V utorok 4. apríla sa nakoniec predsa len uskutočnil v bratislavskom Re: fresh klube koncert kapely Mike Parker trio. Slovné spojenie „predsa len“ som nepoužil náhodou. Na oficiálnej facebookovej udalosti organizátorov – Re:fresh klubu bolo uvedené, že koncert sa začne o 20:00. Rovnaký čas bol aj na propagačnej fotke. Je bežnou praxou, že ak sa uvedie určitý čas začatia nejakej udalosti, tak sa počíta s tým, že sa samotná udalosť začne v priemere o polhodinu až o hodinu neskôr, aby sa počkalo na publikum. Kľudne sa môže stať aj to, že sa uvedie nesprávny čas. V takom prípade ide o preklep, ktorý sa dá odpustiť. Problémom utorkového večera bolo však to, že väčšina poslucháčov bola v klube okolo 20:30, no samotný koncert sa začal až o 21:45 a kapela bola v klube už pred ôsmou hodinou večer. Organizátori koncertu sa divákom, ktorí sa už veľmi dlho nervózne ošívali na svojich miestach neprihovorili s odôvodnením neskorého začiatku koncertu.
Po hodine a štyridsiatich piatich minútach sme sa dočkali. Na pódium prišlo očakávané trio v dobrej nálade, ktoré taktiež odignorovalo fakt, že sa koncert začal takmer o dve hodiny neskôr. Celkové promo a organizácia tohto koncertu bola na vysokej úrovni. Preto som bol presvedčený o tom, že aj v "deň D" sa tento dobrý zvyk nezmení. Nezostáva mi nič iné ako dúfať, že sa organizátori poučia a pri najbližšom koncerte sa poslucháčom aspoň prihovoria s ospravedlnením a s odôvodnením.
Líder projektu – kontrabasista Mike Parker sa popri nalaďovaní a ozvučovaní prihovoril publiku veľmi sympaticky pozdravom „ahoj, ako sa máš?.“ Ihneď potom sa začal chytľavý kontrabasový groove ku ktorému sa pridal bubník Frank Parker. Téma bola založená na jednoduchých „call and response“ motívoch tenor saxofónu. Ako prvý začal improvizovať Mike Parker, ktorý ukázal svoj cit pre hudobný motív, priestor a motivickú prácu. Kompozícia mala modálny charakter – harmónia sa nezmenila ani raz. Po kontrabasovom sóle nastúpil tenor saxofonista Slawek Pezda, ktorý „odpálil“ doubletimové linky zložené z pentatoník, bebopových stupníc, outlinov a rytmických paternov. Okrem brilantnej techniky a zvládnutia jazzovej slovnej zásoby bola pre mňa najvýraznejšia Pezdova práca so soundom. Slawek Pezda je majster saxofónových zvukových efektov. Vo svojej improvizácii bez problémov využíval celú škálu alikvótnych tónov, v ktorých bol cítiť veľký vplyv Michaela Breckera či Boba Berga. Druhá skladba začala v pomalom tempe. Po odznení témy začal sólo Pezda. V tom momente zaznel opäť groovový rytmus. Sóla boli opäť bravúrne po technickej aj interpretačnej stránke. Pezda s ľahkosťou používal tie najťažšie zvukové efekty – multiphonics (hranie viacerích tónov naraz), growl či slap tounge. V polovici skladby došlo k spomaleniu a uvoľneniu. Celé trio improvizovalo cez seba v meditatívnom duchu. Opäť išlo hlavne o prácu so zvukom. Mike Parker vytiahol slák a používal rôzne náhodné intervaly a flažolety. Po druhej skladbe Mike Parker predstavil svoje trio a oznámil, že celý koncert bude zložený z originálnych autorských kompozícií členov tria. Tretia skladba setu bola opäť založená na modernom groovovom rytme. Pri Pezdovej improvizácii sa prešlo až do drum and bassového feelu. Pezda prechádzal do stratosferických výšok, ktorých zvuk pripomínal sound rockovej elektrickej gitary. Jeho tónový materiál bol zložený hlavne z hexatoník a harmonickej molovej stupnice – svojim sólom odkazoval na Johna Zorna či Coltrana. Po 15 minútovej pauze nasledoval druhý približne polhodinový set, ktorý sa dramaturgicky iba mierne odlišoval od prvého. Hrali sa dve rockové balady, ktorých začiatok bol priam rozprávkový. Pezdov saxofón znel krásne jemne. Jeho práca s dynamikou, zvukovým konceptom a vibrátom spôsobila, že sa zvuk jeho tenor saxofónu podobal violončelu. Neskôr hral subtónom, ktorý bol síce tichý, no napriek tomu úžasne rezonoval v celej miestnosti - Pezda hral počas celého koncertu na „sucho“, bez mikrofónu. Skladby mali výborné gradácie. Všetci členovia sa úžasne podporovali a zreteľne komunikovali. Koncept tejto hudby je hlavne experimentálny. Pezda používal vo svojom „búrlivom“ sóle coltrane changes a najrôznejšie rytmicko – melodické motívy, ktoré povzbudzovali jeho samotného aj jeho spoluhráčov stále k lepším výkonom. Pri sóle tenor saxofónu v duu s bicími nástrojmi sa ukázal Pezdov aj Parkerov zmysel pre abstrakcie. Líder Mike Parker sa taktiež nenechal zahanbiť. Svoje sólo založil na silnom grovoojúcom pulze. Neskôr vytiahol slák a predviedol ďalšiu zvukovú paletu. V poslednej skladbe odzneli citácie Coltranovej kompozície "Africa" a jeho klasické pentatonické cliché z nahrávky "Acknowledgement" albumu "A Lover Supreme".
Koncert Mike Parker Trio nám ukázal, kam sa uberá jazz v spojení s najmodernejším prístupom - miešanie modality s drum and bassovými rytmami, je logickým pokračovaním vývoja tohto žánru.
Autor: Dávid Oláh
