pri tomto projekte som si po prvý krát uvedomil, že toto by už stálo za zachytenie a vydanie. Hudobne sa to pohybuje na poli štýlov ako minimalizmus, experimentálna hudba, improvizačná, expresívna. Je v tom cítiť stopy napr. Jana Garbareka, Jimma Blacka a Donnyho McCasslina.
Gitarista má na gitare Midi snímač, nastavený spôsobom, že dve najhrubšie struny (E a A) mal kovové čo používal ako basu a spodné nylonové čo používal na gitaru. Používal efekty a rôzne to zvukovo varioval, čím hudobné spektrum dokonale vyplnil a bubeník používal viac veľký bubon. Kebyže ma zajtra ráno zrazí autobus (smiech) tak aspon to CD po mne ostane, je to aj hudobná a osobnostná vizitka. Uvažoval som nad tým cez koho to vydať a napadlo ma košické vydavateľstvo Hevhetia, prezrel som si produkciu, pačilo sa mi to. Napísal som taký trochu „odvážny“ mail pánu Sudzinovi a do dvoch hodín som dostal od neho kladnú odpoveď. Dohodli sme podmienky, postaral sa o vydanie albumu, o cover, vyšiel mi neskutočne v ústrety.
V súčasnosti máš niekoľko projektov, okrem Cigarete after hráš v Pink Floyd Revival ( čo je trošku odklon od jazzu ), a v dvoch dalších menších projektoch, ako vnímaš takýto hudobný challenge?
Ja to všetko delím, tak ako väčšina profesionálnych muzikantov. Na projekty, čo sú komerčne založené, kvôli šou a financiám, a na projekty, kde sa zaoberám čisto umeleckými cieľmi. Napríklad, hranie s košickou kapelou Erwin Kite. Pink floyd revival je pre mňa osobne taký experiment, hranie tej hudby je pre mňa o hľadaní slobody na veľmi malom priestore. Medze pre realizaciu saxofonistu sú v tejto kapele strašne úzke. Taktiež hrám v East Beat čo je zase blues-rocková kapela. S triom The Cigarette after sme mali v lete menšie turné v spolupráci s Hevhetiou, ale je to dosť náročné udržať taký projekt, keď s tými ľudmi niesom. Osobne hľadám teraz niečo umelecké , čo by ma velmi bavilo, robiť vlastne veci. Viem čo chcem, a viem čo nechcem. Som v situácii, keď si poviem že do toho a toho projektu nepôjdem, radšej budem, povedzme večer doma a variť si cestoviny (Smiech).
Ako vnímaš jazzovú scénu na Slovensku?
Na to, aká je slovenská jazzová scéna mladá a malá, je veľmi silná. Je veľmi zaujímavé, čo sa tu deje. Najviac ma oslovuje AMC Trio tým čo robia a ako to robia, majú môj rešpekt. Páčia sa mi aj takí ti povedzme menej známi ľudia, napríklad klavirista Arpád Farkaš a gitarista Samuel Marinčák. S oboma často spolupracujem. Páči sa mi čo robí Boris Čellar s Luciou Lužinskou, oni končili školu v Grazi vtedy, ked som tam ja prišiel. To čo robia, robia veľmi dobre a ja im v tom veľmi fandím. Myslím si, že mladá generácia je veľmi šikovná a má budúcnosť.
V Bratislave bol pred vyše dvoma rokmi spustený projekt – Večerných jazzových ateliérov, ktorý si dal za cieľ aspoň čiastočne nahradiť výuku jazzu na školách na Slovensku. Hudobníci už nemuseli chodiť na súkromné hodiny, ale v dvojtýždnovej periodicite sa skupinke okolo 25 až 30 hudobníkov venoval stále iný jazzový hudobník. Vznikla komunika, ktorá sa stretávala, zmazávala väčšie či menšie technické a interpretačné rozdiely a tvorila hudbu. Od Septembra si nastúpil na štátne konzervatórium v Košiciach ako pedagóg hlavného predmetu – Saxofón, a pedagóg jazzovej interpretácie a aranžovania. Aké boli začiatky a vôbec, ako vnímajú jazz študenti klasického konzervatória?
