Príbeh Svatopluka Košvanca: Jedna ruka hrá ďalej

Príbeh Svatopluka Košvanca: Jedna ruka hrá ďalej
Vlado Vizár

Od šesťdesiatych rokov minulého storočia patrí Svatopluk KOŠVANEC (76) k absolútnej špičke českej trombónovej školy. Tento rok vo februári mu lekári amputovali pravú ruku. Tá dovtedy s citlivosťou chirurga ovládala nástroj, z ktorého vychádzal zvuk, ocenený fanúšikmi  jazzu z celej Európy. Košvancov osud pripomína príbeh nesmrteľného Django Reinhardta, ktorý mal po požiari čiastočne ochrnutú ruku, a napriek tomu si vôľou osvojil nový spôsob hry na gitaru, ktorý ho preslávil.

Hovorí sa, že sa do trombónu prdí, ale je to rovnako krásny nástroj, verte mi. Len sa o ňom málo vie. Saxofóny sú pohyblivejšie, trubky svietia hore nad kapelou, ale trombón má lahodný tón, ktorý vypĺňa priestor medzi akordami. Zvuk vzniká chvením mojich pier na nátrubku a každý tón sa počas hry dolaďuje tiahlom, ktorému sa hovorí znižec - a to je pekne ťažké. Jeden poltón sú tak štyri milimetre, a keď natiahnete ruku viac alebo menej, budete znieť falošne. A to nie je všetko: keď počas hrania včas neotvoríte výpust na vodu, ktorá vzniká zrážaním horúcej pary z dychu a chladného kovu nástroja, začne trombón bublať. Na to je tam taká klapka, viete?

 
Najkrajší nástroj

 Na Hlase Ameriky som lovil hlavne JJ Johnsona s Kaiom Windingom, trombónové duo. Jeden z tých chalanov bol čierny a druhý biely a boli strašne slávni. A keď práve neboli rušičky v pohotovosti, nahrával som si ich na magneťák a učil sa podľa nich tie ich úžasné sóla. Na vojne sme hrali všetko - zabíjačky, svadby aj jeden pohreb, keď sa jeden z chlapcov zastrelil. Najdôležitejšie v mojej kariére bolo, že som dostal ponuku z tvoriaceho sa Orchestra Československej televízie. Trombónista, ktorý v ňom hral predo mnou, ochorel, povolili mu na tvári svaly a nemohol ďalej hrať. Už som sa nemusel živiť ako maliar izieb a stal som sa profesionálom. V TOČR som bol od roku 1974 a bol som tam šťastný, pretože sme tam s trubkárom Lacom Deczim, pianistom Karlom Růžičkom, basistom Petrom Kořínkom a bubeníkom Jozefom Vejvodom vytvorili jazzovú bunku. Keby sa mi nestalo to, čo sa mi stalo, bol by som tam dodnes.

Rana

Teraz sú to tri roky. Pošmykol som sa v januári na ľade a zlomil si ramennú kosť. Odviezli ma do nemocnice v Ústí, ruku zröntgenovali, dali mi do nej dlahu, a keď ma zobudili z narkózy, povedali mi, že tam niečo vyškrabli. Je pravda, že som mal pravú ruku ťažkú, ako by som celý deň zdvíhal tehly. Po troch týždňoch  som už zase hral aj s dlahou, ale cítil som, že v tej ruke niečo rastie - bol to nádor. Primár mi povedal, že najlepšia by bola amputácia. Vraj, okamžite budete zdravý. To bola rana! Toľko rokov som hral  ​​a teraz si nebudem môcť ani zaviazať šnúrky? Ešte jednu nádej mi dali, keď sa pokúsili dlahou premostiť zlomeninu tým, že ju pripevnili na kosť. Tá ale nevydržala - rastúci nádor ju úplne rozdrobil. Začalo to bolieť vo dne v noci, prášky nezaberali. Chvíľu som s tým bojoval, ale nakoniec som išiel za pánom doktorom a požiadal ho o amputáciu.

Mrzelo ma, že nie je možné transplantovať len časť paže, pretože predlaktie ruky bolo úplne zdravé. Takto to vzali od ramenného kĺbu. Bolesť okamžite ustúpila. Keď som šiel prvýkrát od amputácie k pedikérke, hovorila: Je vidieť, že už tam nič nemáte, kurie oká ustúpili. A že som ich mával, už som vôbec nevedel, v čom mám chodiť.

 

Jediný exemplár

Amputácia prebehla tento rok vo februári. Dva mesiace som žil s tým, že som ako hráč skončil. Učiť by som mohol ďalej, ale ako dlho by si ma nechali na škole, keby som nemohol študentom ani predviesť, ako správne hrať. Žiadny plán B som nemal. Jediné, čo by som mohol, tak pískať. Pískať viem dobre: ​​do filmu i do rozhlasu som už napískal niekoľko melódií. Aj keď je fakt, že teraz s tou chemoterapiou mám trochu otupené legáto.

