Po ukážke z knihy o Jacovi - „najlepšom basgitaristovi na svete“, spätom napríklad s kapelou Weather Report, ponúkame príbeh nemenej slávnej kapely 70. rokov – Mahavishnu Orchestra. Kniha „Energia, vášeň a krása“ amerického publicistu Waltera Koloskeho ponúka príbeh vraj „najlepšej, najhlučnejšej i najrýchlejšej“ skupiny na svete.
Autor počas písania spolupracoval so všetkými pôvodnými členmi Mahavishnu Orchestra – gitaristom Johnom McLaughlinom, bubeníkom Billym Cobhamom, hráčom na klávesových nástrojoch Janom Hammerom, huslistom Jerrym Goodmanom a basgitaristom Rickom Lairdom. „Walter vie o Mahavishnu Orchestra viac ako ja, a to som bol basgitaristom skupiny,“ nechal sa počuť Rick Laird a podobne sa o knihe, ktorú v slovenskom preklade vydalo vydavateľstvo Hevhetia, vyjadrili aj ostatní členovia tejto kapely. Ponúkame niekoľko ukážok z obdobia formovania najslávnejšieho obsadenia Mahavishnu Orchestra zo začiatku 70. rokov a z obdobia „prvého rozpadu“ kapely v roku 1973.
Prvé skúšky
Hudobníci v skupine, ktorá sa prvýkrát zišla vo (vtedy) obávanej newyorskej štvrti SoHo, sa navzájom ledva poznali. Z Johna a Billyho sa medzičasom stali dobrí priatelia. Ešte v Anglicku si John trochu zahral s Rickom a v Bostone išli párkrát na vegetariánske jedlo. Jamoval aj s Janom a s Jerrym nahrával My Goal's Beyond. Bez ohľadu na to, aké pevné boli Johnove krátke vzťahy s novými spoluhráčmi, stali sa jedinými priateľskými putami v skúšobni.
Mahavishnu predstavoval miniatúrny kotol, ktorý mohol vzniknúť len v danom čase a v danom meste - v najväčšom taviacom kotle, aký kedy existoval. Piati členovia skupiny boli obyvateľmi štyroch rôznych krajín a mali veľmi rozdielne backgroundy. V tom podkroví sa zišli jeden alebo dvaja ľudia hľadajúci duchovno, jeden hipík, zázračné dieťa, ktoré vyrastalo v komunistickej spoločnosti, vojak a nedávny farmár.
Billy Cobham: Newyorská scéna bola extrémne živá. Bolo tu ohromné množstvo miest, kde sa dalo hrať a dennodenne tu vystupovalo množstvo hudobníkov z rôznych častí sveta. Nemyslím si, že by sme sa príliš zamýšľali, či budeme hrať tu alebo niekde inde. Väčšinu z nás to po toľkých spoločných koncertoch už totiž neznervózňovalo. Táto skupina by však asi nemohla začínať niekde inde.