Na Slovensku nemáme doposiaľ žiadne učebné osnovy na jazzovú hudbu. Ja mám na konzervatóriu voliteľný predmet – pop a jazz, v rámci ktorého vyučujem. Okrem toho účim aj saxofón a jazzovú kompozíciu a aranžovanie, sluchovú analýzu a rytmus. Vediem dva ansámble, jeden je improvizačný a druhý je jazzový. Rozdiel je v tom, že v improvizačnom ansámbli si žiaci hrajú vlastné kompozície kdežto jazzový je zameraný čisto na jazzové štandardy. Našiel som v tom celkom funkčný systém, keď som prišiel na konzervatórium dali mi všetky tieto hodiny a pomerne voľné ruky. Ja som viac menej prvý mesiac iba zisťoval, že ako sú na tom študenti. Super je to v tom, že tieto hodiny sú voliteľné, čiže na ne prichádzajú len študenti, ktorí o to majú záujem. Medzi tými študentmi už boli aj takí, ktorí už aj jazz hrávali, sú veľmi šikovní, iní menej, niektorí poznajú štandardy a poniektorí zas ani nepoznali akordické značky. Rozdelil som tých študentov na dve skupiny, tých pokročilejších som zaangažoval v tom jazzovom ansámbli, a tých začiatočníkov do toho improvizačného, kde sa učia aj základy improvizácie. Samotný začiatok som venoval improvizácii ako takej, pretože myslím si, že improvizácia je základná črta hudby ako takej. Netýka sa to iba jazzu ale každej hudby, tým to celé začalo a považujem to za absolútne kľúčové pri tvorení hudby aj pre klasických muzikantov. Nejde mi o to, aby tie decká teraz hrali jazz ako taký, ale aby sa nebáli improvizovať, čo im otvorí obzory. Veď nakoniec, aj Mozart aj Beethoven boli najskôr známi ako výborní improvizátori, vedeli pohotovo reagovať, preto považujem improvizáciu ako absolútnu súčasť výučby hudby. Musím povedať, že som dostal veľmi šikovných študentov, s ktorými sa mi veľmi dobre pracuje. Je to radosť odovzdávať im skúsenosti a vedomosti a je fajn vidieť, že ich to baví a snažia sa. Malý problém je s tým, že škola ich zaťažuje povinnými predmetmi, čiže musím robiť sem tam ústupky, občas sa neukážu na hodine a podobne. Nesnažím sa nejako krížiť plány, ktoré im boli v škole nastavené, ale skôr mi ide o to, aby si rozšírili obzory.
Je možné vidieť výsledok tvojej práce, môžeme niekde vidiet tie ansámble vystupovať?
Začal som usporadúvať v jednej kaviarni zvanej Halmicaffe program koncertov, kde si majú možnosť študenti zahrať tak neformálne. Môžu hrať pre svojich priateľov, kamarátov, rodičov, svoje vlastné skladby, experimentovať v improvizácii a hlavne, aby sa nestresovali tým, že som tam a sledujem ako hrajú a čo hrajú. Zvyknem im dávať spätnú väzbu, jeden až dva dni po vystúpení, priamo v ten večer nič nekomentujem ani nič so študentami neriešim. Väčšinou som tam iba v pozícii organizátora. Vidím, že to funguje, pomaly sa začína vytvárať komunita aj z ľudí, ktorí nie sú študentami konzervatória. Chodia tam hrať aj ľudia z gymnázií, ktorí súkromne študujú nejaký nástroj a hrajú výborne. Preto som rád, že to funguje a presne o to mi šlo, aby tí muzikanti hrali a bavilo ich to. Možno to dnes ešte tak nevnímaju, ale možno si na to o pár rokov spomenú, že ich to nejako obohatilo a dalo im to dôležitý impulz.
Je zo strany študentov záujem o štúdium jazzovej hudby, respektíve teórie jazzovej hudby a interpretácie?
