V seriáli 'K histórii slovenského jazzu' sa budeme stretávať s textom obšírnejšie spracovanej histórie slovenského jazzu. ktorý napísala Doc. Yvetta Kajanová, PhD. Približne v desiatich dieloch tu budú spomenuté najdôležitejšie mená a udalosti, ktoré sa v historickom kontexte úzko spájajú so slovenskou jazzovou scénou.
K histórii slovenského jazzu - I. časť
Odvtedy, čo sa prví slovenskí jazzoví hudobníci objavili na scéne, uplynulo viac ako šesťdesiat rokov. S odstupom času môžeme dnes skonštatovať, že v histórii slovenského jazzu existovali v 20. storočí tri generácie jazzmenov. Prví pionieri rozvíjali swingovú hudbu už po druhej svetovej vojne (historické ohraničenie rokmi 1947-1956, S. Pohanka, J. Siváček, J. Laifer), pokračovali v 50. rokoch, kedy sa už objavili i hudobníci striktne presadzujúci v jazze moderné tendencie (1954-1961, J. Henter, K. Ondreička, P. Polanský, L. Déczi, J. D. Šošoka). Ich ambície sa však nemohli plne realizovať kvôli nedostatočne rozvinutému jazzovému prostrediu na Slovensku, hoci dosiahli i významnejšie úspechy doma a v zahraničí (L. Déczi) - nahrali niekoľko snímkov na zvukové nosiče (K. Ondreička realizoval s Combom 4 prvé jazzové snímky v Československom rozhlase v Bratislave začiatkom 60. rokov, hudba J. Hentera so svojím pionierskym cool jazzovým combom nie je zaznamenaná na žiadnom zvukovom nosiči).
Druhá generácia slovenských jazzových hudobníkov (P. Lipa, G. Jonáš, Ľ. Tamaškovič, D. Húščava, V. Valovič, C. Zeleňák), začala svoju kariéru v 60. rokoch, pokračovala v hudobnej dráhe v ďalšom období až do súčasnosti, hoci v 80. rokoch nadviazala na ich aktivity tretia generácia slovenských jazzmenov s výraznou odozvou u publika nástupom jazzrocku a fusion music. Medzi prvou a druhou generáciou sa však z rôznych dôvodov (čiastočne následkom politických udalostí) nevytvorila plynulá kontinuita. Na Slovensku v 60. rokoch neexistovala ešte jazzová tradícia s vytvoreným dostatočným poslucháčskym zázemím a vhodnými podmienkami pre klubovú a koncertnú činnosť. Z tohto dôvodu mnohí hudobníci, presadzujúci moderný jazz, začiatkom 60. rokov odišli do Čiech (L. Déczi, L. Tropp, S. Sulkovský, I. Dominák, H. Blehárová). Ďalší prešli začiatkom 60. rokov do oblasti populárnej hudby (J. Siváček, S. Pohánka, J. Laifer, B. Hronec, J. Velčovský), jediný Miloš Jurkovič sa uplatnil ako flautista vo vážnej hudbe na vysoko profesionálnej úrovni. Ku kontinuite slovenského jazzu neprispelo ani umelé prerušenie v rokoch 1968-69 počas Pražského jara, keď viacero hudobníkov emigrovalo (I. Čelko, P. Móric, P. Molnár, E. Padušický-Istropolitana, Z. Lonská, G. Riška) a k výpočtu politických zásahov a diskontinuity patri i odchod Ladislava Martoníka zo scény slovenského jazzu roku 1968, keď bol zastrelený náhodnou strelou okupačných vojsk v Košiciah. Absencia plynulej kontinuity bola do istej miery citeľná ešte i v 90. rokoch v slovenskom mainstreame, kde sa natrvalo v povedomí publika presadili skôr postmoderné predstavy o jazze ako jazzrockovom prejave, alebo umeleckej forme, vhodnej pre fúzie rôznych žánrov. Nedostatočná jazzová tradícia, pretrhnutá kontinuita vo vývoji, konzervatívne kultúrne prostredie Slovenska s rurálnou kultúrou, v ktorej akékoľvek v istom zmysle intelektuálne ambície prvej „bopovej generácie“ slovenských jazzmenov zostávali bez odozvy. To, čo sa nepodarilo vytvoriť pionierom slovenského jazzu, čakalo na druhú a nastupujúcu generáciu v 80. rokoch, a to nielen v zmysle vytvorenia jazzovej tradície, ale aj slovenskej jazzovej školy so svojimi špecifickými znakmi. Takže, na otázku, kto je „otcom“ slovenského jazzu, možno z dnešného pohľadu odpovedať celkom presne. Túto výsadu možno prenechať dvom jazzmenom, ktorými sú Juraj Henter a Karol Ondreička. Kvinteto J. Hentera pôsobilo v rokoch 1954-56, Kvinteto K. Ondreičku v rokoch 1956-57 (U5 - Univerzitný kvintet K. Ondreičku r. 1954 získal popularitu iba v študentských kruhoch). Z historického hľadiska možno oboch jazzmenov pokladť za prvých pionierov a zakladateľov slovenského jazzu. Avšak široká verejnosť začala kvantitatívne masívnejšie vnímať slovenský jazz až začiatkom 80. rokov v podobe presahov jazzu do pop music alebo rockovej subkultúry. Súčasne sa slovenský jazz integroval do hudobného života na Slovensku popri ďalších hudobných žánroch a štýloch. Takže zo sociologického aspektu je pre mnohých bežných poslucháčov symbolom „otcovstva“ slovenského jazzu Peter Lipa.