Ťažko si predstaviť, že taká rôznorodá skupina ľudí, ktorí sa v podstate nepoznajú a dali sa dokopy, aby vytvorili hudbu, ktorá zmení svet, bude mať taký úspech. V rockovom svete to býva zvyčajne naopak. Zíde sa partia priateľov a založia skupinu. Chvíľu je to pre nich zábava a nakoniec to končí vzájomnou nevraživosťou. Skupiny, ktoré majú trochu šťastia a zarábajú peniaze, hrajú napriek tomu ďalej, no nakoniec, pred úplným koncom, dôjde na lámanie chleba a hudobníci žalujú jeden druhého hlava-nehlava. V Mahavishnu Orchestra jeho členovia najprv spoločne hrali hudbu a až potom dúfali, že sa dostaví priateľstvo
Mahavishnu Orchestra neprišli hrať rock ani jazz. Namiesto toho vytvorili fúzovaním rôznorodých zvukov a žánrov hybrid. Netušili, že sa vybrali na výlet, ktorý mal uzákoniť dodnes platné hudobné normy. Neboli však prvou skupinou, ktorá miešala rock s jazzovými prvkami. K ich predchodcom patrili Lifetime, na rockovom poli Flock a Dreams, na pomedzí Jimi Hendrix a Cream. Na jazzovej scéne hrozil neustále takýto presah hudobníkom ako Mike Nock, Larry Coryell, Gary Burton a Don Ellis. K rozvíjajúcemu sa trendu povedali svoje aj americkí Blod, Sweat & Tears a Chicago a na prosperujúcej anglickej rockovej a bluesovej scéne Alexis Korner, Graham Bond a mnohí ďalší, ktorí vo svojej hudbe kombinovali viaceré základné prvky, z ktorých vznikol jazzrock. Obrovský hudobný posun predstavovali Milesove albumy In A Silent Way, A Tribute To Jack Johnson a Bitches Brew, no zázračný patent objavili až Mahavishnu Orchestra. Bez ohľadu na poslanie, ktoré mali pred sebou a to, že sa ako hudobníci takmer nepoznali, hudobne si John, Jerry, Rick, Billy a Jan okamžite porozumeli.
John McLaughlin: Keď som chcel začať skúšať, mal som už celkom jasnú predstavu o našej hudbe. Začali sme iba s Billym Cobhamom, pretože celé obsadenie skupiny nebolo ešte jasné. No už vo dvojici to znelo ohromne. Vedel som, že keď sa skupina skompletizuje, bude to naozaj super.
Jan Hammer: S Billym som hral prvýkrát, keď ma s Johnom prepadli v podkroví na Lower East Side. Hneď sme strávili celý večer pri hraní. Jerryho som stretol ako posledného. Nikdy predtým som ho nepočul. Každý bol v niečom absolútne jedinečný. Tam bol zakopaný kľúč k úspechu tejto kombinácie. Naším primárnym zdrojom a inšpiráciou bol, samozrejme, John, ktorý napísal všetku hudbu, s ktorou sme začínali.
Jerry Goodman: Všetkými som bol dosť unesený. V tej chvíli by som si z nich nevedel vybrať nikoho. Aby ste mi rozumeli, v tom som si mohol iba klopkať nohou, pretože som nedokázal držať krok s ich neskutočnou hráčskou úrovňou a z toho, čo som videl, som bol zmätený. Musel som si nájsť v skupine svoje miesto. Skúšky pre mňa znamenali obrovskú hudobnú skúsenosť. Vzrušením som bol celý bez seba. Asi v duchu: ,,Chlapče, chcelo by to nejakú trávu, aby si si s tým poradil.“ Takže som dostal noty k viacerým Johnovým skladbám. Niektoré z nich mali jeden riadok, iné tri, v podstate sme však všetko hrali unisono alebo s pár akordmi, ktoré slúžili ako „navigácia“. Tak to v podstate vyzeralo. Melódie slúžili ako signály pre nástup alebo ukončenie sól.
John sa rozhodol urobiť z Mahavishnu ešte hlučnejšiu skupinu, ako bolo Lifetime.
Jerry Goodman: Hrával som dosť nahlas, no nie až tak! Pripadalo mi to neuveriteľné. Čo sa týka aparatúry, nebol som na to pripravený. To znamená, že by sa s tým vtedy nedokázal vysporiadať nikto, kto hral na elektrických husliach. Preto som neustále pátral po niečom, čo by mohlo konkurovať takej úrovni hlasitosti. Akustický nástroj, snímaný cez mikrofón, bol v tejto skupine vylúčený.
Rick Laird: Hluk mi nikdy nevyhovoval. Neustále som sa sťažoval, že je to príliš nahlas. Pekelne nahlas. Bolo to pre mňa ťažké. Keď stojíte desať stôp pred stenou basových zosilňovačov, ktorá je asi desať stôp vysoká, nemôžete naozaj počuť, čo hráte. Je to, akoby ste stáli pred Boeingom 747. Často som nosil v ušiach štuple. Priamo za mnou bol mimoriadne hlučný Billy. Veľmi hlučné boli Jerryho vysoko znejúce husle. Bolo veľmi náročné snažiť sa dospieť k basovému „soundu“. Nikdy som s ním nebol spokojný.
