V seriáli Letné čítanie pokračujeme úryvkom z knihy rozhovorov Davida Kollara, ktorá vyšla v auguste 2021 pod názvom O hudbe a dobe. Počas jalových mesiacov korony začal prešovský gitarista zaznamenávať video či telefonické rozhovory s hudobnými kolegami po celom svete, s ktorými sa predtým stretal pri pódiovej či štúdiovej spolupráci a ktorí sa ocitli v podobnej neriešiteľnej situácii. Na ploche pätnástich rozhovorov prebieha vzájomné zdieľanie spôsobu tvorby, umeleckého smerovania a zároveň čitateľom predkladá množstvo vzrušujúcich pohľadov do umeleckej kuchyne.
Kollar spontánne debatuje s jazzmanmi (s hráčom na klávesových nástrojoch v kapelách Milesa Davisa – Adamom Holzmanom, s trubkármi Arvem Henriksenom a Erikom Truffazom), s ikonou súčasného progresívneho rocku Stevenom Wilsonom, s bubeníkom Marcom Minnemannom, s gitaristom a producentom elektronickej hudby Christianom Fenneszom, s hudobníkmi okolo legendárnych King Crimson (bubeník Pat Mastelotto, gitarista Trey Gunn), alebo s rešpektovanými skladateľmi filmovej hudby Zbigniewom Preisnerom a Johnom Van Tongerenom. Z niektorých dialógov presakuje temnejšia a depresívnejšia atmosféra, niektoré konverzácie, naopak, sršia humor a nádejou na lepšie časy. Práve k takýmto patrí aj rozhovor s vynikajúcim trubkárom Erikom Truffazom z marca 2021.
V akomkoľvek pomyselnom rebríčku inšpiratívnych osobností súčasného európskeho jazzu by nechýbalo meno francúzskeho trubkára a skladateľa Erika Truffaza (1960). Zo Švajčiarska pochádzajúci umelec ešte koncom uplynulého storočia rezignoval na uhladenosť jazzového mainstreamu a svoju tvorbu postupne prevzdušňoval tanečnými rytmami, hip-hopom, groovmi či elektronikou. Za jeho intenzívnou spoluprácou s Davidom Kollarom stála čiastočne náhoda, keď Erik pohotovo prijal záskok za zraneného Arveho Henriksena na HevhetiaFeste 2018 v Košiciach. Jeho trúbky sa neskôr objavili na dvoch Kollarových albumoch (Sculpting in Time, 10 Poems for Ronroco) a naopak, gitary prešovského umelca boli v júni 2021 súčasťou multimediálneho projektu, ktorý trubkár realizoval na objednávku parížskeho Louvre. Telefonická konverzácia dvoch hudobných partnerov prezrádza Truffazovu otvorenosť, ľudskú ústretovosť, ochotu prispôsobovať sa akejkoľvek situácii a odhaľuje jeho špecifický zmysel pre humor.
Kedy si si začal uvedomovať, že chceš byť hudobníkom? Ktorá hudba ťa v tom období oslovovala?
Hudba bola pre mňa dôležitá už v ranom veku a môj vzťah k nej sa postupne vyvíjal v niekoľkých fázach. Najprv som počúval dychovú hudbu: ohromili ma všetky tie ligotavé nástroje ako tuba, lesný roh, saxofón – chcel som byť súčasťou tejto konštelácie. Druhú fázu poznamenala tanečná skupina môjho otca a vtedy som sa učil hrať melódie, ktoré som zachytil vo vysielaní Radio France. V tretej fáze som objavil Deep Purple, Led Zeppelin a bol som nimi naozaj uchvátený. Neskôr som sa tiež dostal k heavy metalu, progresívnemu rocku a k nemeckej elektronike. Poslednou fázou boli pravidelné vysielania z Montreux Jazz Festival, na základe ktorých som začal improvizovať k albumom Kind of Blue alebo Bitches Brew Milesa Davisa. V šestnástich rokoch som mal možnosť zažiť na koncertoch množstvo skvelých hudobníkov: Raya Charlesa, Sun Ra, Ellu Fitzgerald, Keitha Jarretta, Blood, Sweat and Tears, Tinu Turner… S kamarátom sme založili jazzrockovú kapelu a ako osemnásťročný som nastúpil na hudobnú školu. Celé roky som potom bol inšpirovaný Jimim Hendrixom, Jonom Hassellom, Robertom Frippom, Santanom, Petrom Gabrielom, Charlesom Mingusom...