Keď som prišiel v septembri a mal som úvodnú hodinu mal som vyše dvadsať študentov. Momentálne sa ten počet zredukoval na dvanásť, z ktorých siedmi, ôsmi fakt že pracujú, hocikedy aj mimo školy za mnou prídu, pýtaju sa ma rôzne veci a podobne. Ostatní sa skôr tak „vezú“, aj sa učia, ale nie sú si istí, že sa tomu chcú venovať. Ja som aj rád, že sa to takýmto spôsobom preriedilo. Boli tam aj takí, čo prišli raz, dvakrát a potom sa už neukázali, ale to je super. Pretože je to ich rozhodnutie, keď si povedali, okey, toto ma nezaujíma tak sa budem venovať niečomu inému. A to je myslím si veľmi dôležité, dať im možnosť výberu. Tým, že sa mi tá skupinka preriedila mohol som sa im intenzívnejšie venovať. Samozrejme, sem tam nastali situácie, kedy boli nejaké súťaže, školské koncerty, študenti mi chodili na hodiny s tým, že nestíhaju. Hľadal som iné cesty a možnosti. Veľa krát prišli na hodiny študenti, ktorí boli veľmi nadšení a odišli v priebehu mesiaca alebo dvoch. A naopak, niektorí študenti prišli na hodinu a myslel som že ich to baviť nebude a nakoniec prišli s vynikajúco skomponovanými skladbami. Preto si myslím, že tento predmet musí ostať veľmi flexibilný a musí dávať študentom istú voľnosť, nech hľadajú čo sa im páči a kde nachádzajú samých seba.
Štúdium na Ježkovej v Prahe je založené na systéme Berklee college, akým spôsobom si začínal učiť ty? Čo bolo pre klasicky zmyšlajúcich hudobníkov najtažiše pochopiť alebo s čím mali najväčšiš problémy?
Poznám aj klasickú harmóniu v slovenskom poňatí, keď som bol ešte na konzervatóriu tak som totiž študoval klasickú hudbu a klasický saxofón. Kedže viem, že študentí majú už nejaké tie základy klasickej harmónie zvládnuté tak som si uvedomil, že bude lepšie keď pojdem formou, ktorou som sa učil na škole v Grazi. Normálne akordické značky, avšak s európskym značením, to znamená že používam H a B, miesto amerického spôsobou B, B-flat a podobne, aby to v tomto smere nebolo pre študentov veľmi komplikované. Ale stupnice, harmóniu, modalitu, to všetko už riešim z tej jazzovej stránky. Klasická harmónia ako taká sa teoreticky postupne vyvíjala, mnoho vecí je na konci veľmi komplikovaných. Stále tam zohrával úlohu historický podtext, napríklad názvy tých septakordov ako napríklad mäkko-veľký a podobne. Teraz keď si vezmeme napríklad nejaký jazzový akord napr. G13 (b9) tak máme dva riadky na výraz? (smiech) Je to historicky odpodstatnené ale je to veľmi nepraktické. Jazzová harmónia síce celé dvadsiate storočie čerpala z klasickej hudby ale už niekedy v štyridsiatych rokoch sa snažili nejakým spôsobom zapísať teóriu jazzovej harmónie. Myslím že to bol George Russell (Americký jazzový skladateľ, klavirista a teoretik pozn. red.) Vymyslel to veľmi jednoducho a prehľadne, a je to univerzálny klúč kdekoľvek na svete. Myslím, že on bol prvý, kto položil základy toho ako funguje jazzová harmónia a podobne. Ale tento spôbob, značenia akordov je aplikovateľný aj na klasickú hudbu, svojím spôsobom to z klasickej hudby vzyšlo len to je lepšie poňaté. Tieto značky som učil aj študentov, aby vedeli pohotovo reagovať a vedieť si podľa značky odvodiť akord. Stále som im prizvukoval že sú to veľmi praktické veci pre každého aj klasického hudobníka bezohľadu nato aký štýl budú v budúcnosti robiť.
Akú vidíš perspektívu v mladých hudobníkoch na škole, majú talent aj na iné štýly ?
