Joshua Redman: Pokiaľ je hudba úprimná a spája ľudí, je to dobrá hudba

Joshua Redman: Pokiaľ je hudba úprimná a spája ľudí, je to dobrá hudba
jazz.sk

Jedným z najväčších ťahákov tohtoročnej edície Bratislavských jazzových dní bude bez debaty vystúpenie kvarteta amerického saxofonistu Joshuu Redmana. O jeho profesionálnych začiatkoch, cvičení ale aj o repertoári, ktorý predstaví už tento piatok v Bratislave sa s majstrom tenoru porozprával náš externý spolupracovník, hudobník Martin Uherek.

 

Martin Uherek (MU):

Niet pochýb o tom, že jazz bol vždy súčasťou vašej rodinnej histórie. Váš prastrýko Don bol aranžérom, a váš otec vynikajúcim saxofonistom, preto chápem, kde ste objavili smer svojej kariéry. Chcel by som ale vedieť - bola vo vašom živote jedna konkrétna chvíľa,  kedy ste sa rozhodli “áno, hrať jazz, to je pre mňa”?

 

Joshua Redman (JR):

No, hneď na začiatku by som mal povedať, že hoci si ľudia myslia, že môj otec a teda aj ja sme s Donom Redmanom príbuzní, pokiaľ viem, nie je medzi nami rodinné príbuzenstvo. Je to zrejme jeden z mýtov, ktoré sa rýchlo rozšíria, ale pokiaľ viem, neexistujú o príbuzenstve žiadne dokumenty, takže skutočne nevieme. Otec spočiatku myslel, že áno, ale nikdy nenašiel nijaký reálny dôkaz. A tiež som nevyrastal so svojim otcom. Vyrastal som pri počúvaní jeho hudby, ale nevyrastal som priamo pri ňom. Takže mal na mňa vplyv, ale len vzdialene. Viete, nikdy som necítil, že by som mal hrať preto, aby som pokračoval v šľapajách môjho otca, aspoň nie vedome. Ale jeho hudbu som počúval už od mladého veku a tým ma nesmierne ovplyvnil. Pre mňa bol prvotným dôvodom zvuk saxofónu. Ten bol niečím, čo mi vždy imponovalo a vždy som s ním cítil určité spojenie. Nikdy som si nemyslel, že budem profesionálny hudobník, hudbu som miloval, ale nebral som ju vážne. Dôraz som kládol na školu a myslím, že to bolo to, čomu som venoval moje sústredenie a disciplínu. Pre mňa bola hudba druh úniku. Bolo to skôr niečo, čo ma bavilo. Myslím, že som si vtedy ešte neuvedomoval, aká dôležitá pre mňa hudba je... Tou veľkou zmenou v mojom živote bolo obdobie, keď som skončil štúdium a presťahoval sa do New Yorku. Myslel som, že tam budem len rok, ale začali sa mi objavovať príležitosti hrať s výborným hudobníkmi, myslím staršiu generáciu - môj otec, Charlie Haden, Jack DeJohnette, Paul Motian, Pat Metheny a tiež s vynikajúcimi mladými hudobníkmi ako Christian McBride, Greg Hutchinson, Brian Blade, Brad Mehldau, Kevin Hays. Myslím, že práve možnosti hrať s tak úžasnými hudobníkmi mi umožnili uvedomiť si, ako veľmi milujem hudbu a aké štastie som mal, že som niečo podobné v tom čase mohol zažiť.

 

MU:

Práve ste odpovedali na takmer všetky moje ostatné otázky, takže si nie som celkom istý, čo sa vás budem ďalej pýtať...

 

JR:

Ach, to je v poriadku, tak môžeme skončiť skôr, žiadny problém!

 

MU:

Samozrejme, žartujem. Moja ďalšia otázka a na tú ste už čiastočne odpovedali - študovali ste na Harvarde a prijali vás na právo na Yale Law School, takže ste skutočne museli byť usilovným študentom. Ako ste si dokázali pri tom všetkom nájsť čas na hudbu?