Hudba sa na skúškach ešte len formovala, no bolo už úplne jasné, že pôjde o niečo celkom nezvyčajné.
Jerry Goodman: Úplne sa to vymykalo. Dosť ma to prekvapilo. Bola to úplne iná hudba, akú som kedykoľvek predtým počul alebo hral. Cítil som však, že je úžasná. Ani som presne nevedel, ako som sa do nej vtesnal.
Jan Hammer: Po zhruba mesiaci skúšok na Crosby Street bolo zrejmé, že sa aranžmány začínali uberať úplne iným smerom, ako znela Johnova hudba dovtedy. Billy začal rozdeľovať a trieštiť rytmus dovtedy neslýchaným spôsobom. Ja som prispel celým svojím harmonickým cítením. Rick bol základom, pilierom, okolo ktorého sme mohli robiť svoje „saltá“. Jerry mal divokú kartu (smiech). Aby to bolo zaujímavé, musíte dať veciam výnimočnosť.
Jan Hammer: Jerry nemal žiadnu skúsenosť s jazzom. Bol neobyčajne šikovný klasický huslista a k tomu ešte kvalifikovaný rocker. Tým bola skupina kompletná. Keby dal John dokopy iný typ jazzovej skupiny, nedošlo by k takej kolosálnej udalosti.
John Abercrombie: Trávil som čas s Janom Hammerom. Šiel ku komusi do podkrovia, kde sme jamovali. Jan prišiel zo skúšky s Johnom. Predtým hrával so Sarah Vaughanovou. Dorazil z čisto jazzového prostredia a náhle sa ocitol na skúške s Johnom McLaughlinom. Prišiel so šanónom nôt a povedal: „Práve som dostal túto hudbu. Pomôžeš mi s tým?“ Pozrel som sa naňho a vravím: „Nie. Vôbec tomu nerozumiem.“ Boli tam všetky tie nepárne metrá. „Neviem to ani prečítať. Neviem, čo to má byť. Neviem to.“ Pokúšali sme sa s tým popasovať. Vtedy som sa dozvedel, že Mahavishnu Orchestra je skupina.
Vôňa peňazí
V čase, keď sa skupina začala rozpadávať, dospela, paradoxne, do svojej finančne najúspešnejšej fázy. Za každé vystúpenie dostávala minimálne 7 500 dolárov, plus percentá zo vstupného. V závislosti od veľkosti koncertu mohla garantovaná suma dosiahnuť až výšku 20000 dolárov. Ak vezmeme do úvahy infláciu a dnešné ceny vstupeniek, rovnalo by sa to v súčasnosti sume okolo 160 000 dolárov za koncert!
Skupina založila spoločnosť pod názvom Mahavishnu, Inc., ktorá sa starala o rozdeľovanie čistých príjmov z koncertov rovnakým dielom medzi jej členov. To bolo obzvlášť prospešné pre Ricka, Jerryho, Billyho a Jana, pretože nedostávali podiel z tantiémov za predaj nahrávok.
Nat Weiss: Bol to nezvyčajný názov. Pamätám si, ako sme to preberali Kitom Lambertom, manažérom The Who. Zdalo sa mu to skvelé.
Jan Hammer: Spomínam si, že som povedal: „Prečo nie?“ Hlavne, že nám to zvýši publicitu. Bol to super názov.
Kniha Waltera Koloského: Energia, vášeň a krása – Príbeh legendárnych Mahavishnu Orchestra vyšla vo vydavateľstve Hevhetia v roku 2007 a je k dispozícii na stránke i bandcampe vydavateľa.
Autor: Walter Koloski
Preklad: Gusto Rebro
Výber a úprava: Peter Motyčka
