Pohľad na festival Vilnius Mama Jazz v hlavnom meste Litvy zaznamenal sériu priaznivých reakcií a jeho zvuková podoba zaznie napríklad túto nedeľu o 20:00 hod. v relácii Podoby džezu (alebo v repríze v stredu o 23:00 na frekvencii 90,2 MHz alebo na www.radiopiestany.sk) – veľká vďaka patrí neúnavnému propagátorovi jazzu Jánovi Babičovi, ktorý do toho vstupuje s nesmiernym zápalom a nasadením už dvanásty rok. Vilnius Mama Jazz 2022 však nepatril iba legendám Tarasov – Čekasin – Labutis – Mockūnas, ale aj strednej (či nastupujúcej) generácii litovských jazzmanov, a samozrejme, zahraničným headlinerom.
Už minule som vychvaľoval ústretovosť a pohostinnosť riaditeľky Vilnius Mama Jazz Judity Bartoševičiené, ktorá je členkou medzinárodnej poroty ceny ESPRIT. Musím tiež vyzdvihnúť organizáciu celého podujatia, ktoré popri desiatke členov festivalového výboru disponovalo množstvom mladých dobrovoľníkov, zväčša milých a usmievavých študentiek. „Mama Judita“ počas celého diania doslova „kmitala“ medzi priestormi backstage a foyerom Litovského národného divadla, kde festival prebiehal. Taktiež ma prekvapilo, že rozsiahla 70-stranová programová brožúra uvádzala priamo číslo jej služobného telefónu (!) a mailový kontakt. (Popri tom menovite uvádzala nielen celý festivalový tím, ale aj meno zvukára a zvukového režiséra, s čím som sa tuším ešte nestretol.) Programová brožúra bola k dispozícii zadarmo v dvojjazyčnej litovsko-anglickej verzii a ku každému koncertu i umelcovi poskytovala rozsiahly a vynikajúco napísaný komentár.
Hlavným ťahákom festivalov bývajú veľké zahraničné mená headlinerov, na plagátoch uvádzané tými najväčšími kapitálkami. V súvislosti s tým, čo som minule písal o silnej pozícii (aj domáceho) jazzu v tento neveľkej pobaltskej krajine neprekvapuje, že najväčším písmom boli propagované práve „Jubilejný koncert“ Vladimira Čekasina a „We Stand With Ukraine“ Vladimira Tarasova. Aj výber zahraničných hostí bol veľmi vkusný a obdivuhodný. Záverečné extempore „divocha“ Anthonyho Braxtona som už spomínal a ešte snáď uvediem jedného z členov Braxtonovho saxofónového kvarteta, maďarsko-amerického saxofonistu Andrého Vidu (ročník 1974). Počas našich pokoncertných rozhovorov Vida nielen spomínal na takmer štvrťstoročie strávené po boku Anthonyho Braxtona (spočiatku uňho študoval a potom hrával v jeho rozličných konšteláciách), ale tiež rozprával o svojom otcovi pochádzajúcom z Losonca – po čase som si uvedomil, že je to vlastne maďarský názov Lučenca. Spomenul som mu jeho menovca (vzdialenú rodinu?) Igora Vidu, ktorý v Dunajskej Strede organizuje festival Are You FREE? a konštatovali sme, že by tam nejakým zo svojich zoskupení určite zapadol. Ktovie, keďže André sa v posledných rokoch pohybuje prevažne na línii medzi Berlínom a Rigou…
Úvodný festivalový večer (štvrtok 26. 5.) patril škandinávskemu projektu Rymden, ktorý vznikol fúziou rytmickej sekcie tria Esbjörna Svenssona s hráčom na klávesových nástrojoch Buggem Wesseltoftom. Zmienky o „superskupine“, ktorá vznikla pred štyrmi rokmi, som zachytil dávnejšie, no zámerne som si ju chcel prvýkrát vypočuť až na koncerte, hoci priznávam zmiešané pocity. Wesseltoft, ktorý vždy inklinoval k „mašinkám“, sa aj teraz obklopil klávesovou hradbou a od akustického krídla Bösendorfer nedočkavo odbiehal k moogu alebo k Fender Rhodes. Všetky nástroje mal poprepájané rozličnými mašinkami a efektami a jeho šialené výpady miestami evokovali bojovú (zrejme intergalaktickú, keďže Rymden znamená v severských jazykoch vesmír) počítačovú hru.