 

JR:

Myslím, že v tej dobe som nevenoval veľa času hraniu. Keď som bol na škole, veľa som hudbu počúval. Cez leto, namiesto toho, aby som sa vrátil domov do Kalifornie, ostával som v Bostone a trávil čas s miestnymi hudobníkmi, takže väčšinu svojho hrania som zažil tam. Ale myslím, že som typom hudobníka, ktorý je schopný zaznamenať pokrok a učiť sa nie cez cvičenie, ale priamo cez hranie s ostatnými hudobníkmi. Nikdy som prehnane veľa necvičil, nikdy som nemal čas alebo si nenašiel čas na pravidelné cvičenie na svojom nástroji, ale tak veľa som počúval a tak som miloval akt hrania, že hoci som nevedel hrať tak dobre, ako spoluhráči inej ligy, našiel som spôsob, ako si vytvoriť vzťah s ostatnými hudobníkmi a učiť sa od nich. Myslím, že tá radosť z hrania, ktorú som mal, stačila na to, aby vynahradila nedostatok schopností, ktoré som mal.

 

MU:

Keď počujem, ako hráte, nemyslím si, že skutočne máte nedostatok schopností...

 

JR:

Viete, určite som si už odcvičil dostatok a myslím, že som sa už zlepšil, ale hlavne som v sebe objavil schopnosť urobiť maximum s tým, čo mám k dispozícii. Viete, moje nedokonalosti sú teraz menej viditeľné (smiech). Ale verte mi, stále si uvedomujem všetky tie veci, ktoré nemám ako hudobník vyriešené. A myslím, že toto je práve jedna z vecí, ktorá mi pomohla hudobne vyrásť - veľmi, veľmi úprimný a kritický pohľad na moje schopnosti.

 

MU:

Tak mi teda povedzte, ako je možné, keď ste hrávali len počas leta a zriedkavo počas školského roka a pritom ste ešte študovali, a zrazu prišla v roku 1991 prestížna Medzinárodná jazzová saxofónová súťaž Thelonious Monka a vy ste ju vyhrali?

 

JR:

No, nemyslím, že som mal tú súťaž vyhrať, mal som štastie, viete, bolo tam toľko úžasných saxofonistov, ktorí boli omnoho lepší ako ja, takže... Možno tam bola určitá energia, že moja hra mala určitú nevinnosť alebo dokonca až nejaký druh naivity, pretože som nebol tak vycvičený a nemal som toľko vedomostí ako mnoho z tých ostatných hráčov, možno tam bol určitý druh surového kreatívneho ducha, ktorý oslovil porotu, neviem. Viete, myslím, že to bola šťastná náhoda, ale bola to pre mňa príležitosť a ja som ju využil najviac, ako sa dalo.

MU:

Poďme do prítomnosti. Počúval som pár úryvkov z vášho nového albumu, Walking Shadows (Kráčajúce tiene), na ktorom ste spolupracovali s Brad Mehldauom - koho nápad to bol, nahrať album so sláčikovým orchesterom?

 

JR:

Myslím, že to bol nápad nás oboch, ja som chcel spraviť album balád, pomalej, melodickej, jemnej, lyrickej, romantickej hudby a napadlo mi, že by bolo pekné, keby na niektorých skladbách hrali sláčiky, pretože dokážu vniesť do hudby určitú lyriku a romantizmus, mám rád ten pocit, ktorý dokážu dať balade. Ale bolo pre mňa skutočne dôležité spolupracovať s Bradom a mať jeho pohľad a rady k veci. Spolu sme rozhodli, ktoré skladby nahráme a ktoré budú dobré so slákmi.

 

MU:

Pýtam sa preto, lebo ako saxofonista poznám tie úžasné nahrávky jazzových hudobníkov so sláčikmi, ako napríklad Charlie Parker - Bird with Strings a tiež Ben Webster so slákmi. Mnoho saxofonistov miluje hranie so sláčikmi. Boli ste inšpirovaní aj týmito nahrávkami?

 

JR:

Určite áno, milujem album Bird with Strings! Niektoré z tých nahrávok sú trochu kontroverzné, niektorí ľudia cítia, že je to určité znehodnotenie jazzu, ale ja som to tak nikdy necítil. Nie som síce unesený naaranžovaním sláčikov na Bird with Strings, ale on (Charlie Parker) tam znie úplne magicky a akosi inšpirovaný tým kontextom. Takže áno. A myslím, že aj albumy ako Ben Webster so sláčikmi, Clifford Brown so sláčikmi, Marsalis urobil pár výborných nahrávok so sláčikmi a potom albumy spevákov so sláčikovým orchestrom, ako Frank Sinatra, Sarah Vaughan, Ella Fitzgerald a Billie Holiday, všetky z nich boli pre mňa inšpiráciou.

 

MU:

Akurát včera som počúval album Bird with Strings, skladbu Just Friends, ktorá je mojou najobľúbenejšou - keď Bird (Charlie Parker) začne hrať, je to ako keď nôž vojde do masla.

