Klavirista Brad Mehldau je v roku 2018 nesmierne aktívny. Tento geniálny študent Freda Herscha v priebehu jedného roka vydal už druhý album. Po fenomenálnej sólovej pocte Bachovi, pokračuje v zložení tria, v ktorom doteraz nahral najviac albumov. Spoluhráčmi sú jeho dvorní hudobníci – Larry Grenadier na kontrabase a Jeff Ballard na bicích nástrojoch.
Trio Brada Mehldaua sa každým ďalším albumom vyvíja a svoju genialitu posúva na vyššiu úroveň, čo potvrdzuje aj tento album. Nechýbajú tu tri Mehldauove autorské kompozície (Seymour reads, Spiral) jedna skladba od Paula McCartneyho a dva jazzové štandardy (Beatrice a Almost Like Being in Love). Hudba je jednoducho úžasná. Ide prevažne o hlboký lyrický prístup, ktorý je založený na moderných kontrapunktoch, popových melódiách, fantastickom rytmickom cítení, frázovaní a štýlovom "feelingu". Trio hrá, myslí a cíti ako jeden organizmus. Človek má pocit akoby hral na všetky tri nástroje jeden človek.
Títo páni sa posúvajú každým svojim počinom na vyššiu umeleckú úroveň. Vyvážená štýlová rôznorodosť a zaujímavá dramaturgia nie je počuteľná iba na albume, ale aj v každej jednotlivej skladbe. Veľakrát zvykne byť totiž problém nedostatku stromov pre les, alebo naopak - tuto sa to však nestalo. Hudba je majstrovsky nahratá, interpretovaná a koncepčne vystavaná. CD odporúčam každému záujemcovi o súčasný pohľad na akustické jazzové trio.
Veľmi zaujímavý je príbeh spojený so vznikom albumu, ktorý Mehldau uvádza na svojom webovom portáli: „V roku 2014 som mal sen, v ktorom mi herec Phillip Seymor Hoffman čítal Americkú ústavu. Boli sme spolu v knižnici v niekoho kaštieli. Čítal rozvážnym a dosť melancholickým hlasom, rezignovane a stoicky zároveň. V jeho hlase bola melódia, ktorú som si po prebudení zapísal. Skladbu som nazval "Seymour Reads" (Seymour číta)... To, čo sa stalo neskôr bolo zvláštne a smutné. Ani nie o dva týždňoch neskôr, Phillip Seymour Hoffman zomrel. Bol som šokovaný a smutný ako mnohí ďalší ľudia. Bol som jeho veľkým fanúšikom. Obdivoval som jeho čestnosť a integritu, ktorá bola príznačná pre jeho vystúpenia. Mal som pocit akoby priniesol skutočnú ľudskosť v postavách, ktoré stvárňoval – bol našim obrazom, mohli sme sa v ňom vidieť a možno odpustiť.“
Dávid Oláh
Zdroj: bradmehldau.com
