Panzerballett feat. Virgil Donati in Porgy & Bess

Pred týždňom mi moji dobrí priatelia spomenuli, že idú na koncert do Porgy pretože tam hrá Virgil Donati. Samozrejme som spozornel. S menom tohto austrálskeho hráča na bicích nástrojoch sa určite stretnete, pokiaľ ste fanúšikmi tvrdších či progresívnych odnoží fusion. Spolu s bubeníkmi a bubeníčkami ako Mike Mangini, Marco Minnemann, Mike Portnoy, Gavin Harrison a Anika Nilles je práve Virgil Donati vyhľadávaným spoluhráčom takzvaných „supergroups“ projektov, teda formácií programovo testujúcich technické limity hudobných nástrojov. Spravidla sa pri tom jedná o variácie metalu a hard-rocku, pretože v DNA týchto žánrov je zakódovaný kick drum s kadenciou samopalu a polyrytmické orgie s takým počtom taktov, že by s tým malo problém aj výpočtové stredisko NASA.

Podobné vystúpenia navštevujem rád a vždy to vo mne zanechá iné dojmy. Z posledných zážitkov vyzdvihnem dva rôzne: z kapely The Pinneaple Thief (30. 3. 2025, Szene Wien), kde hrá práve Harrison, som bol unesený, aký kompaktný a koherentne silný zvuk dokázali vyprodukovať. Naopak, zo superkapely The Aristocrats s Marcom Minemannom (4. 5. 2026, Szene Wien) som bol mierne rozladený. Kalibre typu Guthrie Govan, Bryan Beller a Marco Minnemann hrali samozrejme výnimočne dobre, lenže po hodine ekvilibristickej exhibície som mal pocit, že si púšťam YouTube videá s exotickými sólami bez pridanej hodnoty. Toto je jedna z najväčších nástrah podobných projektov, pretože hudba nie je len o technickej zručnosti, respektíve nemala by byť. Aby výsledný produkt neskĺzol do pózy samoúčelnej seba prezentácie je výzvou a aj pre virtuózov je veľmi náročné plávať v týchto vodách.

Nemecká partička okolo gitaristu Jana Zehrfelda sa približne od roku 2004 rozhodla tieto vody zamútiť. Zatiaľ čo  v prvých rokoch sa ešte mnohé točilo okolo marketingovej extravagancie, aktuálny hybrid tvrdej hudby s jazzovým myslením sa im začína čoraz viacej dariť. Kým z predošlých spomenutých koncertov som recenzie nerobil (v ich ambícii nebolo osloviť jazzové publikum), Panzerballett vystúpil v Porgy už opakovane, a to je, ako vieme inštitúcia, ktorú jazzový fanúšik nemôže opomenúť. Veľkú časť koncertného repertoáru tvorili skladby z ich posledného albumu „Übercode œuvre“. Na albume sa okrem koncertnej zostavy Jan Zehrfeld (obsluhujúci svojou multiscale 8-strunovou Ibanez Gitarou basové, ako aj gitarové spektrum) a Joe Doblhofer (gitara), Florian Fennes (saxofón), objavujú zvučné mená a medzi nimi aj Marco Minnemann, či aktuálna hviezda resuscitovanej kanadskej legendy Rush: Anika Nilles.

Musím sa priznať, že na koncert 29. 9. 2026 som šiel nepripravený a o podobe prezentovanej hudby som mal len tušenie. Po prvých notách sa moje predstavy síce naplnili, ale zostal som aj milo prekvapený. Poprvé: všetko, čo od takto naspeedovaného superhudobníckeho zoskúpenia očakávate, vám bude poskytnuté plnými priehrštiami. Sú tam opulencia, matematická presnosť, iritujúca rýchlosť, leštenie hmatníkov, šelestové zmeny rytmov, holografická synchrónnosť, aj infarktové stop times. Zároveň tiež trash efekty, brumenie, zhluky kozmického zvukového smogu, a samozrejme nutkanie obsesívne kývať hlavou s dlhými vlasmi. Lenže v celej tejto hutnej zvukovej hmote je aj prvok legitimizujúci vystúpenie Panzerballett na pódiu jazzového klubu.

Jan Zehrfeld do svojich aj prevzatých kompozícií totiž umne vplieta jazzové esencie - ako keď do kotlíkového gulášu pridáte curry korenie. Ak by to spravil amatér, je to nechutné, ale toto sú profesionáli a výsledok tak bol gastronomickým zážitkom. Takýto pokrm asi nebude súčasťou vášho každodenného jedálnička, ale za vyskúšanie to jednoznačne stojí. Do tej komplikovanej spleti zvukov a vplyvov sa navyše vkráda veľmi osviežujúci prvok humoru. Za normálnych okolností by som transformáciu Ódy na radosť už vopred odsúdil na neúspech, lenže týmto pánom sa podarilo tú notoricky známu melódiu defragmentovať tak, že sa stala úsmevnou epizódou večera plného prekvapení. Málokedy je názov kapely tak trefný ako v prípade Panzerballettu. Hoci je to zo strany recenzenta veľmi slabý výkon upriamiť sa na záver textu na podobné analógie, nedá mi inak: tento nemecký tank sa pustil do labutieho jazera a výsledkom nie je spálená zem, ale nemilitantný estetický zážitok.

Text a foto: Miro Haľák