Stretnutie s poľským klaviristom Michalom Tokajom po dlhšej dobe bolo pre mňa veľmi pekné. Kedysi som sa od neho veľa dobrého naučila a keď mi poslali rýchle pozvanie z Poľského inštitútu k promo akcii jeho najnovšieho albumu, našla som si čas, aby sme urobili tento rozhovor. S odstupom času je z Michala vyzretý človek a výnimočný hudobník, ktorý má v rukách skutočne dobrú perspektívu a odhliadnuc od toho, koľko má za sebou uznaní a ocenení, dozrieva neustále, ako dobré víno.
Začnime rozhovor jednoduchou otázkou. Prečo klavír ?
V skutočnosti som sa nikdy nad tým nezamýšľal. Odmala som hral na klavíri, moja mama hrala tiež, skončila hudobnú školu a práve ona si všimla môj talent a povedala: „Ok, skúsiš urobiť skúšky do hudobnej školy a časom uvidíme, čo sa stane.“ A tak sa to celé začalo, od toho momentu ma celý čas klavír sprevádza. Neviem, čo by som robil, keby som nebol klaviristom, možno by som hral na inom nástroji, alebo by som bol kuchárom, lebo veľmi rád varím.
Hovorí sa, že dobrí hudobníci radi a dobre varia...
Je tam nejaká súvislosť, aj keď poznám vynikajúcich hudobníkov, ktorí vôbec nedokážu variť, takže nie vždy to platí.
Kedy si sa rozhodol pre jazz ?
Bolo to na začiatku strednej školy, mal som 15 – 16 rokov. Predtým ma zaujímala popová hudba, iná harmónia ako klasická a bol som v 1991 roku na jazzovom workshope v Chodžieži, bolo to moje prvé blízke stretnutie s jazzom, dovtedy som vôbec nevedel, čo to je, nepoznal som interpretov ani skladby, ani ako sa improvizuje. Išiel som tam zo zvedavosti.
Ale pre to, aby si hral jazz, musíš mať na to dispozíciu. Odkiaľ si vedel, že ju máš?
Nevedel som, že ju mám . Pamätám si, že niekto zo známych mi odporučil ten workshop a povedal: „Choď tam, a keď sa ti nebude páčiť, môžeš sa vrátiť aj skôr. “Ale keď som tam bol, hneď som pocítil, že v tej hudbe je niečo fascinujúce, niečo, čo ma začalo vnútorne hrýzť – ako taký bacil – a od toho momentu som to začal jednoducho prehlbovať, začal som cvičiť, hrať a ukázalo sa, že to má zmysel. Zhruba po dvoch rokoch som už začal hrať v profesionálnych kapelách, aj keď som sa ešte vtedy necítil ako profesionál. Spolupracoval som vtedy s Kazimierzom Jonkiszom, ktorý myslím hrával aj veľakrát na Slovensku. Bolo to v roku 1993, keď som s ním absovoval prvú profesionálnu tour– 7 koncertov po celom Poľsku a potom sa to všetko začalo – spolupráca s Janom Ptaszynom Wroblewským, Januszom Muniakom a mnohými ďalšími hudobníkmi.
Od vydania tvojho debutu už ubehlo mnoho rokov, za ten čas máš za sebou niekoľko vydarených spoluprác, o ktorých vieme, zaujíma ma, čo ti dáva hranie s dvoma z nich. S Agou Zaryan a Bennie Maupinom.
S Agou Zaryan je spolupráca kreatívna, ako speváčku si ju veľmi cením, pracovali sme spolu pri rôznych projektoch – či básnickych alebo jazzových – pri básnickych som mal možnosť sa rozvinúť a ukázať ako aranžér pre sláčikový orchester, takže písanie pre Agu bolo pre mňa tak trocha výzvou, ale tiež potešením, lebo som sa to na žiadnej škole neučil a musel som k tomu dôjsť samoštúdiom, tvorením podľa ucha a tak, ako cítim v srdci, aj keď som nikdy neskončil kompozíciu. Práca so speváčkou, aká je Aga, a vôbec práca so spevákmi je veľmi dobrá škola pre klaviristu a korepetítora, učí sa, akým spôsobom napomáhať tomu, aby bola hudba na najvyššej úrovni, počúvať sa navzájom a byť podriadený hlasu. Okrem toho tiež počuješ texty jazzových štandardov, a hneď vieš, o čom je pieseň a môžeš sa hlbšie ponoriť do hudby a neurobíš taký omyl, ako napríklad v Summertime, ktorý sa často hrá nahlas a pritom to je uspávanka pre dieťa. Takže prácu s Agou si veľmi pochvaľujem a myslím si, že sa ešte neskončila a budeme mať ešte veľa iných projektov.