Popri ňom sa ešte k slovu dostával kontrabasista Dan Berglund s modulovanými a vrstvenými basovými líniami, ku ktorým (žiaľ) pridával bezslovný vokál. Celkovo kládli Rymden dôraz na zvukový priestor a rozľahlosť (skutočnosť, že si na koncerty vozia vlastného zvukára, to len dokazuje). Najinvenčnejšie mi pripadali baladické úseky, evokujúce nadčasovosť ich niekdajšej kapely e.s.t. Veru, kapela Esbjörna Svenssona patrila za posledné štvrťstoročie k tomu najobjavnejšiemu a najinvenčnejšiemu, čo sa na európskej jazzovej scéne objavilo a zrejme nebudem jediný, komu tento švédsky velikán nesmierne chýba…
Sobotný večer mal akustickejší nádych a za kráľovský nástroj sa posadil rodák z Martiniku – klavirista Grégory Privat. Priznávam moje kusé vedomosti o hudbe tejto vychádzajúcej hviezdy francúzskej scény, ktorého kritika vynáša do nebies. Privatovi nemožno uprieť charizmu (už výzor opáleného miešanca s dredmi vyvolával u dámskeho publika nadšenie). Sólovým recitálom spočiatku nadbiehal Keithovi Jarrettovi, kým však nepovýšil elektronické modulovanie klavírnych fráz a svojho mierne presladeného hlasu za hlavný (žeby jediný?) výrazový prostriedok.
Keď som po trištvrte hodine opúšťal (oblepený zvukovým sladom) sálu, netušil som, že nadšené publikum sa bude dožadovať série prídavkov. Privat vo Vilniuse zapôsobil a dokázal efektne udrieť na strunu obecenstva. Po koncerte podpisoval vo foyeri svoje CD i LP, ktoré sa míňali ako čerstvé rohlíky. Toto inak tiež patrilo k špecialitám Vilnius Mama Jazz: po každom z koncertov bola kapela (prípadne aspoň líder) k dispozícií na krátke pozdravenie či autogramy. Podpisové pohľadnice s fotografiou toho-ktorého umelca a miestom na autogram si mohol každý účastník ľubovoľne vziať. A prístup do foyeru bol voľný – vstupenky sa kontrolovali až pred vstupom do sály. Zaujímavé nápady!
Spomedzi headlinerov ma najväčšmi uspokojilo vystúpenie vynikajúceho kvarteta, vedeného americkým saxofonistom Benom Wendelom. Podobne ako pri predchádzajúcich umelcoch, vsadil som na moment prekvapenia. Wendela som síce registroval ako člena takmer revolučného (čo sa prístupu týka) zoskupenia Kneebody, ku ktorému vzhliadali napríklad Dave Douglas či Joshua Redman. Do Vilniusu prišiel so skutočne hviezdnou zostavou, do ktorej implementoval klaviristu Shaia Maestra, kontrabasistu Joea Sandersa a bubeníka Grega Hutchinsona. A boli to skutočne akustické lukulské hody!
Nespomínam si, kedy som videl saxofonistu, ktorý by takýmto precíznym spôsobom pracoval s výrazom či dynamikou. Wendel jednotlivé melodické línie artikuloval vždy inak, pristupoval k nim osobito a k tomu mal podporu snáď tej najlepšej rytmickej sekcie. Škoda, že Sandersove linky zvukár v istom zmysle „utopil“, len chvíľami sa mi podarilo čosi zachytiť z jeho nenútenosti a spontánnosti. Keďže tomuto sobotnému koncertu predchádzala séria showcases, na ktorých sa predstavilo päť litovských kapiel (zväčša s ťažkotonážnejšími bubeníkmi), nesmierne som ocenil prítomnosť jedného z najfantastickejších majstrov tohto nástroja. Greg Hutchinson na bicích skutočne hral (!), doloval z nich nielen nepredstaviteľnú paletu farieb a rytmických nuansí, ale jeho dynamické spektrum malo neskutočne široký diapazón. To, že koncert musel odohrať v teplákovej súprave, keďže jeho batožina skončila nevedno-kde, neubralo nič na jeho celkovej pohode a srdce si vylieval až v zákulisí. Jednoducho, fantastický koncert snov! Bodaj by sme toto teleso mohli privítať na domácom pódiu...
A samozrejme – vo Vilniuse som videl aj desiatku mladých domácich kapiel, ale o nich sa zmienim až v zajtrajšom záverečnom reporte.
Autor: Peter Motyčka
Foto: facebook.com/vilniusmamajazz
