Priaznivcom Charlieho Parkera sa svet obrátil hore nohami

Priaznivcom Charlieho Parkera sa svet obrátil hore nohami
Peter Motyčka

Milovníci a obdivovatelia saxofónového revolucionára Charlieho Parkera zažili v poslednom období zrejme najväčší šok svojho života. Prekvapivé zistenia, ktoré vyplávali na povrch po objavení Parkerových denníkov, vtisli mnohým z nich slzy do očí.

 

Za nájdením denníkov Charlieho Parkera (1920–1955) stála, ako inak, náhoda. Svoje posledné chvíle strávil tento hudobný velikán v Hoteli Stanhope na 995 Fifth Avenue v New York City v apartmáne známej jazzovej mecenášky, barónky Pannonice de Koenigswater. Keďže apartmánova budova prechádzala v posledných rokoch rozsiahlou rekonštrukciou, počas demontovania kúpeľne v barónkinom apartmáne objavil jeden z robotníkov v priestoroch pod vaňou neveľký zápisník s pripevneným perom. Keďže robotník Thelonius Worksong patril k jazzovým znalcom a na pere ho upútal zlatý nápis Parker, napadlo ho, že možno objavil jeden zo zlatých grálov hudobných dejín...

 

 

A mal pravdu. Uhlíková skúška, ako aj množstvo vyschnutých fľakov od whisky potvrdila, že sa jedná o povestný Parkerov zápisník. Vo svojich pamätiach ho spomína aj Charlieho parťák Dizzy Gillespie. Ten však dúfa, že ho snáď Parker stihol autor zničiť, pretože jeho nájdením sa celá aura „otcov bebopu“ rozplynie. Nebol ďaleko od pravdy. Samotný titul „Bird – pravda o mne“ je vskutku výstižný a Parkerove formulácie v mnohom upravujú jazzovú históriu, ako sme ju mali zafixovanú desaťročia. „Tí hlupáci označujú moju hudbu ako 'bop',“ zapisuje Parker 18. marca 1954. A pokračuje: „No ja som stále vravel, že chcem dávať len a len 'pop'! Tie prekliate zuby, čo mi nedávno Mingus vyrazil, keď sme sa škriepili ohľadne prítomnosti jeho kocúra v štúdiu počas nahrávania, mi znemožňujú poriadne vyslovovať. Do riti aj s Mingusom, s kocúrom, aj tými chlpmi, čo sa mi lepia na plátok... Čert ber celý bebop, mal som počúvať mamu a nastúpiť k Bennymu Goodmanovi.“ Podobné svetlo vrhajú Parkerove vysvetlenia ohľadne vlastnej prezývky „Bird“, no s ohľadom na slušné mravy nebudeme citovať pikantérie z turbulentného života jazzmana.

 

 

Thelonius Worksong sa rozhodol sprístupňovať Parkerove zápisky len po častiach, pretože podľa jeho vlastných slov by spôsobili priveľké rozbroje medzi jazzovými priaznivcami. „Pri dnešných cenách ropy a benzínu,“ konštatuje Worksong, „by bolo skutočne nerozumné žiadať po amerických univerzitách, aby začali meniť všetky učebnice "Dejín americkej hudby" a menili ich za aktualizované verzie. Podobne by mohol stúpnuť počet samovrážd medzi saxofonistami, prípadne krvilačné rozbroje medzi bopovými fanatikmi.“ Nový majiteľ vzácnych zápiskov uvažuje o ich speňažení. Medzičasom oslovil niekoľko Národných jazzových spoločností a ponúkol im podielové práva. „Keďže sa jedná o citlivú záležitosť, podrobnosti by sme pred podpisom zmluvy neradi zverejňovali,“ dodáva hovorca Jazzovej únie Dexter Burdon.

 

Slovenských jazzových fanúšikov by však mohla prekvapiť Parkerova afinita k našej malej stredoeurópskej krajine, čo dokazuje zápis z mája 1953: „Jeden z mojich verných poslucháčov v klube ma nedávno pozval k sebe a ponúkol mi bezfarebný destilát domácej výroby. Bolo to ako zjavenie! Konečne niečo poriadne, nie furt len whisky. Toto malo skutočné grády a v hlave sa mi okamžite začali rojiť nové hudobné témy. Dokonca aj môj nový priateľ začal čosi nôtiť v pre mňa neznámom jazyku. Tá melódia bola úchvatná a utkvela mi v hlave – zrejme si z nej čosi ukradnem…“ Historikom z Matice slovenskej sa podarilo vypátrať, že oným „neznámym“, ktorý sa Parkerovi predstavil ako Joe Poppyseed, bol emigrant Jožo Makovica a podľa nevlastnej dcéry si často pospevoval: „Keď bol tato "nadratý", (čo bolo prakticky furt), všetky jeho výstupy končili bliakaním Slovenskej hymny. Nebolo to síce najdôstojnejšie, ale je to skutočne pravda.“ Vzhľadom k uvedenému sa nemožno čudovať, že len niekoľko dní po tejto udalosti (Parker neuvádza dátum, keďže Joe vyťahoval jednu fľašu slivovice za druhou a on sa dostal do takého časového okna, že si nedokázal vybaviť ani rok...) nahrával Parker v štúdiu s bigbandom a do dychových hlasov introdukcie známej Porterovej skladby „In The Still Of The Night“ sa mu podarilo prepašovať niekoľko úvodných taktov Slovenskej hymny. Náhoda?

Nechajme sa prekvapiť, čo prinesú ďalšie stránky podvaňových zápiskov, postupne meniacich jazzovú históriu.

 

 

Autor: Peter Motyčka (podľa stratených denníkov Charlieho Parkera - www.parkerunderthetub.com)

Galéria

Priaznivcom Charlieho Parkera sa svet obrátil hore nohami
Priaznivcom Charlieho Parkera sa svet obrátil hore nohami

 

 

Ďalšie články

Top 5: Jazzový saxofón swingu a bebopu
V dejinách akejkoľvek oblasti vždy existuje niekoľko osobností, niekoľko udalostí, niekoľko...
Melódia Parkerovej témy Cool Blues: Konkurencia legendy The Lick?
Mnoho ľudí si veľakrát myslí, že hudobná improvizácia je čisto spontánna záležitosť, ktorá sa...
Príbehy majstrov saxofónu - Lester Young
Jeden z najosobitejších jazzmanov, tichý introvert, ktorého hranie a slovník navždy...
Jazzman týždňa: Charlie Parker
Saxofonista, ktorý vytvoril jeden z najvýznamnejších jazzových štýlov - bebop - a jednoznačne sa...
Ďalšie objavy v Brne alebo exkurzia za česko-slovenským jazzom
V úvodnom reporte z Central European Jazz Showcase, ktorý prebehol minulý týždeň (27.–28. júna) v...
Ako som objavoval slovenský jazz. V Brne.
„Prečo tam vlastne chceš ísť?“, pýtala sa ma pred niekoľkými dňami, v predvečer brnianského...
Soundtrack k môjmu životu – John Pizzarelli Trio: Live at Birdland
Každý má na (pomyselnom) nočnom stolíku knihy či nahrávky, ktoré nás sprevádzajú a potešujú...
Legendárny flautista Jorge Pardo na albume „Schumannova rezonancia“ saxofonistu Erika Rothensteina
„Schumannova rezonancia“ je nielen označenie tepu Matky Zeme, ale aj názov nového projektu...