Len pred niekoľkými dňami skončila vo varšavskom Slovenskom kultúrnom inštitúte retrospektívna výstava s názvom „Ivan Kelly Köhler – Legendy jazzu“. Vystavovať jazzové portréty v krajine s mnohonásobne väčšou a výraznejšou jazzovou tradíciou a históriou (spomeňme námatkovo aspoň Sopot Jazz Festival, prebiehajúci od roku 1956, kultové Jazz Jamboree, mesačník Jazz Forum či osobnosti ako Krzysztof Komeda, Tomasz Stańko či Adam Makowicz) sa zdá byť trúfalé: nie však v prípade fotografového guru, ktorý už od polovice 60. rokov mapuje jazzové dianie doma i v zahraničí (nehovoriac o jeho kultových fotografiách z obdobia okupácie v auguste 1968 či z pohrebu Jána Palacha v januári 1969).
Výstava v Instytucie Słowackim w Warszawie začala 7. novembra 2023 a jedným z jej zahajovateľov mal byť legendárny spevák Peter Lipa, ktorý sa nakoniec pre chorobu nemohol na vernisáži zúčastniť. Ivan Köhler (narodený 1944) je nielen fotografom, výtvarníkom, grafikom, textilným dizajnérom a galeristom, ale je tiež zakladateľom Slovenského jazzového festivalu v Žiline, festivalu karnevalových masiek Carneval Slovakia ako aj dramaturgom žilinskej Galérie SOHO. Práve na tomto mieste iniciuje pozoruhodné výstavné podujatia – napríklad dnes, pondelok 4. decembra 2023, tam bude za účasti manželky Vilmy Cipárovej, Ivice Ruttkayovej a manželov Feldekovcov vernisáž výstavy Miroslav Cipár 1935-2021 – Spomienky.
Na varšavskej výstave mohli jazzoví priaznivci obdivovať jeho dnes už kultové fotografie Milesa Davisa, Dizzyho Gillespieho, Tomasza Stańka či Louisa Armstronga. Na tomto mieste by som však nechal prehovoriť omnoho kompetentnejšieho – jazzového historika a Köhlerovho supútnika Igora Wasserbergera, ktorý do katalógu k výstave napísal nasledujúce slová: Ivan „Kelly“ Köhler patrí ku generácii jazzofilov, ktorí sú už dnes „ohrozeným druhom“ a pre ktorých táto hudba bola (a je) najdôležitejšou súčasťou života. Jazzoví fanatici tvorili bratstvo spriaznených duší a jeho príslušníci si vzájomne pomáhali a podporovali sa. Aj keď sa „Kelly“ spočiatku chcel stať muzikológom a v jazzových začiatkoch ho ovplyvnil neskôr slávny hudobný vedec Miloš Štědroň, jeho skutočným nástrojom sa stal objektív fotoaparátu. Ivanovi sa cez tento inštrument podarilo zachytiť podstatu hudobného zdelenia toho-ktorého hudobníka. A z časového odstupu jeho fotografické zábery sú nielen dokumentom toho „čo všetko odniesol čas“, ale aj pripomienkou emócií a citových rozpoložení, ktorého sme spolu s fotografom prežívali pri počúvaní hudby velikánov scény.
Jazzofili si vytvorili svoj svet vnútornej slobody a v ňom rok 1917 pociťovali ako revolučný preto, že je dátumom narodenia troch geniálnych osobností, ktorých Ivanov aparát zachytil „pri čine“ na ich pražských vystúpeniach. Záber Theloniousa Monka (1917–1982) dobre dokumentuje jeho introvertnosť a tmavosť jeho pleti a je zároveň odzrkadlením ponurej a pritom fascinujúcej nálady jeho hudby. Osobnosť, ktorá spoluvytvorila harmonický jazyk bebopu, sa svojim generačným druhom spočiatku odcudzil, aby o niekoľko rokov získal postavenie hviezdy jazzu prvoradej veľkosti. Jedinečnú krásu jeho skladieb okrem samotného autora, objavili a ich možnosti dokonale využili osobnosti ako Miles Davis, Sonny Rollins, John Coltrane a jeho skladby do súčasnosti patria k základným kameňom jazzového repertoáru. Monka zachytil Ivan na vystúpení v pražskej Lucerne v roku 1971. A na tom istom koncerte a v tej istej skupine sa Monk ocitol v spoločnosti ďalšieho génia jazzu, s ktorým kedysi spoluvytváral bebop – s Dizzym Gillespiem (1917–1993). Na Medzinárodnom jazzovom festivale v Prahe obaja vystúpili s All Stars skupinou Giants of Jazz, ktorú spolu s nimi tvorili Art Blakey, Al NcKibbon, Sonny Stitt a Kai Winding.