Klasickí hudobníci sú fixovaní na noty čo je podľa mna obrovská škoda. Tym pádom idú okľukou k hudbe, pretože najskôr riešia bodky na papieri až potom sa prepracujú k frázam a výrazu. V jazze je to úplne naopak, jazzový hudobník keď ide riešiť novú skladbu tak si najprv vypočuje originál nahrávku. Aha, takto to má asi znieť, približne také tempo, melódia, frázovanie, improvizácia. My ľudia sme si to skomplikovali tým, že máme noty, ono to malo svoju funkciu v dobe, keď neboli nahrávky. V dnešnej dobe, keď máme nahrávky snáď úplne všetkého sa desím pohľadu keď vidím povedzme hustlistu ako sa trápi s nejakou kompozíciou, nikdy ju nepočul, učí sa ju len z nôt. Vypočuj si čo je to za hudba, ako to znie, nechoď naokolo k hudbe. Potom až si vezmi noty a sleduj v notách ako je to zapísané, tie frázy a pojdeš ľahšie cez čokolvek. V dnešnej dobe existujú skvelé nahrávky, ale samozrejme aj noty sú cesta. Ale v jazze sú nútení hrať bez nôt, aj keď si donesú svoje skladby tak ich nútim hrať bez nôt a učiť sa skladby naspamäť. Pre študentov sú to samozrejme všetko nové veci, sú zvyknutí hrať z nôt, ale sú veľmi flexibilní.
Aké máš hudobné a pedagogické vízie, kam by si to chcel s jazzom na konzervatóriu dotiahnúť?
Vzhľadom na to že je to konzervatórium, väčšina študentov tam má od 15 do 20 rokov. Musím tomu prispôsobiť aj výučbu jazzu. Úlohou mojích kolektívnych hodín je skôr dať tým študentom alternatívu, rozšíriť im obzory aby zistili, čo chcú v živote robiť a kam smerovať. Čo by som chcel je, aby mali študenti vo vyšších ročníkov možnosť výberu, medzi klasickým a jazzovým štúdiom. Mali by si napríklad možnosť vybrať učiteľa aj na povinný klavír, ktorý by im vedel ukázať jazzové voicingy, harmonické vzťahy, postupy a podobne. V rámci hlavného predmetu by som chcel, aby mohli mať predmet improvizácia. Veľmi by som uvítal, aby sa na konzervatória kládol dôraz na veci elementárne, ktoré sa na základných umeleckých školách zanedbávajú, mám na mysli hlavne intonáciu a rytmus. Normálne muzikantská gramotnosť, tá sa veľmi zanedbáva a je to veľmi počuť. V krajinách, kde sa na toto dbá, tam počuť aj u amaterských študenstkých orchestrov že to tutti u hráčov čo dobre počujú je oveľa iné ako aj pri technicky zdatnejších hráčoch, ktorí sú na tom intonačne horšie. Toto sa deje aj v profesionálnych orchestroch, stále sa tam bojuje so základnými vecami. Z mojich skúseností v zahraniči z big bandov viem, že my sme sa tam nikdy neladili pred koncertom. A aby som sa vrátil k jazzu, tak si myslím že jazzové štúdium by malo byť stále ako alternatíva. Jazzové konzervatórium ako také si myslím nemá zmysel, aj keď napríklad Ježkove konzervatorium v Prahe je istý fenomén, tam už prichádzajú študenti, ktorí už hrajú, majú za sebou nejakú školu a už vedia hrať a vedia že chcú hrať iba jazz. Ale tlačiť pätnásťročným študentom 2-5-1-tky a riešiť s nimi takéto veci, nato je skoro. Oni musia mať najprv ten remeslný základ zvladnutý, až potom sa môže isť ďalej. Klasická hudba je absolútny klúč k tomu remeselnému, tam sa nič nedá schovať, pri jazze sa dajú niektoré veci zakamuflovať, schovať za výraz ale nie je to dobré.
Ďakujem za rozhovor
Foto:www.jankopcak.com
Autor: Patrik Gömöri
