Ibrahima Maaloufa vážnym poslucháčom jazzu predstavovať netreba. Producent, skladateľ a po koncerte vo viedenskom Konzerthause v stredu 25. marca 2026 viem, že je aj zabávačom, biznismenom, alebo ako sám niekoľkokrát spomenul „libanonským obchodníkom“. V každom prípade je rodinne založeným človekom a vo Viedni pripravil večer ako vystrihnutý z opulentnej blízkovýchodnej rodinnej oslavy, za ktorú by sa nehanbil ani režisér Philippe Jean Marie de Chauveron alebo iný absolvent l’École supérieure d’études cinématographiques. Išlo o večer plný exotických vôní, neznámych chutí, nákazlivého temperamentu, dramatickej melanchólie, živelného humoru, osudovej lásky a hlavne hlučnej, srdečnej a dráždivo melodickej hudby.
Spolu s Erikom Truffazom je tento libanonsko-francúzsky hudobník najznámejším jazzovým hráčom na trúbku z krajiny galského kohúta. Oboch pritom spája podobný rukopis, založený na prirodzenom prepájaní žánrov. Slovo „prirodzený“ chcem zdôrazniť. Fusion-, etno-, nu- a podobné predpony sú podľa môjho názoru u týchto hudobníkov obsoletné. Oni sa nehrajú na umelé zlepenia vplyvov z cudzích kultúrnych okruhov, oni nesiahajú po registroch iných hudobných tradícií, aby z nich mixovali módne inakosti. Nie! Obaja sú nositeľmi živých, vzájomne sa obohacujúcich a predovšetkým rešpektujúcich sa kultúr. V ich tvorbe neodhalíte vypočítavú stratégiu, pretože každý ich autorský tón rastie zo substancie nadšenia pre hudbu s posolstvom humanizmu. Ibrahim Maalouf ma na koncerte k jeho niekoľkoročnému projektu “The Trumpets of Michel-Ange” s rovnomenným albumom z roku 2024 presvedčil o tom, ako veľmi sú stavebné prvky jeho kompozícií autentické. Jeho hudba je uveriteľná a dovolím si tvrdiť, že aj pravdivá, pretože je vytrvalá.
Keď sa ocitnete v Konzerthause, budove podľa plánov Ludwiga Baumanna postavenej tesne pred prvou svetovou vojnou, nutne budete uhranutý duchom imperiálnej Viedne. Do tohto prostredia budete automaticky vsádzať produkcie Viedenských filharmonikov s repertoárom z rodinného klanu Straussovcov, alebo maximálne tak jazzové kombá klasického strihu. Aj ja som sa usadil v sedadle v desiatom rade a čakal na koncert. Keď to začalo uvedomil som si, že Ibrahim Maalouf sa neprišiel podriadiť stereotypu. Na pódium vybehli šiesti trubkári so saxofonistom, dvoma gitaristami a bubeníkom a bez klišé zaklínadiel spustili ohlušujúcu libanonskú veselicu. Zaujímavé pri tom je, že mi to neprišlo drzé, ani nemiestne vzhľadom na genius loci úctyhodnej hudobnej inštitúcie v metropole klasického hudobného vzdelania. Skôr by som to prirovnal k situácii kedy sa do aristokratickej rodiny prižení alebo vydá niekto z temperamentného juhu a šokovo, ale pri tom láskavo predstaví tejto konzervatívnej rodine alternatívu života bez masky snobskej etikety a korzetu vynúteného elitárstva. Áno, je to ako z produkcie francúzskych rodinných komédií s Christianom Clavierom, ale je to zábavné.
Dramaturgia koncertu kopírovala album „The Trumpets of Michel-Ange“, a tak sme sa už od úvodnej The Proposal, ocitli na bejrútskom bazáre, kde počas piatkových osláv mladí aj starí popustia uzdu svojej kreativite a svojim emóciám a vás obklopí orientálny svet s nevídane pestrou paletou rytmov, harmónií a pohybov. Pohyb je programovou súčasťou tohto projektu a to nielen kvôli choreografii na pódiu, ale aj vďaka neodmietnuteľným výzvam kapelníka k zapojeniu sa publika do celej tejto oslavy. Od prvých momentov sa tak kastový systém odstupňovania lístkov a miest na sedenia podľa ceny v Konzerthause rozpadol ako popol z uhlíkov vodnej fajky naplnenej omamne voňavým tabakom. Pod pódium sa natlačili zábavychtiví poslucháči a stali sa súčasťou happeningu, ktorý na počesť svojej svadby Ibrahim organizuje už niekoľko rokov, preto tá varianta „Vol. 2“ v názve koncertnej šnúry. Ústami hlavného aktéra večera zaznela legenda o tom, ako ho k tomuto projektu inšpirovala vlastná svadba, na ktorej sa zabávalo ale aj jamovalo. Zážitok toho svadobného večera, alebo lepšie povedané večerov, bol očividne taký mimoriadny, že inicioval album, turné a aj posun k ešte autentickejšiemu priznaniu vlastných hudobných koreňov.
Celý večer mal rôzne časti a nálady podľa rítov libanonskej svadby a je priam dojemné, akú úlohu v nich hrala neskrývaná, radostná, ale aj ubolená, milujúca aj trpiaca, priateľská ale aj konfliktná, jednoducho úprimná ľudskosť. Ibrahim Maalouf predstavoval počas celého večera svojich spoluhráčov nie ako kolegov, priateľov či spolupracovníkov, ale ako rodinu, ako súčasť života, ktorým je vďačný za mnoho. Trubkári, ktorí hymnicky v orchestrálnych aranžmánoch vypĺňali energiou atómového reaktora celú sálu a zohraná rytmika bez basovej gitary ale zato s barytónovou gitarou neomylne odrátavala tie krkolomné takty nepriamych a obrátených rytmov. Všetci trubkári pritom používali patent štvrťtónovej trúbky, ktorú výrazne popularizoval Ibrahimov otec Nassim Maalouf k vernejšiemu dosiahnutiu semitonalít arabského zvukového cítenia. Tu sa nevtieravo a úsmevne predstavil Ibrahim Maalouf - obchodník menežujúci nielen pozostalosť svojho otca, ale aj svoju vlastnú kariéru a v neposlednom rade aj tú svojich spoluhráčov, respektíve, ako niekoľkokrát zdôraznil, rodinných príslušníkov.
Na záver nezabudol pripomenúť údajne najväčší koncert k svojmu dvadsaťročnému jubileu na profesionálnej hudobnej scéne, ktorý sa má uskutočniť na parížskom štadióne 10. apríla 2027 s veľmi rozsiahlym playlistom a ešte rozsiahlejším inštrumentálnym obsadením. Aby celý tento “svadobný” večer nezakončil len reklamou na megalomansky poňaté jubileum, v príznačnej skladbe Au Revoir, v ktorej bolo publikum šarmom Ibrahimovy vlastným animované spievať nostalgickú melódiu, zazneli výzvy na podporu ľudí v krízovom regióne blízkeho východu. Obyvatelia Libanonu, Izraela, Sýrie a Jordánska sú dennodenne vystavení extrémnemu vojnovému nebezpečenstvu. Z úst Libanončana po tak silnom večere plnom intenzívnych momentov je podobný statement všetkým iným, než len prázdnym gestom.
Text a foto: Miroslav Halak