Až potom mi zavolal kolega na konzervatóriu, tiež trombónista a povedal: Vieš čo? Budeš hrať klapkový trombón! Tak som si ho kúpil a nechal si ho prerobiť tak, aby som ho mohol držať jednou rukou. Lenže to nešlo - jednak som nestíhal vypúšťať vodu, jednak som na klapky nikdy nehral. Zistil som, že takto sa hrať nenaučím ani za tri roky a vzdal som to.

Chvíľu sa nič nedialo a potom som zobral odvahu a vzal z povale trombón, na ktorý som kedysi začínal. Oprel som si ho o skriňu a ono to šlo. Jednoducho som nástroj otočil o stoosemdesiat stupňov a ťahal ľavou rukou. Bol som veľmi prekvapený keď som zistil, že ľavačka, hoci nikdy neťahala a netvorila tón, má cit pravačky - ako keby tie ruky mali spoločné nervové centrum a jednoducho si len odovzdali informáciu.

 
Predal som klapkový trombón a premýšľal, ako to urobiť, aby som nemusel hrať proti múru. Jeden saxofonista vymyslel, že mi trombón zmontuje ako obrátený batoh, cez ramená mi dal dve účka vyprofilované z kovových tyčiek. Tie sme vzadu spojili a k nim priskrutkovali korpus. Bohužiaľ, keď som skúsil hrať, zistil som, že ruku natiahnem len na štyri polohy, pretože kvôli postroju nemôžem hýbať ramenami - a to je málo. Nemohol som zahrať celú škálu tónov. Navyše ten postroj bol ako ťažká klietka. Takto ma raz vyfotil syn a doniesol fotku trombónistovi, ktorý poznal majstra v Neratoviciach. A ten povedal: Musíme urobiť niečo, aby si si sadol a hral. Vznikla železná trojnožka, na ktorú uprostred šliapnete, čím nástroj stabilizujte.

 
Lenže sa nástroj stále kýval do strán. Tak sme pridali popruh, ktorý som si zahákol do podpazušia. Posledný problém bol nátisk, ktorý de facto tvorí tón. Nástroj predo mnou nesmel ustupovať, musel som mať možnosť sa do neho oprieť, aby tón nevibroval A predstavte si, ono to hrá! Vážne sa na to dá hrať! Aj keď sme išli párkrát slepou cestou, chcel by som všetkým, ktorí mi pomáhali - a boli medzi nimi kolegovia muzikanti, opravári nástrojov i kutilovia - veľmi poďakovať. Nikto iný na svete taký strojček nemá - toto je jediný exemplár.

 

Ešte to nie je ono

Tú ruku cítim stále. Hovorím jej Fantóm. Spoľahlivo vysiela do ruky elektrické impulzy tak, ako má. Napríklad si založím ruky v lone a zrazu pozerám, tá pravá ruka tam nie je. Stále vie, čo má robiť, takže keby mi dal niekto milióny, zaobstaral by som si kyberruku. Ale rovnako by asi bol problém ju pripevniť, pretože som prišiel aj o rameno. Nemám páku. Pol roka som nehral. Musím veľa cvičiť, mám mäkký nátisk, som hneď unavený. Už sme hrali na festivale, Kořínek mi zase rozdal noty a to bola radosť. Všetci hovorili, že je to skvelé, že hrám úplne ako predtým. Ale ja viem, že to ešte nie je ono.

Zdroj: Reflex.cz, krátené

Foto: Tomáš Tesař, Text: Milan Tesař

-rob-

 

 

Ďalšie články

One Day Jazz Festival 2019: Jesenná edícia pokračuje koncertmi po Slovensku
Jesenné vydanie unikátneho hudobného festivalu One Day Jazz Festival zavíta po Bratislave aj do...
Valér Miko: Umelci svojou tvorbou prispievajú k tomu, aby sa jazz vnímal aj v európskom kontexte
Porozprávali sme sa so slovenským klaviristom a skladateľom Valérom Mikom. Poodhalil nám svoj...
Veľký smútok zaplavil česko-slovenskú jazzovú scénu: Opustil nás výnimočný saxofonista Rostislav Fraš
V stredu sa vo večerných hodinách Prahou rozširovala veľmi smutná správa o odchode obľúbeného...
Alf Carlsson/Jiří Kotača Quartet vydáva nové CD: JOURNEYS kombinuje jazz, škandinávsku hudbu a moravský folklór
Alf Carlsson/Jiří Kotača Quartet je spoločný projekt švédskeho gitaristu Alfa Carlssona a českého...