 

JR:

(Smiech) Áno, je to úžasná nahrávka.

 

MU:

Vrátim sa ku vášmu albumu Walking Shadows, tiež som sa chcel spýtať, prečo ste si vybrali práve tie konkrétne skladby na tento album, ale na to už ste vlastne sčasti odpovedali...

 

JR:

Áno, myslím, že som si vybral tie skladby, pretože som s nimi cítil určité spojenie. Dôvod, prečo si vyberiem akúkoľvek skladbu je - a nechcem teraz hovoriť o tom, ako by mal vyzerať správny repertoár alebo skade by mali pochádzať skladby - taký, že chcem hrať skladby, pri ktorých cítim určité spojenie a ktoré majú pre mňa zmysel v hudobnom kontexte, v kapele a aj v zhudobnení, ktoré predvádzam.

 

MU:

Z vašej hry počuť, že ste si odcvičili svoje s ohľadom na jazzovú tradíciu, ako Ben Webster, Lester Young, Charlie Parker, Sonny Rollins a iní, takže by som chcel vedieť - aký je váš pohľad na súčasné dianie na jazzovej scéne? Cítim, že milujete jazzovú tradíciu, ale ako sa cítite ohľadom hrania štandardov versus moderné vplyvy na jazz, napríklad to, čo robí v súčasnosti Robert Glasper?

 

JR:

Áno, bol som ovplyvnený úžasnou hudbou z minulosti a rád hrám akustický straight-ahead jazz a myslím, že stále sa mu darí dobre aj v súčasnosti, ale taktiež mám rád rock a hip-hop, čo je modernejšie. Akurát nedávno som počul Glasperovu kapelu v Detroite a určite si myslím, že to, čo robia, je jazz. Teda nie je to akustický jazz, ale Robert je akustický jazzový hudobník, vyštudoval to a má tú slovnú zásobu a vplyvy. Konkrétna táto kapela je samozrejme viac na tej elektronickej, hip-hopovej strane veci, ale to, čo robia, má ducha improvizácie. Sú veľmi otvorení.

Viete, myslím si, že jazz, viac ako čokoľvek iné, nie je o štýle, je o prístupe ku improvizácii a otvorenosti a bezprostrednosti, to si myslím, že robí jazz jazzom. Ten duch, nie inštrumentácia alebo špecifický zvuk alebo špecifický štýl hrania.

 

MU:

Dôvod, pre ktorý sa pýtam, je že na Slovensku je to zrejme trochu odlišné od Ameriky. Európania často považujú jazz za hudobný štýl minulosti a mnoho ľudí dnes ani nevie, čo jazz vlastne je. Nejakí hudobníci hrajú a ľudia v publiku povedia, to bol výborný jazzový koncert, zatiaľ čo tá hudba vlastne nemala nič spoločné s jazzom. Niekedy má, ale častokrát aj nie.

 

JR:

Ani veľa ľudí v Amerike nevie, čo je to jazz. Samozrejme, že mi záleží na jazze a verím, že existujú určité spôsoby hrania jazzu, ktoré ostávajú silné a plné života až dodnes, nemyslím si, že jazz musí byť orientovaný na elektroniku alebo groove, aby bol relevantný, ale nezáleží mi toľko na tom, čo si ľudia myslia o jazze a čo považujú za jazz. Nám, jazzovým hudobníkom, by na tom malo záležať, ale na čom záleží mne je, aby hudobníci hrali svoju hudbu úprimne a v jazzovom duchu. A myslím, že pokiaľ je hudba silná, úprimná a spája ľudí, potom je to dobrá hudba.

MU:

Raz som čítal váš rozhovor so Sonnym Rollinsom, ktorý mi tak trochu pripomína dnešok. Sonny bol tiež vašim idolom, a vtedy ste hovorili, že ste sa nikdy necítili skutočne spokojní so svojim hraním, že ste vždy cítili, že stále bolo na čom pracovať.  A Sonny, v tom čase vo veku 75 rokov vám povedal - vieš, ten istý pocit mám aj ja sám u seba. Pre hudobníkov v mojom veku (26 rokov) je výborné vedieť, že takí úžasní umelci ako vy a Sonny Rollins, ktorých počúvame, mávajú podobné problémy a pocity o svojom hraní.

 

JR:

Myslím si, tak, ako mnoho ďalších serióznych jazzmenov, sme sami voči sebe veľmi kritickí a neustále sa snažíme o niečo ďalšie.