Všetko sú to aj moje obľúbené mená. Celkovo to museli byť skvelé roky pre hudbu: spájala ľudí, dobre sa predávala, jazzrockové koncerty mali viac ako slušne početné publikum... Kedy si vydal prvý album?
Môj prvý album Nina Valeria vyšiel v roku 1991. Bol to typický európsky jazz-melodický album s funkovými groovmi, bola tam samozrejme basgitara. Vždy som sa pohyboval na pomedzí týchto žánrov.
Dokázal si sa vtedy uživiť hudbou, alebo si niekde pracoval?
Bol som učiteľom hudby. S učením som prestal až po vydaní albumu v Blue Note.
Bola to určite veľká vec. Ako sa k tebe dostali? (Respektíve ty k nim...)
Keď som mal tridsaťšesť rokov, prišiel za mnou chlapík, ktorého som dávno predtým učil hrať na klavíri. Volal sa Habib Achour a v tej dobe pracoval pre spoločnosť EMI. Vravel mi: „Prines mi novú nahrávku a ja sa ju pokúsim ponúknuť EMI. Ak sa to podarí, budem tvojím agentom.“ Podarilo sa a ďalších osem rokov bol mojím manažérom a produkoval viaceré moje albumy.
To je úžasný príbeh! Pamätáš sa, ako si mi raz v Paríži povedal, že sa mi začne naozaj dariť keď budem mať tridsaťsedem rokov? Zdá sa mi, že 3 a 7 pochádzajú z Pytagorovho Tetraktysu. Nezabudol som na to, no počas mojej tridsaťsedmičky prišla korona a všetko sa zastavilo... Spomínal si mi, že pred spoluprácou s EMI si hrával v malých kluboch po celom Francúzsku. Spávali ste aj v dodávke?
V dodávke sme našťastie nespali nikdy. Teda s výnimkou nášho turné v Rusku v roku 1992.
Ktorý náš spoločný koncert ti najviac utkvel v pamäti?
Pamätám si všetky, najviac ten na letnom festivale. Bol poriadne rockový! V duu sme to dávali ako ozajstná rocková kapela. Výborný bol tiež triový koncert s Arvem Henriksenom na HevhetiaFeste v Paríži. Mnoho som sa na ňom naučil. Vlastne na všetky naše koncerty si spomínam ako na veľmi dobré. Určite by som si ešte chcel zahrať v triu s Arvem. Dúfam, že ma zavoláte.
Určite! Pre mňa bolo osudové naše prvé spoločné vystúpenie na HevhetiaFeste v Košiciach. Arve nemohol kvôli zraneniu prísť, chvalabohu si bol v Košiciach a ostal so mnou hrať. Úplne bez skúšky. Pred koncertom som ti v šatni povedal o svojej obrovskej tréme a o tom, že možno odpadnem na pódiu. Vravel si mi, aby som to nerobil, lebo to bude poriadna hanba…
(Smiech.) To by ozaj bola! Pamätám si naše prvé stretnutie na tlačovej konferencii deň pred koncertom. Vravel si, že si môj fanúšik, no pri pohľade na svalnatého chlapíka s obrovskou dávkou energie som skôr predpokladal, že hráš heavy metal... (Smiech.) Dal si mi CD Illusion of a Separate World s Arvem Henriksenom, ktoré som večer počúval na hotelovej izbe. Bola to nádherná hudba! O chvíľu nato mi telefonoval Jano Sudzina, že Arve nepríde a či by som s tebou neodohral koncert. Samozrejme som súhlasil a zaznamenal si niekoľko melódií z albumu. Koncert dopadol výborne, pretože pokiaľ hráš čím skutočne si, nemôžeš hrať zle. Bol tam ambient, ale aj drsnejšie úseky, chvíľami sme zasa hrali veľmi jemne. Je dôležité, aby mal koncert dynamiku a bol vyvážený. Je pre mňa vždy cťou hrať s tebou, David!