Nezabudnuteľné showmanstvo a nafúknuté líca Dizzyho Gillespieho zvečnil Ivan aj o dve desaťročia – 11. mája 1990 v pražskom Parku kultúry, kde hral Dizzyho band na pozvanie Václava Havla. Dizzy tu zdôraznil afrokubánsku podobu svojej hudby a jeho hviezdnym spoluhráčom bol kubánsky altsaxofonista a klarinetista Paquito D'Rivera. V skupine sme obdivovali conga Giovanniho Hidalga, gitaru Eda Cherryho, ktorý sa zameral na odkaz Wesa Montgomeryho. Hviezdne minúty na koncerte zažil aj kanadský basgitarista John Lee, ktorý počas výmeny Cherryho prasknutej struny „vystrihol“ nečakane skvelé virtuózne sólo. Pamätný bol aj záver večera, keď Dizzy pozval na pódium Jirku Stivína, Emila Viklickébo a Juraja Bartoša, aby spoločne zahrali Monkovu skladbu Straight No Chaser.
Najdobrodružnejšia časť lvanovho príbehu s Gillespiem sa odohrala na pražskom letisku, kde jazzmanov vyprevádzal spolu so svojim štvorročným synom. „Od usporiadateľov som sa dozvedel, kedy Dizzy odletí a risk sa vydaril. Môj prvorodený syn nemohol tušiť, čo zažije. Presne podľa harmonogramu prichádzajú hviezdy v sprievode Lubomíra Dorůžku. Ja som bol jediný fotograf a udalosti ešte zaznamenával kameraman z filmového žurnálu. Sedeli sme v autobuse, kúsok od Dizzyho a Gillespie v goralskom kožuchu vyhadzoval môjho syna Richarda do vzduchu. Ďalším 'bonbónikom' bol koncert Dizzyho pre Václava Havla. Vtedy som používal rôzne triky, ako dostať mojich blízkych na koncert a mal som temer nesplniteľnú úlohu 'prepašovať' tam manželku i dcéru. Podarilo sa to a v rodine mi stúpla autorita...“
Tretím míľnikom z galérie narodených v roku 1917 bol pre lvana Köhlera, ale aj pre celú československú jazzovú obec koncert prvej dámy scatu Elly Fitzgerald (1917–1996). Písal sa rok 1969 a v priebehu jedného dňa zvládla Ella dva koncerty. Ivan spomína: „Najprv sa mi v predstave vybavia schody do veľkej sály Lucerny. Zospodu. Zhora prichádza Ella: drobnejšia, ako som si ju predstavoval, v okuliaroch... Nesmelo som sa uklonil a úsmev i podanie ruky mi boli odmenou. Neskutočný koncert a pre mňa dilema: vnímať hudbu, alebo fotografovať. Prísny zákaz fotografovania oznámili vopred. Jediné použitie blesku a koncert končí… Na fotografovanie prišlo po famóznom závere koncertu. Tlačil som sa v suite akreditovaných novinárov. Baroková soška v rukách Elly a podávanie ruky veľkej dámy. Od šoku z prekvapenia som ju skoro stiahol z pódia. Len trúfalosť mi dodala odvahu. A jasné, že me napadlo – poznala ma, poznala ma zo schodov. (Možno si to len namýšľam..) Nádhera!“
Ešte stále pochybujete, kto je (skrytou) legendou domácej jazzovej scény?
Autor: Peter Motyčka
Fotografie: Ivan „Kelly“ Köhler