Čo sa týka Bennie Maupina , kontakt s ním, možnosť hrania - on si prizval moje trio k spolupráci, lebo chcel mať kapelu, s ktorou môže hrať v Európe koncerty, nahrali sme spolu platňu a to je nezaplatiteľná skúsenosť. Ťažko sa mi vyjadruje, ako veľa mi to dalo, lebo to sú veci, ktoré sa nedajú vysvetliť, tam vo vnútri prežívate emócie spojené s tým, že máte kontakt s človekom, ktorý hral s najväčšími legendami a idolmi pre nás, mladé pokolenie. Je takým spojením s gigantmi jazzu, aj keď sám osebe je nádherný človek a veľký hudobník, z ktorého čerpáme energiu a znalosti a keď hráme, na scéne je neuveriteľná energia. Aj keď má vyše 70 rokov, celý čas je vitálny, stavia nám priečky vysoko a musíme preskakovať svoje možnosti. A vlastne budúci týždeň spolu vyrážame na turné, hráme niekoľko koncertov v Taliansku a v Paríži, takže je to pre nás nová príležitosť si s ním zahrať.
A ako sa to celé udialo, že si práve vás ako trio vybral ?
Myslím si, že je to zásluha Darka Oleszkiewicza, ktorý býva v USA a ktorý hral na mojej prvej platni. Darek tam hráva s Beniem a keď sa ho Benie opýtal, koho by vedel odporučiť z Európy, Poľska, Darek mu dal moju platňu, on si ju vypočul, páčilo sa mu a prizval nás. Bolo to asi v 2007 roku a s prestávkami to nie je častá spolupráca. Ale trvá dodnes, prichádza do Európy a teraz nás čaká 9 koncertov.
S Darkom si stále v kontakte ?
Áno, som, vracia sa čoraz častejšie do Poľska, lebo sa stará o svoju mamu a vtedy je príležitosť, aby sme sa stretli, pohrali. Naposledy sme hrali spolu poľské promo novej platne Agy Zaryan, ktorú s ňou Darek nahrával, hral s nami aj gitarista Larry Koonse a Lukasz Zyta.
Aké to je hrať s Darkom Oleszkiewiczom a na druhej strane s Michalom Baranskim ?
Každý z nich má iný potenciál a keď hrajú moju hudbu, môžem niečo povedať, no okrem toho každý z nich dáva inú inšpiráciu a hudba ide iným smerom – Michal je vyzretým hudobníkom, ale je mladší, energia je vitálnejšia, dynamika hrania je dravejšia a u Darka je viac reflexie, skúseností, viac pokoja, priestoru, ovládania sa. Každý z nich má svoje výhody.
Kedy bude ďalšia platňa ?
Nerozmýšľal som ešte nad tým, aj keď, nechcel by som aby to trvalo 10 rokov, ako v tomto prípade, možno za rok, možno za dva...
Vydáš ju znova v Hevhetii ?
Je možné, že áno.
A ako sa ti s Hevhetiou spolupracuje?
Teraz veľmi dobre, milo, ale pravdupovediac, ešte nemôžem hovoriť o výsledkoch spolupráce, lebo všetko je veľmi svieže - ako čerstvo upečený chlieb, ktorý je chutný. Som rád, že sa to zrealizovalo, lebo sme so Sudzinom o tom hovorili posledné dva alebo tri roky, nikam sme sa neponáhľali a nakoniec sa to podarilo. Ja sa teším a dúfam, že vďaka tomu, že platňa vyšla, pre mňa ako Poliaka, v zahraničnom vydavateľstve, rozšíri to horizonty a kontakty a tá hudba sa dostane k ešte väčšiemu počtu ľudí .
Chcela by som sa ešte niečo dozvedieť o tvojej práci pedagóga.
Učím na ZPSM im. Frederika Chopina na Bednarskej vo Varšave, máme tam jazzový odbor a štúdium jazzu na úrovni konzervatória. Učia tam bratia Majewskí, celé trio Andrzeja Jagodzinského a mnohí ďalší. Je tam veľmi dobre, nedávno sme dostali novú budovu v inej časti Varšavy, kde máme veľa nových učební, nové nástroje, budú tiež robiť novú koncertnú sálu, ktorá bude porovnateľná s úrovňou varšavskej filharmónie. Majú sa tam realizovať rôzne edukačné stretnutia, koncerty, sympózia, hudobné workshopy, takže je to dobré znamenie pre našu budúcnosť.
Bude z toho niekedy Akadémia?
Vo Varšave je Hudobná Akadémia, ktorá teraz nemá jazzový odbor o ani sa ho nechystajú otvoriť, ale tým, že sme sa na Bednarskej vypracovali na úroveň konzervatória, je to taká prvá lastovička, ktorá sa myslím časom rozvinie na vyššiu úroveň.
Čiže si spokojný ?
Áno, pred troma mesiacmi som sa stal otcom, zmobilizovalo ma to, aby som nahral platňu ešte pred narodením mojej dcéry, lebo teraz by som už na to určite nemal čas a tým, že som prvýkrát otcom, tak som zamilovaný. Nejako sa to všetko tak rýchlo zbehlo a sú to samé dobré veci v mojom živote, takže dúfam, že to bude pokračovať, že budem hrať viac pod svojím menom, lebo som doteraz spolupracoval s inými a nakoniec môžem hrať s mojím triom, hrať to, čo mi je naozaj blízke.
Jana Bezek
Foto: Archív
