Last Ark Out: Lift - napred a nestratiť sa!

Keď mi pred niekoľkými týždňami pristála v poštovej schránke obálka z Kanady ešte som netušil, akú radosť mi pripraví zásielka z krajiny javorových listov. Prišlo CD kapely, o ktorej som doteraz ani netušil a to mám najradšej. Objaviť niečo takto náhodou je nenahraditeľné žiadnym algoritmom žiadnej streamovacej služby. Tam sú aproximatívne parametre vopred dané, ale v analógovom svete ide o otvorenú hru s nejasným koncom: to, čo vám pristane v prehrávači, nemusí zodpovedať vašim aktuálnym potrebám, ale na druhej strane to niekedy zásadne rozšíri obzory.

Hneď prvá skladba Brackfish mi vyčarovala blažený úsmev na tvári. Z reproduktorov sa totiž ozvalo poctivo ortodoxné spojenie progrocku s fusion. Dva žánre, pre ktoré mám slabosť a ktorých sa mi z nových hudobných projektov až tak veľa nedostáva. Pevne verím, že ten revival 80. a 90. rokov raz pominie, a že aj v jazze sa okrem renesancie analógových nástrojov udeje ohliadnutie sa späť za obdobím, kedy progrockové kapely ako YES, King Crimson, Focus, Van der Graaf Generator, Gentle Giant, Rush a mnohé iné bežne koketovali s jazzom. A ten sa recipročne rád nechal opeliť hymnickou monumentálnosťou, opulentnou schematickosťou a ekvilibristickou exhibíciou kvázi rockových virtuózov. V Brackfish sa mi do uší dostala takáto synkréza a hádam jediné, čo mi tam chýbalo, bola rozsiahla minutáž a exaltované variovanie nosného motívu a jeho dramatizované exponovanie v refrénových štruktúrach. Inak veľmi chutný úvod sľubujúci veľa dobrého.

Škoda však, že z tejto koľaje je poslucháč už od druhej skladby presmerovaný na inú trasu tradičnejšieho fusion, ktoré s dominujúcim saxofónom robí nepochybne dobré meno svojmu žánru. Je to však už niekoľký projekt v poradí, ktoré som mal možnosť recenzovať, kde vrchol prvého tracku už nebol následne prekonaný. To, čo nám na svojom druhom albume pod názvom "Lift" (2024) páni z Last Ark Out ponúkajú, je vskutku vkusný hybrid aktuálnych aj retro vplyvov a inštrumentálne zvládnutých kompozícií, v ktorých sa radi stratíte, pretože ponúkajú podnetné blúdenie labyrintom súčasných neo-fusion trendov. Ak by sa ale v Kanade rozhodli, že následne budú jednoznačnejšie rockovejší, a možno saxofón vymenia za EWI (Electronic Wind Instrument) a zvuk klavíra za drive gitaru alebo viac space zvukov, bolo by to určite v prospech ich vlastnej identity. Inak odporúčania hodný projekt partičky okolo gitaristu Arthura Pascau Smitha, basgitaristu Jeffa Gammona, saxofonistu a gitaristu Justina Gorrieho, klaviristu Jamesa Huumoa a bubeníka Colina Parkera, ktorý relativizuje transatlantickú vzdialenosť medzi Európou a Kanadou na sedem skladieb vyspelého jazzu. 

Autor: Miroslav Haľák