V seriáli 'K histórii slovenského jazzu' sa budeme stretávať s textom obšírnejšie spracovanej histórie slovenského jazzu. ktorý napísala Doc. Yvetta Kajanová, PhD.. Približne v desiatich dieloch tu budú spomenuté najdôležitejšie mená a udalosti, ktoré sa v historickom kontexte úzko spájajú so slovenskou jazzovou scénou.
V 60. rokoch došlo k čiastočnému uvoľneniu kultúrnopolitického tlaku na vývoj jazzu, niektorí jazzoví hudobníci sa dostali do zahraničia (napr. Medik M. Jurkoviča – 1962 zlatá medaila na súťaži jazzových a tanečných orchestrov na VIII. medzinárodnom festivale mládeže a študentstva v Helsinkách, L. Gerhardt získal 1. cenu za najlepší interpretačný výkon na Medzinárodnom jazzovom festivale v Karlových Varoch 1962, L. Martoník – 1965 bol na súťaži trubkárov vo Viedni vybraný porotou pre štúdium do Grazu na Hochschule für ur Musik und darstellende Kunst, J. Hajnal – 1966 účasť vo finále na súťaži mladých jazzových hudobníkov vo Viedni, Traditional Club – úspešné vystúpenia na jazzových festivaloch vo Viedni 1965, Budapešti 1966, Mníchove 1966, Revival Jazz Band – 1. cena na festivale amatérskych tradičných skupín v Zürichu 1969), kde zaznamenali významné úspechy. Toto oživenie scény, nadviazanie kontaktov so zahraničím, bolo kompatibilné s vývojom jazzu v Európe, kde v 60. rokoch dochádzalo k profilovaniu významných jazzových osobností. To, čo sa začalo trochu rozvíjať, však bolo hneď zmrazené následkom udalostí r. 1968. A tak sa stalo, že napr. K. Ondreička a L. Gerhardt sa s jazzom dostali do zahraničia až v roku 1978 (SRN), hoci s Combom G. Offermanna, zameraného na populárnu hudbu a evergreeny, účinkovali vo Švajčiarsku už v roku 1968 K. Ondreička, L. Gerhardt v roku 1967). Rovnako na Slovensko prichádzajú zahraniční hudobníci Chris Barber (1963), Bernt Rosengren (1964), Albert Mangelsdorf (1964), Leo Wright (1964), skupina Klausa Doldingera, big bandy Putte Wickmana (1963), Olega Lundstrema (1967). S viacerými z nich nadviazali slovenskí jazzmeni spoluprácu. Tieto zahraničné kontakty predstavovali často jedinú príležitosť nadviazania zahraničných kontaktov pre „bopových hudobníkov“ v 60. rokoch. Z týchto kontaktov potom v ďalšom období čerpali v tvorivom rozvoji. Boli to však len príležitostné a krátkodobé nadviazania spolupráce (L. Gerhardt, K. Ondreička, J. Hajnal). Pirtom sú zaujímavé prieniky jazzmenov z krajín východného bloku do bývalého Československa, ako napríklad ruského dirigenta a skladatela, Olega Lundstrema a jeho snahu o presadenie jazzu v ZSSR, súčasne 5 ročné pôsobenie v Číne, alebo spolupráca rumunského klaviristu maďarského pôvodu, Ianci Körössyho s českými hudobníkmi ako Miroslav Kefurt – gitara, Milan Pilar – kontrabas, Karel Turnovský – bicie nástroje pod názvom (LP Ianci Körössy: Jazz recital, 1961 a jeho nahrávky boli zaradené aj na sampler Jazz in der Tschechoslowakei, 1961 kde sa objavil v skupine Studio 5 Group ako sólový klavirista popri orchestroch Karla Krautgartnera, Gustava Broma, Karla Vlacha.
V období od r. 1968-1972 došlo k úplnému zmrazeniu zahraničných kontaktov a aj jazzového života na Slovensku. V 70. rokoch sa však vytvára inštitucionálna základňa pre jeho budúci rozvoj (vznik a rozvoj vydavateľstva Opus, 1971, zavedenie agentážnej činnosti Slovkoncertu, etablovanie časopisu Populár, dokumentovanie amatérskej scény prostredníctvom časopisu Rytmus). Až r. 1975 dochádza k prvému veľmi nenápadnému prelomu prostredníctvom konania nultého ročníka festivalu Bratislavské jazzové dni (organizátor a dramaturg podujatia bol basgitarista Revival Jazz Bandu Miloslav Paška, po jeho tragickej smrti prevzal vedenie festivalu v roku 1975 Peter Lipa). V nadväzovaní zahraničných kontaktoch zaznamenal úspech r. 1972-3 Gabriel Jonáš, ktorý sa dostal do New Yorku, kde hral v kluboch (pôvodne prijatý na štúdium na Berklee College of Music v Bostone). Mnohí hudobníci sa však z kultúrno - politického tlaku a neslobodného umeleckého prostredia, v ktorom tvorili, nevedeli vymaniť a jeho dôsledky pociťovali v priebehu svojej umeleckej kariéry počas celého svojho najzrelšieho obdobia (napr. L. Tropp v osobnej korešpondencii píše že „zlý komunista“ mu r. 1972-89 odobral cestovný pas, a tak sa z existenčných dôvodov stal kaviarenským hudobníkom; L. Gerhardt, K. Ondreička, L. Déczi a iní).
