Tá depresívnosť súčasnej populárnej hudby, ale aj tých náročnejších žánrov, je frustrujúca. Skúste sa započúvať do zvukovej kulisy reštaurácií, kaviarní, nákupných centier, obchodov, otvorených okien, okoloidúcich áut, náhodných chodcov snažiacich sa svojimi bluetooth reproduktormi a niekedy aj slúchadlami samozvane ozvučiť verejný priestor. Ten hudobný smog, ktorý nás neželane, no o to nástojčivejšie kontaminuje na takmer každom kroku, má v poslednej dekáde čoraz negativistickejší charakter. Smútok a agresivita sú často jedinou náplňou týchto bezcieľne molových pseudokompozícií. Prečo „pseudo“? Pretože tie hudobné formy už často ani len neskrývajú svoju neosobnú, schematickú a algoritmickú štruktúru. Hudba, ktorá ale nie je protežovaná na popredných priečkach streamovacích platforiem, ktorá nie je poplatná cynickej stratégii emocionálneho manipulovania je napríklad aj tá od holandského saxofonistu Kaspera Rietkerka.
Politická situácia, nekultúrnosť, neslušnosť a hrubosť medziľudských vzťahov, kríza hodnôt, kolabujúce životné prostredie, vojna za hranicami a ekonomická recesia... Tieto heslá dneška skutočne neponúkajú veľa dôvodov na radosť. Je preto pochopiteľné, že umenie reflektuje situáciu doby a tlmočí ju jej vlastnými spôsobmi. Lenže umenie nie je len archívom udalostí. Umenie formuje, má schopnosť vplývať na spoločnosť. Aj po Druhej svetovej vojne bolo spoločenskou objednávkou rozveseliť decimovanú civilizáciu. Nehovorím teraz o jarmočnej veselici, po ktorej sa zobúdza ešte v horšom stave ako pred tým, ale o vysokom umení katarzie, o očiste estetickým zážitkom.
Od prvého akordu skladby Lost in Glow albumu "The Happy Worrier" (ECN Music 2025), pre mňa takýto proces začal. Plná, sústredená, melancholická gitara Johna Parricelliho nenaplnila miestnosť beznádejou neodvratnej katastrofy, číhajúcej na nás z každej strany novín. Jej priezračný zvuk, ktorý vzápätí podporila rytmická zložka bubeníka Jonaha Evansa a basgitaristu Toma Herberta ma pozvala zastaviť sa a sústrediť. Melódia, ktorú následne saxofónom citlivo rozvíja kapelník Kasper Rietkerk nie je bezstarostná ale harmonicky nádejná. Tento výraz používam, aby som vyjadril potenciál, ktorý sa ukrýva v celej nahrávke kvarteta. Bez ohľadu na náročnosť doby, je nádej nutnosťou nielen prežitia, ale aj kvality života. Je pre mňa fascinujúce, ako môže dobré umenie pripútať pozornosť na aspekty sveta a spoločnosti, ktoré ešte stále, a napriek všetkému dávajú zmysel.
Hudba holandského skladateľa Kaspera Rietkerka ma doslova umiestnila tak, aby som získal novú perspektívu na dianie okolo mňa. Uvedomenie si, že pokoj sme schopní pocítiť aj v záplave negatívnych správ, je liečivé. Na to je ale potrebné správne voliť prostriedky a hlavne opatrne a s pokorou zvažovať posolstvá nabádajúce k zmene perspektívy. Isteže podobne vzácne chvíle upokojenia sa nie sú trvalé, ale aj tak majú liečivé účinky. Už v názve albumu je ukotvená protirečivosť pojmov "veselý a starosť" a na mňa táto ich stratégia teda zapôsobila. Ich motivačná hudba paradoxne vychádza z tragickosti doby, ale celá táto tristnosť je komunikovaná s eleganciou a gráciou hodnou optimistických vyhliadok do budúcnosti.
Autor: Miroslav Haľák
