Tak Pat Metheny sa stal ďalším z kopy hudobníkov, ktorí sa rozhodli chopiť sa avantgardných „štandardov“ skladateľa Johna Zorna. Fenomenály americký gitarista si pre nový album Tap vybral konkrétne 6 Zornových kompozícií a poctil ich svojimi aranžmánmi. Ide o vôbec 20. album obsahujúci výlučne skladby Johna Zorna z jeho zbierky hudobných skíc The Book of Angels (2004).
Pat Metheny sa pred časom vyjadril, že Zorna obdivuje už niekoľko dekád. Napriek tomu, že sa nikdy osobne nestretli, rozhodol sa Metheny Johna Zorna osloviť s ponukou spracovať niekoľko jeho skladieb. Nuž a tu niekde začína príbeh vzniku albumu Tap. Metheny v priebehu niekoľkých mesiacov zostavil aranžmány šiestich vybraných kusov a nahral všetky party s výnimkou bicích (tie si vzal na starosti Antonio Sanchez). Okrem gitary sa Metheny chopil i basy, klávesov, ale i citary, perkusií či elektroniky. Kto pozná Pata Methenyho a Johna Zorna už tuší, že Tap nie je žiadne umcacá ani pohodový jazzík k drahej večeri, ale poriadne avantgardná a zvukovo bohatá hudobná show.
Doska začína svižným vypaľovákom s názvom Mastema (všetky skladby nesú názvy pochádzajúce z mytológie a kultúry prevažne ázijských národov). Úderná rytmika, s ktorou by sa na pódiu nehanbili ani prog-rockoví velikáni tu otvára priestor pre Methenyho nekonečnú invenciu v sólovej gitare. Napriek tomu, že celá doska sa nesie v avantgardných kontúrach, Metheny vkusne dopĺňa aranžmány páčivými syntetizátormi a gitarami, čím sa Tap stáva poslucháčskym zážitkom i pre širšie vrstvy publika. Methenyho gitara sa dostáva od akustických polôh, cez psychedelické hry s ozvenou až po ostrý skreslený fuzz. Album pokračuje pomalou Albim v duchu akéhosi podivného avantgardného flamenca. V tempovo kľudnejších kusoch (ako napríklad i piata Phanuel) dáva Metheny priestor čistejšiemu zvuku gitary. Siahodlhé modálne improvizácie odhaľujú i to jazzovejšie v Methenyho hudobnom myslení, najmä výborný cit pre harmóniu. Osobne sa však nemôžem zbaviť dojmu, že oveľa pôsobivejšími sú oné tie pasáže, kde sa pán Metheny utrhne z reťaze a vydá sa po chodníkoch nekompromisného drsného experimentu a zvukovej koláže. Tretia Tharsis tkvie niekde medzi Perzskou ríšou a Indiou. Práve silné orientálne hudobné vplyvy sú jednotným menovateľom pre celý album. Exotické nálady sú zvukovo dokreslené použitím citár či rôznych perkusií, napriek tomu treba povedať, že všetko to world music na tomto albume miestami pôsobí trocha stereotypne a povrchne, niekedy sa tlačí do úst i slovo „móda“. Ale! Predvídateľnosť etno prvkov Metheny vynahradzuje veľmi farebnými polohami gitary. V niektorých úsekoch si možno všimnúť i tri či štyri gitarové party na sebe - v spojení so svižnou rytmikou tak vzniká skutočný hudobný kolos, v ktorom Metheny postupne predstavuje všetky nuansy svojej techniky a sólovej improvizácie. Osobitné miesto na albume ma posledná skladba Hurmiz. Tu už Metheny rezignuje na akúkoľvek tematickosť či melódiu. Hurmiz je šesťminútovou zvukovou masou, kolážou nástrojov, skrečov a elektroniky a hlavne bicích v silne avantgardnom duchu.
Aké je teda Tap? Dobré. Je to spojenie avantgardného free-jazzu s príjemnou produkciou. Po prvom kontakte s albumom poslucháčovi chýba akási kompaktnosť v (inak veľmi dlhých) kompozíciách, no keď si človek spraví prierez tvorbou Methenyho i Johna Zorna, postupne pochopí, že voľnosť formy a improvizácia je to, o čo vlastne ide. Na doske dominujú hlavne silné expresívne sóla, zvuková mohutnosť a invencia a ona methenyovská charizma, ktorá z Tap robí poslucháčsky zážitok i pre širšie masy hudobných fajnšmekrov.
Miroslav Bachura