Doc. Yvetta Kajanová, PhD.
(rod. Lábska, 1964, Komárno), študovala na Gymnáziu v Komárne (1978-82), muzikológiu na Katedre Hudobnej vedy FFUK v Bratislave (1982-86). Pracovala ako redaktor časopisu Rytmus, dramaturg cyklu koncertov Pondelky v Klariskách, redaktor časopisu Slovak Music v Slovenskom hudobnom fonde. V rokoch 1990-93 bola ašpirantkou na Katedre hudobnej vedy FFUK v Bratislave, kde získala vedeckú hodnosť kandidáta vied o umení obhajobou práce Porovnávacia analýza medzi žánrami modernej populárnej hudby a jazzu (1994). Od roku 1993 prednáša na Katedre Hudobnej vedy FFUK v Bratislave hudobnú sociológiu, históriu jazzu, rocku a populárnej hudby, hudobnú kritiku a manažment hudby. V rokoch 1995-99 bola viceprezidentom Slovenskej jazzovej spoločnosti, od r. 2000 je členom Rady Slovenskej jazzovej spoločnosti, členom Komisie muzikológov pri Slovenskom hudobnom fonde (1995-2005), členom Vedeckej rady ÚHV SAV (2001-2003). V období 1990-2002 pôsobila ako manažér tlačového sekretariátu festivalu Bratislavské jazzové dni, kde mala možnosť viesť tlačové konferencie s takými osobnosťami a súbormi ako Joe Zawinul, Jean Luc Ponty, Michel Petrucciani, Take Six, Betty Carter... Pravidelne priespievala do časopisov Rytmus, Populár, Smena, Sme, Kultúrny život, Hudobný život, Literárny týždenník, Slovenská hudba, Adoramus te. Zúčastnila sa medzinárodných konferencií – Sympózium mladých muzikológov Bratislava 1988, 1992, 1994, Die slowakische Musik der Gegenwart - Viedeň 1997, Melos – Ethos (Bratislava) 1993, 1997, 1998, 1999, 2001, 2005, Populární hudba a škola - Praha 1999, Bach 2000 – Music Between Virgin Forest and Knowledge Society – Regensburg …, Jazz Behind the Iron Curtain (Varšava, 2008), Reflexia populárnej a alternatívnej hudby v Európe po II. Svetovej vojne (Krakow 2009), Migrating Music Media, Politics and Style (Londýn 2009). Bola členkou medzinbárodného výskumného tímu Jazz vo východnom bloku – prekážka kultúrneho transferu. Roku 1997 usporiadala The University Workshop (diskusie mladých muzikológov o modernej populárnej hudbe a jazze). Spolupracovala s Ústavom hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied. Roku 2004 sa habilitovala prácou Kapitoly o jazze a rocku a získala hodnosť docenta. K jej monografiám patria: Rozhovory s Iljom (VSSS, Bratislava, 1996), Slovník slovenského jazzu (HC, Bratislava, 1999), The Book of Slovak Jazz (MC, Bratislava 2000), Gospel music na Slovensku (CoolArt – Lux, 2009), Postmoderna v hudbe. Minimal, rock, pop, jazz (VUK, Bratislava 2010), K dejinám jazzu (CoolArt, Bratislava 2010), K dejinám rocku (CoolArt, Bratislava 2010).
