17. augusta 1959 vydavateľstvo Columbia Records vypustilo na verejnosť nový jazzový album trubkára Miles Davisa, jedného z najvpyvnejších hlasov jazzu vtedajšej doby.
Od roku 1945, keď sa ako úplný nováčik postavil na pódium veďľa Charlie Parkera v jeho stabilnej kapele, stihol toho za nasledujúcich 14 rokov mnoho - nahrávacie sessions so zakladateľmi bebopu, turné po Európe, 4-ročnú závislosť na heroíne aj jej prekonanie, vznik cool jazzu a hard bopu, trvalú stratu hlasu a v neposlednom rade aj vytvorenie jednej z najvýznamnejších kapiel 50-tych rokov - the “first great Miles Davis Quintet”.
Preto keď Davis oznámil Teovi Macerovi, producentovi Columbia Records, svoje rozhodnutie nahrať ďalší album so svojim stabilným sextetom, ktorým chcel priniesť niečo nové, ten rád súhlasil. Vtedy ešte nikto netušil, že z Milesovej nechuti ďalej hrať komplexné harmonické postupy bebopu a hľadania nových nápadov a ciest vznikne jeden z najdôležitejších albumov v celej histórii jazzu.
Album Kind of Blue bol nahratý počas 2 nahrávacích dní, 2. marca a 22. apríla 1959. Obsadenie tvorili Davis na trúbke, saxofonisti Julian “Cannonball” Adderley (alt) a John Coltrane (tenor), klavirista Bill Evans (a Wynton Kelly na jednej skladbe), kontrabasista Paul Chambers a bubeník Jimmy Cobb. Ako bolo Milesovým zvykom, pred nahrávaním nemala kapela takmer nijaké skúšky a hudobníci mali len veľmi obmedzenú predstavu, čo vlastne majú nahrávať. Davis im len rozdal kusy popísaných papierov so stupnicami a melodickými líniami, na ktoré budú improvizovať.
Miles bol známy tým, že mal nos na veľké talenty a svojim hudobníkom vždy nechával maximálnu voľnosť, aby každý našli a využívali svoj jedinečný spôsob hrania, no nahrávanie albumu plného nových skladieb bez skúšky - to je niečo, čo vie znervóznieť aj profesionála. Napriek tomu - výsledky boli ohromujúce - posúďte sami.
Vznikol album s 5 skladbami:
- So What, modálna skladba, t.j. taká, ktorá celý čas využívala iba plochy počas ktorých dlhšiu dobu zaznieval len 1 akord, teda skôr mód (stupnica), ktorého tóny hudobníci využívali a z nich tvorili motívy a tie obmieňali a spracovávali
- Freddie Freeloader, 12-taktové blues, na ktorom hral klavír Wynton Kelly, napriek jasnej bluesovej štruktúre využívali hudobníci na každý z akordov mód (stupnicu), ktorý určil Davis
- Blue In Green, pomalá balada, ktorej harmonická forma sa postupne skracovala a zrýchlovala, v tejto skladbe hral John Coltrane, ako jediný saxofonista, nádherné sólo, ktoré svojím duchom jednoznačne predurčilo jeho smerovanie v 60-tych rokoch
- All Blues, skladba postavená na štruktúre blues, v 6/8 rytme, rovnako poňatá modálne
- Flamenco Sketches, pomalá skladba s nádychom španielska, ktorá sa skladala z piatich módov (stupníc), ktorými každý sólista postupne prechádzal, tak dlho ako chcel, kým neukončil celú ich sériu
V období 50-tych rokov množstvo hudobníkov hľadalo spôsoby, ako sa oslobodiť od bebopu, ktorý prevládal v jazze posledné desaťročie. Zdanlivo jedinú novú cestu v jazze dovtedy predstavoval free jazz Ornetta Colemana, ktorý takmer úplne popieral harmonické štruktúry a staval výlučne na melódii a vyjadrení emócie prostredníctvom “zvuku”.
Množstvo hudobníkov, ktorí neuznávali drsný a často nepochopiteľný free jazz, preto našli v albume Kind of Blue cestu, ktorú hľadali a album sa okamžite stal revolučným, až legendárnym.
Hudobníci, ktorí sa na scéne objavili po konci 50-tych rokov, medzi nimi velikáni ako Chick Corea, Herbie Hancock, Joshua Redman… uvádzajú tento album za jednu z najdôležitejších a najvplyvnejších nahrávok v histórii jazzu pre svoj osobný vývoj aj pre celé generácie hudobníkov.
V súčasnosti je Kind of Blue hodnotený ako najlepšie predávaný album Miles Davisa a zároveň aj najpredávanejším albumom v histórii jazzu a bol doteraz ocenený štyrmi platinovými doskami - za predaj 4 miliónov kópií.
A pár zaujímavostí na záver:
Skladba Freddie Freeloader nápadne pripomína nahrávku Red Garlanda - Soft Winds, nahratú viac ako rok predtým.
Úvod Davisovej verzie So What nápadne pripomína začiatok 2. prelúdia z prvej knihy prelúdií skladateľa Claude Debussyho s názvom Voiles, vydanej v roku 1910.
Nuž, aj tí najväčší muzikanti niekde musia brať inšpiráciu!
Autor: Martin Uherek
