Nigel Kennedy: Hudbu si netreba nechávať pre seba

Nigel Kennedy: Hudbu si netreba nechávať pre seba
jazz.sk

Na pódium prišiel cez hľadisko. Idúc uličkou medzi diváckymi stoličkami hral publiku tohtoročného festivalu Viva Musica! rovno do uška. Keď zazneli prvé tóny, Starú tržnicu rozozvučal radostný aplauz. Predviedol šou a majstrovstvo. Rocker, klasik, či džezmen? Nigel Kennedy.  Búrlivák a génius v jednej osobe. Rozprávali sme sa s ním o jeho živote a hudbe.

Narodili ste sa s husľami, alebo vám ich dali až potom?

Moja matka aj babička boli učiteľky klavíra. Začínal som hrou na klavíri a som veľmi rád, že to tak bolo.

Prečo?

Husle hrajú len jednu líniu. Keď ste dieťa, je to trošku frustrujúce. Chýbajú vám ostatné nástroje. Klavír pomáha hudobníkom myslieť v harmónii. Na klavíri hráte celú harmóniu, počujete hudbu ako celok.

Preto máte tak rád klavír?

Áno. Mám však tento nástroj rád aj preto, lebo sa dá pri ňom sedieť a ja som lenivý. Navyše prvé tóny na husliach, keď začínate, znejú hrozne.

Prečo ste si teda vybrali husle?

Vybrala mi ich mama. Ja som nechcel.

Tomu sa, po vašom dnešnom výkone, skôr nedá veriť.

Vtedy som nemal rád husle. Teraz ich milujem. Keď sa s nimi zblížite, je to nástroj, ktorý je medzi vaším srdcom a hlavou. A to doslova. Keď hrám, alebo komponujem, snažím sa vyhnúť klišé. Mám rád elektronický zvuk a možnosti, ktoré prináša.

Napriek tomu, že ste nechceli byť huslistom, dosiahli ste obrovské úspechy vo vážnej hudbe aj v džeze. Husle vôbec nie sú bežným nástrojom v džezovej hudbe. Ako ste sa dostali k tomu, že chcete robiť aj džez?

Môj nevlastný otec mal veľkú zbierku džezových platní. Mal som sedem rokov, keď sa mama zaňho vydala. Dostal som sa tak hudbe z ranného obdobia džezu. Počúval som, napríklad, Fatsa Wallera, ktorého milujem. Uvedomil som si, že v džeze nenájdete dva rovnaké momenty, ktoré by boli úplne identické. Dalo mi to trošku svetla do života.

V akom zmysle?

Veľa klasických hudobníkov hrá automaticky stále to isté. Nechcel som tak žiť. Nechcel som byť „robotníkom vo fabrike“. Džezová hudba, ktorú som počul, ma naučila vnímať silu okamihu aj vo vážnej hudbe.

Dnes večer ste  publikum najprv akusticky pohladkali a potom ho rozpálili elektronickým zvukom. Čo vám je bližsie?

Pre mňa je v hudbe veľmi dôležitý kontrast. Veľká dynamika a energia verzus intímnosť. Rovnako ako v živote. Myslím si, že hudba by mala do určitej miery reprezentovať život a sny o živote. Oba aspekty, akustický aj elektronický, sú pre mňa rovnako dôležité.

Máte teda rovnako rád akustické aj elektronické hranie?

Kedysi som hrával iba elektronicky, alebo  iba akusticky. Povedal som si, že to skúsim skĺbiť. Husle pravdepodobne vznikli niekde na púšti v Afrike, ako nástroj, ktorý mal jednu strunu. Podstata tohto nástroja je rovnaká, ako hlas. Hudba pre husle je ako hudba pre hlas. Chcel som zachovať to podstatné.

Získali ste veľa ocenení za vašu hudbu. Máte na konte najpredávanejší album vážnej hudby všetkých čias, ktorý sa dostal do Guinessovej knihy rekordov. Čo to pre vás znamená?

Viete, čo je na tom najsmutnejšie? Nedali mi ani jeden Guinness. Keď ste v Guinessovej knihe rekordov, mali by ste predsa dostať doživotné zásoby! 

Takže vám na tých oceneniach až tak nezáleží? Znamenjú  pre vás niečo?

Neviem.  Ak dostanete za to, že sa vaša hudba niekomu naozaj páči, nejakú cenu, nie je to dôležitejšie, ako keď sa vaša hudba páči vašej kapele, alebo publiku. Ale je to milé.

Čo je pre vás najdôležitejšie?

Zobudiť sa každé ráno a robiť hudbu.  Je to krásna vec. Hudba mi dáva pôdu pod nohami a otvára predstavivosť. Mám šťastie, že mám takúto prácu. Nie je to „len“ práca, ktorú „musíte“ urobiť, aby ste zarobili peniaze. Žiť z hudby je šťastie. Je to aj veľmi príjemná aktivita, ktorú môžete zdieľať s ľuďmi.

Koncerty ktoré „musíte“ odohrať, teda neberiete ako prácu?

Nie. Lebo si myslím, že je dobré „musieť“ niečo odovzdávať. Hudba nie je len súkromnou meditáciou pre hudobníka. A koncerty sú dobrou pripomienkou toho, že hudba sa má zdieľať. Netreba si ju nechávať iba pre seba.

Vnímate na koncertoch viac kapelu, obecenstvo, alebo seba?

Všetko naraz. Inšpirácia prichádza zo všetkých strán. Od jednotlivých hudobníkov na pódiu aj od publika a jeho vibrácií. Snažím sa o to, aby moja hudba spájala ľudí. Mám rád klubové hranie. Vytvorí sa tam počas koncertu určité spoločenstvo. O to sa snažím aj na väčších podujatiach. Najťažšie je to na festivaloch, kde je publikum od vás ďaleko a kde je  toľko ľudí, že do posledných radov nedovidíte.

 Na čo myslíte najčastejšie, keď improvizujete?

Niekedy si musím dávať pozor, aby som nehral príliš rýchlo. Keď improvizujem, myslím na to, že tvorím vety. Veta, bodka, nádych. Je to ako hovoriť príbeh.

Má na vaše príbehy nejaký vplyv marihuana?

Už týždeň som nefajčil. A dúfam, že sa tento týždeň rýchlo skončí. Myslím si, že keby John Lennon, alebo John Coltrane pili iba sódu, možno by nenapísali to, čo napísali. A to mám sódu rád. Ale nie veľmi.

 

Jana Gavačová

Foto: Zdenko Hanout

 

 

Galéria

468932_10150916481383067_1479594300_o.jpg
287715_10150916481488067_1135558107_o.jpg
458554_10150916481278067_2048063339_o.jpg

 

 

Ďalšie články

Cenu ESPRIT si prevzal gitarista David Kollar
Slovenské oslavy Medzinárodného dňa jazzu pod záštitou UNESCO sa už tradične nesú v znamení...
Fúzie 2024 predstavia domáce bigbandy
Priaznivci veľkoformátových jazzových zoskupení by mali koncom mája určite zavítať do Prievidze,...
Alan Bartuš: z New Yorku do Viedne
Klavirista Alan Bartuš mal viac ako dobrý rok: v prestížnom nemeckom vydavateľstve Challenge...
Tip na víkend: PET JAZZ bude oslavovať
V Dome kultúry Zrkadlový háj v bratislavskej Petržalke sa bude cez víkend oslavovať. Len dvojica...