 

MU:

Je povzbudzujúce počuť a vedieť, že aj vy ste “len” ľudské bytosti, aj keď každý hráme na inej úrovni.

 

JR:

Pre mňa je dôležité vždy mať v sebe úprimnosť a skromnosť, aj keď som šťastný keď hrám a milujem hranie, nemyslím, že som niekedy bol spokojný s tým, ako hrám. Vždy nachádzam veci, na ktorých musím pracovať.

 

MU:

Ešte jedna otázka v mene mňa a ostatných hudobníkov - Charlie Parker raz povedal: “Cvič, cvič, cvič. A potom, keď sa konečne dostaneš hore na pódium, na všetko zabudni a len hraj.”
Aký máte názor na tento prístup k hudbe? Povedali ste, že viac hráte, ako cvičíte, ale čo sa stane, keď sa dostanete hore na pódium. Snažíte sa vyprázdniť si myseľ, alebo sa snažíte myslieť na to, čo hráte?

 

JR:

V momentoch, keď cítim, že hrám najlepšie ako viem, myslím na hudbu, ale to myslenie ju neriadi. Je to skoro ako keby hudba riadila moju myseľ. Všimol som si, že hrám najlepšie a improvizujem najprecíznejšie a najúprimnejšie, keď nemám plány, keď nerozmýšľam nad tým, čo by som mal zahrať a iba sa pokúšam byť prirodzený a úprimný v danom momente. Dovolím inšiprácii prísť samej od seba. Cítim, že najlepšie hrám vtedy, keď hudba 'hrá mňa' a riadi moje myšlienky viac, než by moje myšlienky riadili moje hranie.

 

MU:

Je pre vás náročné, keď si uvedomujete, že ľudia v publiku od vás niečo očakávajú, že očakávajú určitý výkon?

 

JR:

Najväčším prepychom, ktorý ako jazzmeni máme, je oslobodenie sa od očakávaní. Samozrejme, že publikum chce vidieť úžasnú šou a počuť dobrú hudbu. Ale my ako jazzoví hudobníci nemáme - teda ja nemám - žiadne hity a nikto neočakáva, že zahrám práve nejakú skladbu práve nejakým spôsobom. Ľudia, ktorí prichádzajú na jazzové koncerty, rátajú s tým, že my hudobníci sa o niečo pokúšame a riskujeme. A o tom je jazz. Snažím sa každý večer hrať čo najlepšie, ale nestarám sa o publikum a o to, čo si myslia a čo očakávajú, pretože myslím, že v konečnom dôsledku očakávajú, že budem...

 

MU:

...sám sebou.

 

JR:

Áno, presne.

 

MU:

Takže, čo môžeme “očakávať” od vášho vystúpenia na Bratislavských jazzových dňoch 2013?

 

JR:

Prichádzam s výborným kvartetom - Aaron Goldberg, Reuben Rogers a Gregory Hutchinson. Hrávame spolu už veľa rokov, je to sranda, je to veľmi vzrušujúca kapela, a hráme rôzne veci - niektoré balady z albumu Walking Shadows, ale aj veľa vlastných, rýchlejších skladieb, staršiu hudbu, štandardy a má to veľmi dobrý rytmus. Každú noc, keď chlapci prídu na pódium a hrajú, je to nové a iné!

 

Vďaka za rozhovor!

 

Martin Uherek

saxofonista a leader Martin Uherek Quartet

www.martinuherek.com

Foto: Jay Blakesberg
Ilustrácia: Michal Kečkeš

Galéria

JOSHUA nahlad 2.jpg
redman-joshua-02.jpg

 

 

Ďalšie články

Predčasne narodený v 5. mesiaci bojoval o život a stratil zrak: Teraz klavirista Matthew Whitaker vydáva debutový album
Vydavateľstvo Resilience Music Alliance vydalo 9. augusta debutový album 17-ročného klaviristu a...
Women in jazz predstavuje: Klaviristka Geri Allen
V pravidelnej rubrike Women in jazz rozhodne nemôže chýbať známa jazzová klaviristka, skladateľka a...
Významný český saxofonista Ondřej Štveráček vyráža na miniturné po Slovensku: Svoje umenie predvedie v zložení pianoless tria
Český saxofonista a skladateľ Ondřej Štveráček onedlho vystúpi na troch koncertoch na Slovensku....
Koncert štyroch jazzových klaviristov krajín V4: V Demänovskej jaskyni sa uskutoční unikátny jazzový večer
Už zajtra, v utorok 13.8 2019 sa v reštaurácii Koliba Tri Studničky v Demänovskej doline...