Ďakujem Erik, veľmi si to vážim, ale nepreháňaj. (Smiech.) Posledný rok bol pre väčšinu hudobníkov nesmierne frustrujúci. Sám mám pocit, že žijem jeden a ten istý deň dokola. Ako to prežívaš ty?
Som spokojný, pretože som prestal cestovať lietadlom. Už toho bolo na mňa veľa. Teraz sa každé ráno len vyštím a môžem ísť fúkať do trúbky. Inak váš nový album Unexpected Isolation s Arvem je výborný a navyše má fantastický zvuk! Poslal som link na stiahnutie niekoľkým kamarátom – dúfam, že ti to nevadí...
Mastroval ho Helge Sten a zvuk je ozaj výborný. Robíš popri tejto rannej rutine aj na niečom konkrétnom?
Nahrávam pre Napoleon and the Island, pre Shaia Maestra, tiež pracujem na novom albume môjho kvarteta. Ale chystám niečo aj s mojou láskou Sandrine Bonnaire, s Alice Botté a potom určite aj s tebou!
Na to sa veľmi teším, Erik! Dokončil som po štyroch dňoch nahrávku Sonic Pulses, kde som vrstvil sláčikové nástroje s barytónovou gitarou. Proces som ukončil vo chvíli keď som cítil, že už s tým nič neurobím. Je to hudba určená len na počúvanie s dobrými slúchadlami, dal som si záležať na mnohých, aj nepatrných zvukových nuansách: prirovnal by som to k živej hmote a drobným mikroorganizmom.
Pošli mi to cez WeTransfer. Som síce na horách, ale pokúsim sa to stiahnuť.
OK, posielam…
-------------------------------------------------
Dostal si sa k tomu?
Prešlo sedem dní a link exspiroval. Stihol si to stiahnuť?
Ahoj, nemal som signál, pošli prosím ešte raz.
Do hodiny to máš.
------------------------------------------------
Ahoj David, Pulses sa mi veľmi páčia! Môžem ich používať? Chcel by som k nim hrať na koncertoch s maliarom alebo s mojou priateľkou počas živých čítaní kníh. Môžem? Ja použijem tvoje skladby a gitary, a ty môžeš kedykoľvek použiť moje trúbky. Môže byť?
Pokojne ich použi, už si toho pre mňa nahral veľa. Nebolo by zlé, keby si mi do nich nahral trúbky – mohli by sme mať niečo nové pre naše koncerty…
Určite, ale dopraj mi čas. Zatiaľ mi napíš, ako nahrávaš hudbu. Používaš ešte zvukovú kartu Focusrite? Čo máš za ňou zapojené?
Focusrite Scarlett používam na koncertoch. Nahrávam cez Focusrite Clarett 4. Motu mi zasa odišla a už si túto značku viac nekúpim. Kúpil som si ale plugin od Neve, ktorý počas nahrávania dávam na každú stopu. V podstate nepoužívam nič zásadné. Po rokoch sa mi v mojom malom štúdiu konečne podarilo stabilizovať zvuk, s ktorým som spokojný. Ako zdroj inšpirácie používam aj niektoré VST inštrumenty, no keď na ne postupne vrstvím svoje nástroje a zvuky, VST na mixe potláčam a väčšinou ich nakoniec aj tak úplne vyhodím.
