Keď som sa koncom mája poberal na jazzový festival do litovského Vilniusu, netušil som celkom, čo môžem čakať. Vlastne som trochu tušil, pretože litovský jazz pre mňa nebol úplne neznámym: poznal som hudbu legendárneho tria Ganelin – Tarasov – Čekasin a niektoré z projektov predstaviteľov strednej generácie (Vytautas Labutis, Liudas Mockūnas, Dainius Pulauskas, Petras Vyšniauskas). Napriek tomu som zažil sériu (zväčša milých) prekvapení....
Pozvanie na Vilnius Mama Jazz nebolo náhodné a vďačím zaň spolupráci riaditeľky festivalu Judity Bartoševičiené s cenou ESPRIT. Mama Judita, ako ju oslovujú domáci, je nielen šedou eminenciou vilniuskej jazzovej scény, ale aj členkou poroty ceny za najlepší slovenský jazzový album. Mal som možnosť s pani Bartoševičiené a jej spolupracovníkmi krátko pohovoriť o stave slovenskej a litovskej jazzovej scény a nebudem tajiť, že boli dosť zarazení príklonom slovenského jazzu k mainstreamu. Litovskí jazzmani sú prevažne odvážnejšieho (miestami aj radikálnejšieho) razenia. Ale o tom neskôr...
V prvom rade ma prekvapilo, akú silnú pozíciu má jazz v tento neveľkej pobaltskej krajine. Snáď by sa patrilo aspoň niekoľko viet o tom, ako sa začiatkom 70. rokov minulého storočia zrodila litovská jazzová scéna, ktorá expandovala nielen za hranice Sovietskeho zväzu, ale aj do kapitalistického sveta. Ani jeden z jej pionierov nepochádzal z Litvy, ale táto krajina ponúkala slobodnejší rozlet pre avantgardnejšiu (či formalistickú, ako sa tomu vtedy hovorilo) tvorbu. Klavirista Vjačeslav Ganelin (1944) začal hrávať spolu s bubeníkom Vladimirom Tarasovom (1946) v priestoroch kultovej vilniuskej kaviarne Neringa a keď na koncerte v Sverdlovsku stretli podobne nonkonformne orientovaného klarinetistu/altsaxofonistu Vladimira Čekasina (1947), novátorské trio bolo na svete. Ťažko uveriť, že sa táto trojica dostala pod patronát Litovskej štátnej filharmónie a tým pádom sa začala pravidelne objavovať na festivaloch vo Varšave, v Berlíne či v Prahe. Práve tam nahrali vďaka iniciatíve Antonína Matznera rozsiahlu suitu „Ancora Da Capo“. Jej vydanie síce zakázal pražský stranícky výbor, no nahrávka nakoniec vyšla po šiestich rokoch v Supraphone a dnes je vyhľadávanou raritou.
V každom prípade: obaja Vladimirovia – Tarasov i Čekasin – na domácich festivaloch dodnes pravidelne participujú a na Vilnius Mama Jazz sa každoročne objavujú v rôznych konšteláciách. (Ganelin ešte koncom 80. rokov emigroval do Izraela a v Litve sa objavuje len sporadicky.) Nebolo tomu inak ani počas aktuálneho ročníka, počas ktorého oslavoval Čekasin 75 rokov. Jeho „SUITE FOR FREE PEOPLE“ bola veľkolepou oslavou v dvoch častiach („Presentations“ a „Big jam“, pričom každá trvala takmer poldruha hodinu). Dôraz bol na filmovej hudbe oslávenca, čomu napovedala aj prítomnosť fantastického Komorného orchestra sv. Krištofa pod vedením Modestasa Barkauskasa: nedokážem si v našich podmienkach predstaviť klasický súbor, schopný popasovať sa s tak náročnou a ustavične premenlivou hudbou, do ktorej Čekasin každú chvíľu spontánne vstupoval či už na klávesoch, alebo saxofóne. Voľnejší „Big Jam“ nastoľoval dialógy s Čekasinovými žiakmi – saxofonistami Vytautasom Labutisom a Liudasom Mockūnasom, či kolegami – basgitaristom Leonidasom Šinkarenkom a bubeníkom Vladimirom Tarasovom, samozrejme za neustálych vstupov orchestra.
Oslávenec nebol v najlepšej zdravotnej kondícii a hoci sa pohyboval pomocou chodítka, sršal humorom a zjavne si svoj večer užíval. Musím dodať, že táto pomerne odvážna avantgardná hudba naplnila v piatkový večer veľkú sálu Litovského národného divadla a koncert poctila svojou návštevou litovská premiérka. Viete si predstaviť slovenského premiéra na jazzovom festivale? Vo Vilniuse som zažil proste úplne iný kultúrny svet i povedomie. Ticho som závidel...
Ešte silnejší zážitok priniesol záverečný festivalový koncert „We Stand With Ukraine“, ktorý Vladimir Tarasov zostavil s ukrajinskými kolegami – klaviristom Volodymyrom Solianykom a kontrabasistom Markom Tokarom. Snáď som nebol jediný, ktorý vnímal jednoliaty tok hudby ako znázornenie súčasného diania na Ukrajine. Toto nebolo len umelecké stvárnenie: klavirista pricestoval z Nórska, kam s rodinou pred časom utiekol a vekovo mladší kontrabasista došiel do Vilniusu len na týždňovú priepustku z armády a po koncerte sa vracal späť na frontu. V takomto prípade zlyhávajú slová. Tokarovi som po koncerte aspoň vzdal úctu a s klaviristom som nasledujúce poobedie strávil niekoľko hodín na letisku čakaním na zmeškaný let. Bol to v každom prípade neuveriteľne silný koncert, no bodaj by som ho nikdy nezažil… Podporu Ukrajiny bolo badať v Litve na každom kroku: všetky vilniuské autobusy niesli aj nápisy Ukrajina a vlajky okupovanej krajiny viali takmer zo všetkých budov v meste. Darmo: Pobaltie už neraz okúsilo „bratskú pomoc“ a jeho obyvatelia tušia, že po Ukrajine môže byť rad na nich...
Vladimir Tarasov počas úvodného ceremoniálu prevzal oficiálny titul ambasádora Vilnius Mama Jazz a bol nielen vo vynikajúcej bubeníckej forme, ale počas celého festivalu sa pohyboval medzi ľuďmi a tešil sa popularite. Viackrát sa mi s ním podarilo prehodiť zopár viet a keď som mu spomenul Československo a mená Wasserberger a Matzner, veľmi sa tešil sa a spomínal, ako je obom pánom vďačný za veľa. Jeho autobiografia bola vo festivalovom obchode prístupná žiaľ len v litovčine, ale keďže sme spolu komunikovali anglicky i rusky, venoval mi ruskú verziu „Spomienok bubeníka“. Azbuku síce ovládam, no čítanie hutného textu mi nejde úplne ľahko a kniha pre mňa ostáva výzvou.
Tarasovovi vzdával hold aj ďalší z festivalových hostí – saxofonista Anthony Braxton. Priznávam, že v jeho kompozícii pre štvoricu saxofónov som sa viacmenej strácal, hoci uznávam jeho postavenie v jazzovej histórii. Mali sme však aj spontánnejšie stretnutie počas raňajok a Braxton sa navzdory svojmu košatému hudobnému jazyku ukázal ako pomerne príjemný spoločník. Vo Vilniuse som toho však videl a počul podstatne viac, ale o tom nabudúce.
Autor: Peter Motyčka
Foto: facebook.com/vilniusmamajazz