OK, sir!
Dostal si nejakú podporu od štátu?
Poviem ti osobne...
Čo máš rád na improvizácii? Spomínal si, že improvizuješ v podstate stále, aj s kapelou v procese tvorby. Keď som ti pred naším prvým koncertom stihol v šatni povedať, že v skladbe Solarisation budem hrať obraty zmenšenej stupnice, odbil si ma, že ťa moja stupnica nezaujíma...
Pri improvizácii sa pokúšam absorbovať dobré vibrácie z vesmíru. Sám, alebo s inými hudobníkmi.
To je dosť stručná odpoveď. Mohol by si mi povedať viac o tom, ako premýšľaš pri improvizácii, ako sa na ňu doma pripravuješ?
Menej je viac. (Smiech.)
To tvrdí aj Eric Clapton, hoci Yngwie Malmsteen na to neskôr reagoval: „Ako môže byť menej viac? Viac je predsa viac…“ (Smiech.) Pracoval si niekedy na hudbe k divadlu alebo k filmu?
Hral som naživo k filmom Gosses de Tokyo a Muette od Yasujirō Ozu. Tiež som mal projekt s Enkim Bilalom, ktorý vytvoril film so svojimi komiksovými kresbami a hral som k nemu naživo s Murcofom a ďalšími hudobníkmi. Chvíľu som bol súčasťou predstavenia KUDU africkej tanečnej skupiny Gregoryho Maqoma, ktoré sme pripravovali v Johannesburgu. S Marcellom Giulianim sme pripravili pásmo s textami Marguerite Duras, ktoré čítala moja priateľka, herečka Sandrine Bonnaire. Spolupracoval som ešte s básnikom Joëlom Bastardom na projekte La clameur des lucioles.
Väčšinu týchto projektov nepoznám, ale skúsim ich vyhľadať; znie to zaujímavo. Myslíš si, že budeme môcť cestovať tak, ako predtým? Začínam mať obavy, že to nebude také jednoduché...
Určite áno. Pravdepodobne však budeme potrebovať očkovací preukaz.
Budeme cestovať ako psy... Kedy si inak hral posledný koncert? Mrzí ma, že padli aj naše spoločné vystúpenia s tvojím kvartetom...
Myslím, že naposledy sme hrali niekedy v októbri.
Je to hrozne ubíjajúce. Po novom roku som si myslel, že už to skončí. Koronu už cítim v celom tele. Nie každému sa darí získať pomoc od štátu…
Je to náročné aj v krajinách ako USA alebo vo Veľkej Británii. Francúzsko umelcom pomáha. Mám pocit, že čím liberálnejšia krajina, tým menšia pomoc…
Mám teraz veľa práce, ozvem sa neskôr.
OK. Pošli mi potom trúbky do Pulses.
Čo sú Pulses?
Predsa môj album, ktorý som ti posielal. Chcel si ho použiť na koncertoch, čítačkách poézie s tvojou láskou a na vystúpeniach s maliarom...
Jáj, ten sa mi ale vôbec nepáči. (Smiech.)
Davida Kollara spolu s Erikom Truffazom (ako aj s americkým gitaristom, skladateľom a zvukovým dizajnérom Rickom Coxom a talianskym trubkárom Paolom Rainerim) si budete môcť vychutnať 20. septembra v priestoroch kultúrneho centra Malý Berlín v Trnave v rámci Jesenného Hev-Het Festu 2022. Erik Truffaz okrem toho vystúpi v Trnave aj spolu s českým basgitaristom Pavlom Jakubom Rybom.
Kniha Davida Kollara O hudbe a dobe ako aj séria Kollarových albumov na CD, LP či v digitálnej podobe sú v ponuke vydavateľstva Hevhetia, kníhkupectva Artforum, ako aj na stránkach či bandcampe umelca.
Autor: David Kollar
Úprava: Peter Motyčka
